JURAJ LEHOTSKÝ OSLOVIL NEVIDOMÝCH, A TÍ MU OTVORENE POROZPRÁVALI O LÁSKE

Juraj Lehotský - už nie režisér, ale kamarát

Najprv sa len spýtal mladého nevidomého dievčaťa, či už bolo niekedy zaľúbené. Nakoniec o láske bez videnia nakrútil JURAJ LEHOTSKÝ celovečerný film. Slepé lásky mali premiéru minulý týždeň – keď sa skončili, celé publikum vstalo a niekoľko minút tlieskal

Juraj Lehotský (32), režisér. Je autorom filmov Tichý svet Jožka Baláža, Budeme mať výkony, budeme mať diplomy, Pohreb je vlastne premiéra, Nechcené deti, Dvojičky, Nevedel som, že ťa budem mať tak rád, Rozhovor. Robí videoklipy, reklamy i charitatívne šo(Zdroj: SME – PETER ŹÁKOVIČ)

o. Ale nie iba výbornému dokumentaristovi a krásnemu filmu. Zaručený zážitok spôsobujú aj jeho nevidomí hrdinovia – mladá Zuzka, učiteľ hudby Peter, párik Moniky a Mira a budúca mamička Elena. S nimi získava pozeranie do tmy niekoľko nečakaných významov.

Ako ste začali odhaľovať tajomstvo nevidiacich?

„Robil som raz krátky televízny šot o nevidomých deťoch pre Hodinu deťom. Stretol som sa aj s dospievajúcim dievčaťom, spýtal som sa jej, či sa už zaľúbila a či má nejakého chlapca. Hovorila mi, že sa okolo nej jeden chlapec pomotkáva. Už ho začína cítiť, ale ešte nevie, aký je. Vraj už aj do seba na rohu narazili, buchli sa do seba. Páčila sa mi táto slovná hračka a začal som rozmýšľať. Zdalo sa mi zaujímavé spraviť film o nevidomom dievčati z periférie. Každé ráno cestuje autobusom do práce. Tam sa do niekoho na diaľku zaľúbi. Svojsky ho vníma, počúva ho, dotýka sa, cíti na diaľku – a zamiluje sa. Chcel som hľadať, v čom je jej podstata lásky. Zaujímalo ma, kde sa dá vidieť láska.“

Článok pokračuje pod video reklamou

Vo filme rozpráva o zamilovaní mladá Zuzana a je obdivuhodné, s akou otvorenosťou. Kde ste ju našli?

„Pri prieskume v škole, deťom som dával množstvo otázok. Z jej odpovedí išla energia a túžba žiť šťastný život. Pýtal som sa jej: Ktorá farba je pre teba pekná? Vnímaš vôbec farby? Povedala, že ani veľmi nie, ale že keď tak o nich počúva, najviac sa jej páči oranžová. Lebo oranžový je aj pomaranč a pomaranč je dobrý a sladký. Nakoniec som však nechcel, aby nevidomí vo filme rozprávali nejaké múdrosti, vybral som sa cestou čistoty pozorovania. Hoci Zuzka raz povedala veľmi dobrú vetu, ktorá vo filme neodznie, ale ja som si ju zapamätal: Veľa ľudí mi hovorí, že ja mám tmu. Ale ja neviem, čo je to tá tma. Ja nemám tmu, ja mám nič. To bolo naozaj na zamyslenie. Ona má nič, ale to neznamená, že to nič je temné. Aj v tom ’ničom’ nachádza čosi, s čím môže byť šťastná.“

Dokonca sa zdá, že svoj hendikep ani veľmi nevníma.

„Duševný svet má veľmi čistý, s čistotou sa pozerá na okolie i na seba. Nemá zásadný problém v tom, že je nevidomá, vidí sa ako pekné dievča, a nemýli sa. Vravela: Ľudia o mne hovoria, že mám pekné modré oči. Je pekné, keď žena nájde v sebe krásu bez toho, že ju uvidí.“

Popritom si predstavuje svojho frajera. Mohol by byť pekný, vraví. Naozaj je to pre ňu dôležité?

