lm, musíte ísť do kina.
Najnovší dokument La strada di Levi (Leviho cesta) bol tak trochu prekvapením. Režisér Davide Ferrario si z knihy vybral len pár riadkov – viac času mu zabrala dlhá cesta. Rovnaká, ako musel absolvovať Levi – lebo kým sa z tábora vrátil domov do Turína, prešiel cez Poľsko, Ukrajinu, Bielorusko, Rumunsko, Slovensko, Rakúsko, Nemecko.
Ferrario pozoroval, čo sa v tých krajinách za 60 rokov stalo, čo z minulosti v nich ešte zostalo. V Poľsku stretol Andrzeja Wajdu a počúval kritiku na generáciu lenivých robotníkov. V Bielorusku počúval oslavu kolchozu, videl, že na Ukrajine straší ruština ešte aj v pesničkách a v Maďarsku si nasnímal cintorín socialistických sôch.
Film teraz premietajú vo francúzskych kinách a pri záberoch vidieckej dôchodkyne sa publikum začalo aj trochu smiať. Preto som tŕpla, čo sa ukáže v sekvencii zo Slovenska. Čo uvidia stredoškoláci, ktorých na film evidentne posielajú, aby sa poučili. Neviem, či je to dobre, ale na Slovensko zostalo 30 sekúnd. Jeden pekný záber zo Slavína a potom rýchly zostrih neónových pútačov. Hm.
Dalo by sa dlho rozmýšľať o význame takej skratky, snáď to však veľa divákov neriešilo. Čert ber samoľúbosť. Vo filme išlo o Leviho a my najlepšie vieme, ako to tu šesťdesiat rokov po ňom vyzerá.
