Mám v sebe motor

Svojho času bol jedným z najžiadanejších slovenských bubeníkov. Nebolo hádam hudobníka, ktorý by s ním nechcel hrať. JÁN FABRICKÝ však musel v živote začínať trikrát od nuly.

(Zdroj: FOTO -BELO HEFLER)

Prvýkrát, keď ako dvadsaťštyriročný odišiel do Švajčiarska, druhýkrát, keď išiel študovať do USA - napokon tam strávil osem rokov a hral s vynikajúcimi hudobníkmi. Tretíkrát začal odznova, keď sa vrátil späť do Švajčiarska, kde už na neho stihli zabudnúť. Dnes hrá s poprednými európskymi džezmenmi a je docentom na vysokej škole v Berne. Stále však nosí v sebe niečo z nonšalancie rockera z kultovej skupiny Demikát, s ktorou kedysi začínal.V roku 1980 ste sa na slovenskej hudobnej scéne objavili ako zjavenie v skupine Demikát Andreja Šebana a Mariána Greksu.

Mali ste šestnásť rokov, a už ste boli hotovým a rešpektovaným bubeníkom. Čo predchádzalo tomuto bleskovému nástupu?

Na všeličo som búchal od deviatich rokov, otec ma odviezol k pedagógovi a ten odporučil, aby mi kúpili biciu súpravu. V jedenástich mi ju otec kúpil. Bola značky Amati, krásna, strieborná perleť. Náramne som sa z nej tešil. Študoval som na konzervatóriu, potom sme mali ako mladí chalani skupinu Míting s Andrejom Šebanom a Jurajom Burianom. Písali o nás aj v časopise Populár, boli sme aj na šnúre a pamätám sa, že sme raz hrali pred Věrou Špinarovou.

Aké hudobnícke vzory ste mali?

Ako jedenásťročného ma dostal Billy Cobham, ale oveľa silnejšie ma neskôr ohúril bubeník Steve Gadd. Pamätám sa, ako sme počúvali hudbu u kamaráta Maťa, ktorý robil také počúvacie popoludnia, mal veľa vinylových platní. Vtedy bol veľmi obmedzený prístup k hudbe, ale zato sme všetky platne poznali naspamäť. To počúvanie nás spájalo, prišiel domov nejaký kamarát, čo hral vonku, doniesol hŕbu albumov a potom sme si ich všetci nahrávali, džemovávali sme po chatách a v domoch kamarátov, keď ich rodičia niekam odišli. Dokonca sme zakladali skupinu s Martinom Ďurindom, s ktorým som hral aj v tancovačkovej skupine Nervy. Hrali tam aj Marián Greksa a Andrej Šeban. Z nej vlastne potom vznikol Demikát. A Maťo Ďurinda si založil Tublatanku.

Demikát bola kultová kapela, ako si spomínate na vašu dvojročnú existenciu?

Skúšali sme u nás doma, veľmi veľa sme hrali, experimentovali, robili na pesničkách, každý doniesol nejakú ideu, ale aj sme sa bláznili, napríklad sme mali takzvanú rytmickú polhodinku, keď každý na niečo bubnoval. Potrebovali sme si vybiť energiu. Boli to veľmi kreatívne roky. Prišlo to prirodzene a rýchlo. Marián sa potom snažil Demikát obnoviť, ale takéto veci sa nedajú oživiť. Mágia tohto typu funguje len v istom čase a v istej situácii.

Po Demikáte ste sa stali hádam najžiadanejším slovenským bubeníkom. S kým ste zažili najsilnejšiu chémiu?

Určite v projektoch s Jurajom Burianom a v skupine Petra Lipu, kde hral aj Andrej Šeban. Vystupovali sme aj v zahraničí, v Holandsku, v Rakúsku. To boli tiež veľmi pekné časy. Ale to najtvorivejšie obdobie bolo asi s Demikátom. Bola to pre mňa prvá veľká kapela.