„Smiala sa na tom, že by mohol mať modré oči a hnedé vlasy, lebo to pre ňu predstavuje krásu. To je pre ňu vysnívaný človek. Ale v skutočnosti je pre ňu najdôležitejšie, aby si s ním rozu­mela. Veď to aj povedala.“

Chlapci sa jej páčia rovnakým spôsobom, ako sa jej páči oranžová?

„Áno, asi tak. Hľadá to, čo je vnútri. V konečnom dôsledku, tá oranžová je aj vnútri pomaranča, nie? Keď už filozofujeme.“

Trúfli by ste si povedať, že láska nevidomých je čistejšia?

„Je zbavená mnohých nepodstat­ných vecí. Možno sú menej klamaní realitou, viditeľnou realitou a možno, že majú čistejšie predpoklady na lásku. Nechcem ich city pateticky vyzdvihovať, ale možno, že v nich by sme mali hľadať a skúšať niečo objaviť.“

Vo vašom filme nie je žiadna hádka. Nezažili ste ju?

„Ale samozrejme. Peter mi povedal, Juraj, veď ja si s tou Ivetou aj ponadávam! Keby bola príležitosť a malo by to svoj zmysel, dal by som to do filmu.“

Vidiacemu človeku asi hneď napadne, že byť slepý je strašné. Vy ste však nedovolili, aby sa posťažovali. Naschvál?

„Nerád robím film s pátosom alebo pocitom, že niekoho musíme ľutovať. Keď som ešte netušil, že budem niečo takéto nakrúcať, hovoril som si, že ich život asi nie je najšťastnejší. Keď však te­raz vidím uháňajúceho študenta s paličkou alebo zamilovaných na pive v Mlynskej doline, potvrdzuje sa mi, že ich život je celkom optimistický.“

Ich príbehy sa dokonca dotýkajú šťastia, a to sa obyčajne ťažko hľadá. Ako sa vám to podarilo?

„Nemám rád exhibicionizmus, nevyberám si ani na prvý pohľad e­xotické typy. Hľadám človeka, jeho príbeh, možno aj malý, a to, aby za ním niečo bolo. Nevidomý učiteľ Peter ma nadchol už pri prvom stretnutí, bolo z neho cítiť vzlet a nádej, že sa dá ulietavať smerom k novým možnostiam. Život vníma ako dieťa, veľmi čisto, a také postavy mám rád. Možno mi pripomínal môjho organistu Petra z filmu Pohreb je vlastne premiéra alebo šťastného bláznivého maratónca Janka Kimiána z filmu Budeme mať výkony, budeme mať diplomy. Dušan Hanák raz povedal, že režisér si vyberá takých ľudí, aký je on sám, že v postavách cítiť autora. A asi to aj bude pravda.“

Takže, aký ste vy a aké sú vaše postavy?

„Najviac sa asi zhodujem s optimistickými postavami. Nachádzam sa v ich odľahčenosti, humore. Aj keď v poslednom čase som akoby začal inklinovať k niečomu vážnejšiemu. Stále môžem hľadať humorné scény a obrazy, rovnako blízke mi je však aj spoznávanie, odkrývanie tajomstva. Skúšam precítiť iné životy a vidieť život z iného vnútra človeka.“

Potom asi musíte dlho ľudí pozorovať, kým ich začnete nakrúcať.

„Myslím si, že všetci dobrí dokumentaristi to tak robia. Svoje postavy navštevujú, zblížia sa s nimi a vlastne s nimi začnú žiť. Potom im tie postavy aj viac dovolia. Samozrejme, treba pritom cítiť hranice etiky. Mňa veľmi potešilo, keď raz manželka učiteľa Petra povedala: Juraj, ty už nie si náš režisér, ty si už náš kamarát!“

Nie je to zvláštna disciplína, zaklopať niekomu cudziemu na dvere a povedať: Dobrý deň, chcem sa s vami rozprávať?

