Bol by v tom čert, ak v tom nie je loby

Pred mesiacom vyšla originálna knižka s názvom BA!, ktorej jedna kapitola nesie názov A4 – Úspešný pokus o ne­komer­čné centrum. Úspešný? Tiež sme si to niekedy mysleli. Ale veci sa menia.

Vyvolávanie duchov

Budova Domu umenia na Námestí SNP, na ktorú pamätníci radi pozerajú cez minulosť legendárneho Véčka, zase raz nevie, kto v nej bude o pár mesiacov sídliť, čo sa v nej bude diať a najmä pre koho bude existovať. Ministerstvu kultúry napadla originálna myšlienka - vzkriesiť ducha bigbítu. Trochu mimo v roku 2008.

A4-nultý priestor je progresívny, otvorený návštevníkom. Prevádzkujú ho ľudia z Asociácie združenie pre súčasnú kultúru. Sú to ľudia schopní doma v byte naskúšať divadlo, ktoré vytvára u publika závislosť vidieť tú istú hru viackrát, alebo tu dokážu zorganizovať festival, ktorý privedie do Bratislavy aspoň na pár dní slovenských vynikajúcich tanečníkov roztrúsených po svete. 800 – to je to číslo, ktoré A4-nultý priestor vykazuje ako počet akcií, ktoré sa v ňom doteraz za štyri roky uskutočnili. Netreba, zvykli sme si, že sa v ňom stále niečo deje a nehrajká sa len na slovenskom piesočku.

Zakliaty priestor

No jasné, po bigbíte ani stopy. A zjavne to je ten problém. A potom ešte jeden – nákladná rekonštrukcia priestoru. A ešte, že takýto lukratívny priestor v centre mesta je pridobrý na súčasné umenie. Preto „Áštvorka“ musí do konca júna opustiť svoje táborisko. Akoby ten priestor, ale tiež súčasné umenie u nás, boli zakliate. Nie prvýkrát sa šéf združenia Ľubo Burgr oprávnene obáva o existenciu A4.

„Dianie okolo Domu umenia je príznačné. Je to horúci zemiak, ktorý sa na ministerstve kultúry pohadzuje,“ hovorí SME Andrej Zmeček. Za čias ministra kultúry Rudolfa Chmela, v roku 2003, pôsobil v jeho rezorte a namiesto toho, aby nostalgicky nariekal nad diskotékou vo Véč­ku, presviedčal okolie, že Dom umenia je ako stvorený pre Kunsthalle. Mal pred sebou vzor – škótske historické mestečko Edinburg, kde Centrum súčasného umenia zmenilo život, kde sa bežne stretáva študent s umelcom a vedú dialóg.

„Dom umenia má potenciál, ktorý treba zúročiť – má genia loci a je univerzálny pre zlúčenie rôznych druhov umenia,“ veril Andrej Zmeček vtedy aj dnes. Vznikli návrhy, ako by mal byť priestor spravovaný a štúdia rekonštrukcie, horné dve poschodia boli dokonca zrekonštruované.

Za vlastným chrbtom

Budova je majetkom ministerstva kultúry a spravuje ju Národné osvetové centrum (NOC), ktoré ministerstvu priamo podlieha. Od roku 2002 na dramaturgii priestoru spolupracovala Asociácia združení pre súčasnú kultúru A 4. „Mal to byť príklad združeného – štátneho a neštátneho – financovania,“ hovorí Zmeček.

V roku 2005 bol v úrade ministra kultúry František Tóth a na A4 sa znova vyvinul tlak. Podľa Zmečka je evidentné, že si ten priestor chcel niekto veľmi prenajať. Už vtedy sa v A4 obávali, či ho nestratia. O rok neskôr podpísali tri strany – A4, W Press a NOC zvláštnu dohodu o spolupráci. W Press sľubovala kaviareň vo vestibule, no žiadna rekonštrukcia sa nekonala.

Firmu W press okrem novinára Štefana Hríba, ktorý viedol v A4 debaty Pod Lampou, zastupoval aj Ladislav Rehák, šéf predstavenstva spoločnosti Or­a­­n­ge. Tá si v priestoroch NOC otvorila pobočku. Prostriedky z jej prenájmu pre činnosť A4 neboli využité, hoci sa o tom uvažovalo.