Prečo ste sa vlastne rozpadli?

Tak to naozaj neviem. Vôbec si to nepamätám. Možno bolo to nadšenie také silné, že vyšumelo príliš rýchlo.

Keď ste skončili konzervatórium, živili ste sa len hudbou?

Áno, ale chodil som von do barov, s Marthou a Tenou Elefteriadu a ďalšími. Hrával som aj s VV systémom Vlada Valoviča, robili sme šesťtýždňové šnúry do Sovietskeho zväzu.

Vy ste vlastne naplno išli v hudbe vo veku, keď sú dnes tínedžeri väčšinou nalepení na počítače.

Mám v sebe motor. Ako malý chalan som drankal od rodičov bongá. Nekúpili mi ich, bol som z toho nešťastný. Moje decká už nemajú taký jasný plán, že "toto je to, čo chcem".

Nie je to spôsobené tým, že deti bývajú v opozícii k rodičom?

Určite, ale našťastie sa to neskôr zmení. Moja dcéra má osemnásť, študuje spev na škole, kde učím a tuším, že si uvedomuje, že nie som úplná nula. No u mojich pätnásťročných synov - dvojičiek cítim dosť silnú opozíciu.

Hudbu nerobia?

Ale áno. Jeden hrá na basgitare a dobrovoľne cvičí, má aj učiteľa, je to tvrdý rocker, jeho obľúbená kapela je System Of a Down. Najradšej zo všetkého však má basketbal. Druhý zasa skúša gitaru, ale nechce chodiť na žiadne lekcie.

Manželku máte z brandže?

Nie, a to je práve dobre.

Pre ňu ste odišli do Švajčiarska?

Áno, iný dôvod som nemal. Zoznámili sme sa, keď som tam hral v bare, začali sme spolu chodiť. Chvíľu sme boli na Slovensku, chvíľu vo Švajčiarsku. Potom sme sa rozhodli, že sa zoberieme a odídeme bývať tam. Odvtedy sme šťastne spolu. Má svoj svet - prírodu, zvieratá, kone. Aj ja mám svoj svet, a možno preto to funguje.

Švajčiarsko je pre našinca vzdialená kultúra. Nezažili ste šok?

Obrovský. Všetko je tam upratané, usporiadané a hlavne - prišiel som z krajiny, kde som si mohol vyberať, s kým pôjdem hrať do sveta, kde ma nikto nepoznal.

Ako ste začínali?

Ťažko. Nemali sme byt, tak sme bývali u rodičov mojej ženy, kam som prišiel s jedným kufrom. Ako hudobník som bol zvyknutý spávať do dvanástej a svokrovci boli zdesení, čo sa to priženilo do ich rodiny. Nevedel som po nemecky, tak som začal pracovať ako robotník na stavbe. Potom som robil v továrni, kde sa pozinkovával kov, robil som vonku a bolo to tvrdé. Nakoniec som sa vďaka kamarátovi zo Slovenska zamestnal vo firme na distribúciu cédečiek. To bolo skvelé, lebo som zrazu robil vnútri, kde sa kúrilo. Tam som strávil asi rok a rozhodol som sa, že už som sa dostatočne zorientoval v spoločnosti a naučil som sa reč, tak môžem začať učiť.

Počas tých robotníckych rokov ste nehrali?

Áno, s rôznymi kapelami, ale úroveň bola veľmi nízka v porovnaní s tým, na čo som bol zvyknutý. A keď človek manuálne robí celý deň, tak je rád, že žije, nieto aby podával nejaké veľké výkony. Postupne som sa zamestnal na hudobných školách a začal som sa dostávať do lepších hudobníckych kruhov. Stretol som gitaristu Benoita Piccanda, s ním som hral dvakrát aj na Bratislavských jazzových dňoch. To bola úplne iná liga, spolu sme aj skladali a robili v štúdiu, lebo sa tým zaoberal. Potom som sa dostal k jednému africkému spevákovi, nahral s ním album, a to už som mal našetrené na to, aby som si splnil sen a išiel študovať na Musician Institute do Hollywoodu do Los Angeles.