„Je to zvláštne, niekedy trochu nepríjemné, lebo ne­viete, na koho narazíte. Nie som ten typ, ktorý sa chce stále s niekým spoznávať, ale táto práca si to vyžaduje. Nakoniec som veľmi rád, že dnes poznám zopár skvelých ľudí.“

Do príbehu Petra ste vložili aj animovanú sekvenciu o pod­mor­skom dobrodružstve. Je jeho fantázia taká veľ­ká, že sa nedá rea­litou opísať?

„V tej sekvencii je príbeh bezbranného učiteľa hudby, ktorý očakáva nejaké milé chvíľky, možno šťastia, možno nového poznania. Zdalo sa mi to ako dobrá príležitosť ukázať, ako svojsky vidí Peter realitu. Prežíva ju ako obyčajný výlet, napríklad na Červený kameň. Keďže však nevidí, realita sa k nemu postaví inak, ako si predstavuje. Nevie napríklad, že jeho desiatu požierajú aj rybky okolo a že sa blíži netvor."

Pri nakrúcaní ste rešpektovali, že nevidomí žijú v tme. Aká to bola skúsenosť?

„Oni žijú potme, a my sme to chceli dodržať. Nebudeme predsa zapínať žiarovky a lampy len preto, aby sme ich videli. To by bol nezmysel. Pozeranie do tmy bol zaujímavý filmársky prvok a dobré kameramanské cvičenie. Napokon, keď sa do tej tmy pozrieme, môžeme porozmýšľať, vcítiť sa do iného života, predstaviť si nejakú realitu a zároveň uvidieť úplne inú.“

Často ukazujete detaily ich očí. Snažili ste sa prekonať náš strach? Lebo sme si zvykli, že do spoločnosti vychádzajú s čiernymi okuliarmi?

„Na tom sme sa dohodli so strihačom Ferom Krähenbielom. Nechceli sme sa vyhýbať skutočnosti, veď oni sú predsa takí. A keď si na tie oči zvykneme, môžeme v nich nájsť aj krásu. Sú iné, ale treba ich vidieť. To sme vlastne naznačili aj na našom plagáte – v tých očiach sa odráža celý vesmír. A je v nich­ aj zvláštne tajomstvo.“

Dá sa pri takejto téme povedať, tak, už viem o nej dosť?

„Väčšinou nemám problém povedať si dosť, ale tento film bol dlhý proces a stále som pri ňom objavoval nové veci. Najmä na začiatku som bol nadšený zo všetkých drobností. Fascinovalo ma napríklad, že Zuzka rada sleduje hokej. Keď boli majstrovstvá sveta, držala si malé rádio s anténou pri uchu. O všetkom vedela a veľmi prežívala, keď to Šatanovi a Demitrovi nešlo. Zdalo sa mi úžasné, čo všetko si nevidomí dokážu v hlave predstaviť. Ale čas ubehol, a mne sa tie objavy začali zdať bežné, už som v nich žiadny zázrak nevidel. Stále som chcel vymýšľať niečo nové, aby som aj ja, detailista, bol spokojný. Lenže to by bol nekonečný proces. Pre divákov bude možno zaujímavé všetko.“

Slepé lásky svojou formou dokument presahujú. Budete robiť aj čisto hraný film?

„Hraný film ma láka, už pri písaní scenára možno byť tvorivý, nie sú tu takmer žiadne obmedzenia. Nevýhodou je, že autor môže stratiť originalitu. Film môže byť schematický, bez života. K dokumentu patrí objavovanie nových, originálnych vecí. Môj film ma utvrdil v tom, že krása je v skutočných ľuďoch. Má ju aj mnoho profesio­nálnych hercov, len treba vedieť, ako to všetko skĺbiť.“

Tentoraz ste na filme robili päť rokov. Je to pre vás normálne?

