Bratislava 2. apríla (TASR)
Mohutnosť expozície potvrdzujú nielen dva veľké výstavné priestory, ale aj dĺžka trvania do 8. júna a najmä diela. Veď objekt Zrezaná mohyla z roku 1988 má približné rozmery 11 x 4 x 0,5 metra, dielo Vpred! (Hommage Á...) vyše 7 x 3 metre a ešte rozmernejšia je na stene Domu umenia zobrazená Veľká téma. V tomto priestore dominuje Väzenie pre Maloviča, veľký čierny objekt s množstvom vnútorných zrkadiel, ktoré ho ešte viacnásobne zväčšujú.
Veľkoplošný je aj tohtoročný nástenný priestorový diptych Zamrežovaný vesmír/Vesmír za mrežami, tiež obrazy Rozbitý kríž (biely, červený, čierny), Kamenná krajina, Chladné kráľovstvo, Pozemšťan, Z mesta von a iné. To, že autor umelecky reagoval na dianie vo verejnosti, dokumentujú diela Múr (spomienka na Jana Palacha), Polčas rozpadu (70 tisícom vyvezených spoluobčanov...), Pomník našej civilizácii, Rezy civilizáciami?, Sústredenie energie (čierna diera), Základy novej budovy SNG, L'arc de Triomphe (Bosna Bosna!) a ďalšie. Svojské posolstvá a vážne zamyslenie existencie človeka a sveta i nad tým, kam ako ľudstvo smerujeme, navodzujú aj ukážky z cyklov Čas...priestor, Výkričník, Zo zápisníka, Môj vesmír, Topografia, Pyramída, Civilizácia, Pozemšťan, Noosféra či Súhvezdia.
Podľa kurátora výstavy Aurela Hrabušického zo SNG patrí Sikora medzi kľúčových predstaviteľov slovenského konceptualizmu - umeleckého smeru, ktorý napriek tomu, že ho väčšia časť našej kultúrnej verejnosti dodnes vníma ako niečo podozrivé a nedôveryhodné, na Slovensku prosperoval aj v krajne nežičlivých podmienkach normalizovanej spoločnosti po roku 1968. Krátko po svojom zrode sa dočkal zahraničného uznania a niektorí jeho predstavitelia sa tomu tešia dodnes. Osobná dráma Sikoru spočíva v tom, že zatiaľ čo sa jeho predchodcovia ešte stihli zúčastniť niektorých dôležitých podujatí v cudzine, tak on sám s predstaviteľmi druhej vlny slovenského konceptualizmu rozvíjali svoju tvorbu už vo vynútenom odlúčení od sveta.
Stratégia ustúpenia a sebazrieknutia bola vtedy typická nielen pre Sikoru celá skupina autorov v Bratislave sa snažila potlačiť svoje inak veľké autorské EGO, aby vytvorila diela-posolstvá s čo najjednoduchšou výpoveďou o zložitých témach. Montáže apelatívnych textov, ilustračných fotografií, diagramov, značiek a signálov mali priviesť diváka k tomu, aby sa plne sústredil na obsah týchto diel. Tie Sikorove sa od počiatku odlišovali od posolstiev jeho partnerov. Utvrdzovali utopickú víziu komunikácie s inými vesmírnymi civilizáciami aj poukazovali na chmúrne ekologické vyhliadky v globálnom meradle. Autor si vytvoril osobitnú sústavu abstraktných znakov, ktorými voľne prepájal pozitívny aj negatívny pól svojej globálnej vízie. Zo znakov ako zo stavebných jednotiek si vybudoval svoj vnútorný vesmír.
Sikorovo narastajúce vedomie konca utópií spoločenských aj umeleckých, posilnené dôsledkami udalostí z novembra 1989, ktorých sa sám aktívne zúčastnil, viedlo v 90. rokoch k veľkým cyklom diel. Tie boli vlastne pomníkmi veľkej, ale nenávratne stratenej minulosti. Vznikli mohyly zrezané, ukrižované, rozpadávajúce sa, hroby suprematistov a osobitne Maleviča, ktorého náhrobok sa v skutočnosti nezachoval. V cykle Hrob pre Maleviča pokračuje Sikora dodnes. Na princípe obrazu ako archíve ľudskej činnosti sú založené jeho mohylové autoportréty cykly Pozorovateľ a Pozemšťan, tiež jeho obrazy konfliktných zón strednej Európy. Autor v nich vymedzuje hranice, nahmatáva citlivé rozhrania, poznačené militantnými znakmi. "Aj najnovšie malevičovské variácie sú dôkazom, že Sikora sa stále pohybuje na pohrebisku avantgárd, ale s predstavou konca dejín umenia sa zďaleka nezmieril," dodáva Hrabušický.
Výstavu Rudolf Sikora na konci dejín umenia okrem SNG a Národného osvetového centra usporiada Národná galéria v Prahe.