V čom je táto škola iná ako známa Berklee College of Music v Bostone?

Je viac orientovaná na nástroj. Berklee dáva všeobecnejšie vzdelanie - teóriu, povinný klavír. V Los Angeles je teória skôr okrajová, ale inak je to veľmi dobrá škola, kde učia človeka všestrannosti, aby vedel hrať rôzne žánre.

V Amerike ste strávili osem rokov, čo ste robili?

Študoval som rok a potom prišla za mnou rodina. Hral a nahrával som s najrôznejšími ľuďmi. Pôvodne sme to plánovali úplne inak - že si urobíme ešte jedno dieťa a potom odídeme do štátov. Urobili sme to však tak dobre, že sa narodili dvojičky, a s nimi sa už nedalo ísť, kým boli úplne malé.

Do Ameriky ste išli hneď po tom, čo ste sa udomácnili vo Švajčiarsku. Bol to ďalší kultúrny šok?

Bol. Európana zaskočí tá strašná otvorenosť ľudí. Hneď ťa schmatnú a porozprávajú dôverné veci, aj keď ste sa predtým nikdy nevideli. Je to však povrchné, lebo na druhý deň sa už správajú odťažito. No čo sa týka hudby, je tam obrovská profesionalita, tvrdo sa tam pracuje, to sa týka aj zabezpečenia a manažmentu. Hrával som okrem iného koncerty s gitaristom Marcom Antoinom, za nami bola špičková agentúra, všetko fungovalo, a to je potom veľká radosť hrať. Ale, samozrejme, Amerika je veľká, konkurencia obrovská a človek musí byť pripravený aj na kluby, kam príde päť ľudí.

To je známa vec, že špičkoví americkí hudobníci, ktorí sú v Európe uctievaní, hrávajú aj v takýchto kluboch.

Môžem potvrdiť. Chodili sme do jedného klubu, kde každý utorok hrávalo špičkové trio. Raz som videl chlapíka, ako z malej mazdy ťahá gitarový aparát. Prídem bližšie, a to je Scott Henderson, ktorý je v Európe veľká hviezda. Tam si ho nikto nevšímal. Išiel si zahrať ako hosť do toho klubu. Toto je tam bežné.

S Hendersonom ste neskôr hrali. Aký bol?

Hosťoval na jednom gitarovom albume, hral tam aj iný slávny gitarista, Frank Gambale. Ja som ten album nahrával, ale oni svoje party nahrávali niekde inde, takže som sa s nimi nestretol. Ale na tom cédečku sme spolu.

Keď ste sa rozhodli vrátiť do Švajčiarska, asi to bol už ľahší nástup ako po odchode zo Slovenska, nie?

Kdeže, bolo to strašne tvrdé, jediný rozdiel bol, že sme mali ušetrené nejaké peniaze. Keď som sa rozhodol opustiť robotnícku kariéru, dal som si prihlášky na šesť škôl a na tri ma prijali. Po návrate z Ameriky som sa prihlásil na tridsať škôl a ani jedna nereagovala. A to som vyštudoval špičkovú školu, takže som mal aj oficiálne vzdelanie a hral som so známymi hudobníkmi. Určite to spôsobili aj protiamerické nálady, čo je vo Švajčiarsku bežné. Cítiť tam hrdosť na európsku kultúru. Miesto som tiež dostal náhodou, na workshope ma videl riaditeľ bernskej umeleckej školy, ktorý mal práve vtedy problém s učiteľom na bicích, tak mi to ponúkol. V mojom živote sa veľa vecí stalo náhodou.

Aká je vlastne švajčiarska hudobná scéna?