Je namieste otázka, čo robí ministerstvo kultúry za vlastným chrbtom. Vypovedanie zmluvy s A4 hádže na NOC, pričom šéf NOC Ján Tazberík nemá proti spolupráci s A4 výhrady. Predseda združenia Ľubo Burgr vidí riešenie v dialógu a myslí si, že ministerstvo by malo urobiť ďalší krok.

Problém má podľa neho prá­v­nu a morálnu stránku. „Keďže naša zmluva o spolupráci do roku 2011 neumožňuje silnejšie väzby, len odobruje dohodu za istých podmienok, ministerstvo môže tvrdiť, že ju malo prá­vo anulovať alebo pochopiť svoju morálnu povinnosť a nechovať sa ako realitná kancelária,“ hovorí Burgr. Vo výberovom ko­naní, ktoré ministerstvo chystá, totiž vyhrá najvyššia ponuka za prenájom. Bol by v tom čert, ak v tom nie je podnikateľská loby.

Ako fungujú podobné centrá na Slovensku

Stanica Žilina je priestor pre nezávislé umenie, ktoré sa prevádzkuje od roku 2003. Funguje podobne ako A4-nultý priestor. Respektíve podobne, ale predsa inak.

So železnicami podpísali zmluvu na 30 rokov, v ktorej sa zaviazali, že budú prevádzkovať neziskové kultúrne aktivity a že zabezpečia rekonštrukciu stanice a budú pokračovať v starostlivosti o ňu. „Stanicu sme zrekonštruovali za 10 miliónov, ktoré sme získali od sú­kromných sponzorov, dobrovoľníkov a Európskej únie. Rekonštrukcia trvala štyri roky,“ hovorí SME Marek Adamov, riaditeľ občianskeho združenia Truc sphérique, ktoré toto centrum prevádzkuje.

„Na prvý pohľad to vyzeralo veľmi nelákavo. Rekonštrukcia prebiehala ruka v ruke s istotou, ktorú nám dala dlhodobá zmluva. Som si istý, že keby mala aj A4–ka zmluvu na tridsať rokov, ak by si teda boli istí, že ich nikto nevyhodí, pustili by sa do rekonštrukcie tiež.“

Stanica Žilina nie je v príliš lukratívnej časti mesta, ale z centra je to 10 -15 minút. Truc sphérique si všetky akcie produkuje sám, lebo umelecká ponuka v Žiline neponúka veľa možných projektov na hosťovanie. Prevádzkuje tiež kaviareň a čakáreň na vlaky funguje aj ako galéria. Na rozdiel od A4 Stanica organizuje viac komunitných aktivít a viac sa tiež sústredí na architektúru. „Vychádza to z iných podmienok a potrieb Žilinčanov,“ tvrdí Marek Adamov.

V Košiciach sa prevádzkuje IC Culture Train – Centrum súčasného umenia. Desať rokov sa snažili získať priestory v centre mesta, no nakoniec získali na 25 rokov od mestskej časti starý kultúrny domov, ktorý bol v tom čase „v brutálnom stave a nefunkčný.“

Na začiatok ho teda museli zrekonštruovať – v roku 2005 získali grant z Fondu sociálneho rozvoja, okolo 400 tisíc korún potom poskytla na dofinancovanie me­st­ská časť a posledné úpravy priestoru zabezpečovali organizátori z centra svojpomocne: „A4–ka je večne držaná v neistote,“ povedal SME riaditeľ centra Peter Radkoff. „Nechápem, ako im mohlo ministerstvo kultúry udeliť grant a následne vyhlásiť priestor za prebytočný.“ Radkoff spomína, že aj on sa dlhé roky stretával s nepochopením zo strany mesta aj od ministerstva kultúry.

Centrum sa nachádza v odsunutej mestskej časti za diaľničným obchvatom medzi rodinnými domami. „Naučili sme sem ľudí chodiť, ale nebolo to ľahké.“ IC Culture Train organizuje rovnako ako A4 rôznorodé akcie a tiež má vla­stné divadlo Na peróne.

(jak) FOTO – ARCHÍV STANICE A ICCT

Autor: Eva Andrejčáková © SME