Inscenáciu na motívy románu Ivana Olbrachta Nikola Šuhaj lúpežník napísali Milan Uhde a Miloš Štedroň. Vychádzali z prednosti divadla, ktoré ovládalo rôzne poetiky, baladu neobchádzajúc. Aj preto sa mohli vzdialiť od Olbrachtovej prózy a namiesto zovretého príbehu sa pohrali s náladami. Do citácií z ľudovej poézie a hudby zašifrovali jasné posolstvo o sile slobody. V totalitnej spoločnosti to bola téma dosť háklivá.
Režisér Anton Šulík sa o hudobné divadlo pokúša už dlhšie. No často naráža na skryté úskalia divadelného druhu. V Balade pre banditu si navyše skomplikoval situáciu sám. Hoci dielo upravoval, nevyjasnil si jeho základnú tému, neposilnil dramatizmus, neusporiadal baladotvorné prvky – tajomstvo, hru symbolov a podobne. A tak nevytvoril konkrétne postavy, čitateľných hrdinov, jasné motívy, vyhrotené konflikty.
Vo výtvarnej zložke sa s Jánom Kudličkom a Katarínou Bielikovou pokúsili o metaforický priestor. „Kazili“ si ho však príliš realistickými prvkami. Červená lepiaca páska ako symbol smrti, dekoratívne visiace drevené hrady, či historicky nepresné rádio obchodníka Mageriho oberali baladu o tajomstvo.
Nahrávku pripravil Karol Kevický. Štedroňovu hudbu obohatil o premyslené variácie, no v štúdiu neodhadol emocionálnu intenzitu budúcej inscenácie, a tak hudba ostala iba v akademickej rovine všeobecnosti.
Tentoraz si Šulík prizval renomovaného choreografa. Jaroslava Moravčíka však „neustriehol“ a ten povýšil tanec do metaforickejších rovín, ako viedla réžia ostatný príbeh. Preto sú tance oveľa vzrušujúcejšie, baladickejšie, než ostatné plochy.
Najväčšie rozpaky priniesla inscenácia v hereckej zložke. Nie preto, že by herci ako Dano Heriban, Jana Jurišincová, Jana Oľhová i viacerí ďalší nemali pre takýto typ divadla dispozície. Lenže režisér si neutriedil, z čoho má vyrastať balada a ako hrať zlomky z Olbrachtovho príbehu. Heribanov Nikola je iba kriminálnik, Eržiku si ani nevybojuje, ani nezaslúži. Jurišincovej Eržika príliš ľahko odchádza z Nikolovho náručia k Andrískovmu žandárovi Kubešovi. Ani Derbak Borisa Zachara nie je tragická postava vypočítavého zbabelca. Oproti nim žandári Lukáša Púchovského, Branislava Baču i Pavla Klimašovského akoby vytvárali akési žánrové obrázky z Podkarpatskej Rusi.
Balada je náročný druh, potrebuje zohratý kolektív. Ak už mali v Žiline chuť na Nikolu Šuhaja, mohli siahnuť po klasickejšej adaptácii Bohumila Nekolného s pesničkami Petra Ulrycha. Legende by neublížili a sebe pomohli.
Milan Uhde, Miloš Štedroň: Balada pre banditu
Preklad, úprava a réžia: Anton Šulík, preklad textov piesní: Vladimír Zetek, dramaturgia: Rastislav Ballek, scéna: Ján Kudlička, kostýmy: Katarína Bieliková
Hrajú: Dano Heriban, Jana Jurišincová, Jana Oľhová, Boris Zachar a ďalší
Premiéra 3. apríla 2008 v Mestskom divadle Žilina
Autor: Oleg Dlouhý Autor je divadelný kritik