Zvonka vyzerá veľmi malá, ale deje sa tam dosť vecí. Čo sa týka džezu, majú skôr tradičný, konzervatívny prístup. Modernejšie štýly sú im vzdialené.

A bežný pop? Čo sa hráva v rádiách?

Ja našťastie rádio veľmi nepočúvam, ale hrajú tam tiež staré veci, Georgea Michaela a podobne. Keď sme boli minule na Slovensku s rodinou, decká si zapli rádio a vraj tu hrajú oproti Švajčiarsku dobre.

Budúci týždeň sa začne slovenské turné vašej kapely Jan Fabricky's Overt Act, ktoré vyvrcholí uvedením bratislavského koncertu Richarda Bonu. Predstavíte jej členov?

Z Londýna pochádza gitarista Carl Orr, basgitarista Stefan Rademacher je Nemec. Obidvaja hrávali v skupine Billyho Cobhama, Stefan dvanásť rokov, Carl asi päť rokov. Klávesista Andreas Renggli je Švajčiar, chodí na školu, kde učím a je veľmi talentovaný. Zobral som ho aj preto, aby nám znížil vekový priemer (smiech). On je dvadsiatnik, my po štyridsiatke.

Váš niekdajší idol Billy Cobham žije vo Švajčiarsku, zoznámili ste sa s ním?

Dokonca býval v Berne, teraz sa presťahoval na vidiek. Poznáme sa. Robil aj workshopy na našej škole. Bolo zaujímavé spoznať ho bližšie. Napríklad sa priznal, že je intuitívny, spontánny hráč, racionalita je u neho menej podstatná.

Vy ste spontánny alebo racionálny?

Asi pol ku pol. Spontánny som rád, ale niektoré veci si musím racionálne analyzovať, aby som ich lepšie pochopil.

S Martinom Valihorom, ďalším slovenským bubeníkom, ktorý hrá v zahraničí.

Ako 20- ročný na začiatku kariéry.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  2. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  3. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  6. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  7. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  8. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  9. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  10. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  1. Nadácia Orange ocenila Detský čin roka
  2. Výnimočný obchod robia výnimoční zamestnanci
  3. Mimoriadna kvalita unikátnych Kia SUV modelov
  4. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  5. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  6. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  7. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  8. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  9. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  10. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 221
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 16 107
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 15 093
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 12 096
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 8 032
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 6 952
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 418
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 141
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 407
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 179

Hlavné správy zo Sme.sk

DOMOV

Amnestie, Roháč a Sýkora. Čo má vplyv na prípad vraždy Remiáša

Na rozhodnutie o Mečiarových amnestiách má Ústavný súd posledné dni. Nájomný vrah Roháč dostal doživotie. Pri vražde Sýkoru sa spomína SIS.

DOMOV

Koalícia sa chce náhle zbaviť šéfa Ústavu pamäti národa

Ak by zmena zákona prešla, nové pravidlá začnú platiť od 15. októbra 2017.

KULTÚRA

Podivné príbehy a Instagram 19. storočia. Aký bol seriál 1890?

Historická detektívka sa pokúsila priniesť na obrazovky niečo iné.

Neprehliadnite tiež

RECENZIA

Podivné príbehy, strašné udalosti a Instagram 19. storočia. Aký bol seriál 1890?

Historická detektívka s Jánom Koleníkom sa pokúsila priniesť na obrazovky niečo iné.

AKTUALIZOVANÉ

Na premiéru chcel prísť s opicou. Švédsky režisér získal Zlatú palmu v Cannes

Ruben Östlund vyhral s komédiou o riaditeľovi múzea.

V Nemecku zabíjali neonacisti, polícia z toho škandál neurobila

Herečka Diana Kruger reaguje na limity práva v boji proti terorizmu

Nasadili Rusi trollov do hľadiska? Z favorita Cannes vyrobili prepadák

Výroba alternatívnych faktov neobišla ani filmový festival.