Na Slovensku je pesničkárov ako šafranu. Preto určite poteší, že v Bratislave sa zrazu na našej malej hudobnej scéne objavil britský folkrockový pesničkár FRANK WINTER (40) (http://www.myspace.com/thecelebration), ktorý na značke Lavagance vydal v týchto dňoch svoj debutový album How To Be Alone. Frank Winter je pseudonym, pretože tento sympatický chlapík má v pase meno Andrew Hillard.
„Frank Winter je autorský pseudonym. Meno Frank je poctou môjmu starému otcovi, ktorý sa volal Francis a Winter, čiže zima, je moje obľúbené ročné obdobie, keď sa všetko zastaví, predtým, než všetko začne znova,“ vysvetľuje pesničkár v rozhovore so SME v bratislavskej kaviarni.
Čo tu vlastne robíte?
„Žijem tu už tri a pol roka. Slovensko je môj domov. Mám tu priateľov, robím hudbu. Je tu oveľa lepšie ako v Londýne, ktorý je príliš zaneprázdnený a žije tam veľa ľudí. Pochádzam z vidieka, z Yorkshire, vyrástol som v malej komunite ľudí. Žil som v Londýne dosť dlho, ale po čase mi začali chýbať prechádzky po uliciach, na ktorých stretneme dvoch–troch ľudí. Preto milujem tú malosť Bratislavy, vyhovuje mi.“
Pochádzate z baníckeho mesta. Aké to bolo, vyrastať v takom nehostinnom prostredí?
„V Yorkshire ste mali po skončení školy tri možnosti. Buď sa stanete baníkom, profesionálnym vojakom alebo farmárom. Keď Margaret Thatcherová zavrela bane a po zemi sa rozhoreli štrajky, banícky priemysel úplne skrachoval a ľudia sa ocitli bez práce. Dnes sa to lepší, ale Yorkshire stále pripomína mesto duchov. Našťastie som si vybral umenie.“
Určite sa neživíte hudbou. Aké máte povolanie?
„Som fotograf. Fotím tu pre zopár klientov. Zastupuje ma agentúra v New Yorku, ktorá reprezentuje moju dokumentárnu tvorbu. Už tri roky pracujem na knihe o zmenách Bratislavy. A, samozrejme, privyrábam si ako učiteľ angličtiny.“
Odkedy sa vlasnte venujete hudbe?
„Svoju prvú gitaru som dostal od starých rodičov, keď som mal jedenásť. Hudba bola vždy súčasťou môjho života. Začal som punkom v garáži, miloval som The Cure, neskôr som pôsobil v rôznych rockových skupinách. Istý čas som žil Edinburghu, kde som mal so sebou osemstopový magnetofón, na ktorom som si nahrával pesničky sám s akustickou gitarou.“
Prečo ste nahrali svoj debutový album po takom dlhomčase?
„Celé to vzniklo vlastne náhodou. Do kaviarne Next Apache chodí veľa hudobníkov. Tu som sa zoznámil Marekom Rakovickým z Lavagance. Zahral som mu moje pesničky a nakoniec sme sa rozhodli, že v jeho štúdiu spravíme celý album.“
How to be Alone ste venovali svojmu starému otcovi. Prečo?
„Pretože keď som bol malý, veľa času so strávil so starými rodičmi. Boli to moji najbližší ľudia. Starý otec prišiel o nohu, takže nepracoval, ale hral na saxofón v baníckom džezovom bande. Spomínam si, že sme spolu kreslili obrázky s Mickey Mousom. Hudba bola u starých rodičov na dennom poriadku. Neskôr som si uvedomil, že môj záujem o umenie vlastne naštartovali moji starí rodičia a preto sa mi zdá prirodzené, že keď som nahral tento album, tak som ho venoval práve im.“
Čo vlastne pre vás znamenajú pesničky?
„Pesničky sú pre mňa inštinktívnou formou komunikácie. Keď píšete knihu, dlho to trvá a dlho čakáte na reakcie. Keď hráte pieseň, reakciu dostanete ihneď. Pesničky na tento album som napísal veľmi rýchlo. Väčšinu som z nich som zložil minulý rok za dva týždne pri kuchynskom stole. Išlo to rýchlo, pretože som vedel, o čom spievať. Kládol som si otázku, aké to je byť sám, prečo by som mal báť? Pesničkárstvo je o tom, že sa niečo stane a ty sa to pokúsiš zvečniť vo svojej piesni.“
Práve to som sa vás chcel opýtať. Ste rád sám? Veľa ľudí nevie byť samo a preto sa vrhajú do ďalších vzťahov.
„Nemám strach byť sám. Každému sa stane to, že je zrazu sám. Treba sa s tým vyrovnať. Človek by mal byť vtedy silný. Ak ste sám, zistíte, čím vlastne v skutočnosti ste. Mnoho ľudí potrebuje niekoho ďalšieho, aby zistili, čím sú, ale vlastne neprídu na nič. Byť sám neznamená, že nepotrebujete ostatných ľudí, ale treba sa spoľahnúť hlavne na seba.“
Ukážky z albumu Franka Wintera "How To Be Alone" si môžete vypočuť na http://www.myspace.com/thecelebration.