Opereta nie je investigatívnym žánrom, aj keď v nej vystupujú novinári prezlečení za plavčíkov. Výletná plavba loďou do Alžíru bola v roku 1939 rovnakým únikom zo slovenskej reality, ako je ním dnes. Jachty majú krásne zákutia a matrózky slušia tak ženám ako aj mužom, na čo stavila aj kostýmová výtvarníčka Marija Havran. Čo chceme viac?
Libreto Modrej ruže síce správne tuší, že kdesi v podpalubí sa pripravujú aj smrtonosné prášky NHNH, v operetke však všetko, samozrejme, nakoniec skončí šťastne.
Nepresnosti prepáčime
Keď sa už v Nitre rozhodli inscenovať Dusíka, požičali si zopár hitov aj odinakiaľ. Plávame síce smerom do Alžíru, Madam Denisa však spieva o Saigone z operety Pod cudzou vlajkou, čo vysvetlí tým, že zemepisári jej boli vždy bližší ako zemepis. Šarmantnej Eve Pavlíkovej však podobné nepresnosti určite prepáčime, najmä ak patrí k tým spevácky disponovanejším, čo neplatilo na všetkých.
Možno však viniť činohercov, že nemajú hlasy na klasickú operetu? Aby si kritik ušetril slová o operete bez orchestra a bez školených spevákov, povedia to divákom na záver aj sami.
Sladká banálnosť
Réžia J. B. Boxa nepredstierala, že táto šou je oveľa umeleckejšia ako televízne skeče. O type humoru napovedá nakoniec aj tento pseudonym. Scéna je vlastne maxi obrazovkou, herci gombíkmi prepínajú žánre, a tak sa z operety občas presunieme do popu zaranžovaného Desmodom a zase naspäť k operetke. Aby tínedžer zablúdený do divadla neušiel po prvej minúte, produkcia začína apologetikou Dusíka i žánru, na ktorý sa dajú nahovoriť nakoniec aj hiphoperi.
Už pôvodné libreto je felliniovsky odviazané, inscenátori však nechali jeho loď plávať celkom voľne. Pri speve o ružičkách červených tancujú vášniví Španieli s ružou v ústach, inde sa objaví Rus s balalajkou. Tu i tam sú dorobené až operné zbory, časť dialógov zasa nechali zveršovať. Keď sladkosť, tak dokonale banálna.
Nepochopiteľný Majster N
Renáta Ryníková bola na továrnikovu dcéru Sylvu herecky i typovo dobrá, spevácky však bola horšia. Radomir Milič odspieval svojho agenta Edmonda s menšími problémami. Milan Ondrík aj v postave žurnalistu Filipa zostal verný svojej klasickej, trochu detinskej komike.
Aj v rámci žánru je nepochopitelná štylizácia chemika Lenoira do akéhosi Majstra N. Jozef Dóczy dodal však postave zaľúbeného továrnika vzácnu ľudskosť. Kristína Greppelová ako jeho chovanica bojovala ako vedela s úlohou mladokomičky.
Viackrát na scéne zaznie, že chceli Dusíka okysličiť. Čisto z pohľadu chémie, kysličníky dusíka sú zdraviu škodlivé. Bežného diváka však asi neotrávia.
Pavol Braxatoris, Gejza Dusík: Modrá ruža
Dramaturgia: Svetozár Sprušanský
Kostýmy: Marija Havran.Scéna: Pavol Andraško. Hudobné naštudovanie a dirigent: Július Selčan. Choreografia: Elena a Igor Jágerskí. Réžia: J. B. BOX
Hrajú: Gabriela Dolná/Eva Pavlíková, Peter Kadlečík/Milan Ondrík, Branislav M atuščin/Martin Nahálka, Ján Greššo/Ivan Vojtek st., Juraj Hrčka, Peter Oszlík, Juraj Loj, Vladimír Bartoň, Renáta Ryníková/Kristína Turjanová, Martin Fratrič/Radomir Milič, Jozef Dóczy/Leopold Haverl/ Ivan Vojtek ml., Kristína Greppelová/Alena Pajtinková a ďalší.
Premiéra: 4. a 5. apríla 2008 v Divadle Andreja Bagara v Nitre