„Ten čas som si akosi neuvedomoval, možno preto, že ma to bavilo. Ale v koncovej fáze som už veľmi chcel, aby som to mal za sebou, nech to ide von a nech to ľudia vidia. Veľa času nám zhltla animovaná sekvencia i čakanie na vyústenie osudov. Zo strižne sme sa zasa vracali o tretej v noci – zdalo sa mi to hrozné, ale tie naše spoločné rituály mi už dnes začínajú chýbať. Pýtam sa, čo sa deje? Bol to naozaj špeciálny projekt a predpokladám, že ten ďalší bude hotový v oveľa kratšom čase.“

Na spracúvanie osobných údajov sa vzťahujú Zásady ochrany osobných údajov a Pravidlá používania cookies. Pred zadaním e-mailovej adresy sa, prosím, dôkladne oboznámte s týmito dokumentmi.

Najčítanejšie na SME Kultúra

Inzercia - Tlačové správy

  1. Dubravské Čerešne majú sladké prekvapenie pre najrýchlejších!
  2. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí
  3. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  4. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  5. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť
  6. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie
  7. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice?
  8. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení
  9. Pivovar Šariš rozdá tisíce eur, o časti peňazí rozhodnú ľudia
  10. Volkswagen Golf GTI TCR naživo na Slovakia Ringu!
  1. Zmrzlina v Mekáči má u nás kratšiu záruku ako v Rakúsku. Prečo?
  2. Dubravské Čerešne majú sladké prekvapenie pre najrýchlejších!
  3. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne
  4. Veríte brusniciam pri zápaloch močových ciest? Nemusia stačiť
  5. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí
  6. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice?
  7. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie
  8. Salón architektov A0 – Coneco 2018
  9. Záhradný nábytok: aký materiál je najlepší?
  10. Životné jubileum prof. Ing. Jaroslava Valáška, PhD.
  1. Aká je ideálna vlhkosť a teplota v byte? Výskum hovorí jasne 15 771
  2. Infografika: Slováci minuli na Pohode historicky najviac peňazí 13 038
  3. Dobrú chuť: Letné šaláty a bizarné praktiky food fotografie 9 706
  4. Vyberiete si radšej romantický Paríž alebo slnečné Nice? 8 040
  5. Ulovte si last minute dovolenku so zľavou do 70% 7 675
  6. O asistovanej reprodukcii sa šíri množstvo zavádzajúcich tvrdení 6 154
  7. Pivovar Šariš rozdá tisíce eur, o časti peňazí rozhodnú ľudia 4 503
  8. Iná tvár Mexika: Nocovanie s Indiánmi, dobrodružstvo v džungli 3 065
  9. 3 dôvody, prečo sa oplatí mať online účet v ZSE už toto leto 2 588
  10. Nie sme žiadni paštikári. Slováci už dovolenkujú inak 2 563

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Zálohovanie plastových fliaš je bližšie. Na aké prekážky naráža?

Zálohovaním sa vyzbiera 90 percent fliaš.

Podcast Dobré ráno

Dobré ráno: Kedy dosiahne Slovensko úspech na MS vo futbale? Možno najbližšie

Slovenský futbal môže siahať na vrchol.

AUTORSKÁ STRANA PETRY PROCHÁZKOVEJ

Babčenkova manželka prehovorila. Ako prežívala smrť svojho manžela?

O všetkom vedela vopred.

Neprehliadnite tiež

O knihách

Dajú sa priblížiť dejiny školákom?

Dejepis je súčasť ulíc, domov, krajiny, kultúry. Minulosť nezmeníme, ale lepšie spoznať ju môžeme

O knihách

Zmysel života? Žiaden

Posledný román Petra Krištúfka je plný cynizmu a skepsy.