BRATISLAVA. Je zaujímavé sledovať mladých umelcov, keď prichádzajú a obsadzujú scénu. Dnes je to zvlášť vzrušujúce, keď neexistujú žiadne pravidlá, kam sa má súčasné umenie vlastne uberať. Niektorí prídu a sú zrazu všade, druhým to trochu trvá a väčšina prepadne do sivého priemeru. Takto to funguje asi v každom období, odlišné sú len okolnosti, v kulisách, kde sa to všetko odohráva.
Dá sa povedať, že minuloročný absolvent VŠVU v Bratislave Erik Šille patrí do prvej skupiny vyvolených. Je takmer všade, kde má byť, kritike neprekáža a čo je najdôležitejšie, teší sa viditeľnému záujmu svojho publika.
Ak aj spočiatku Šilleho komiksová štylizácia nevyhovovala konvenčným predstavám o tom, ako má obraz vyzerať, tak dnes sa prijíma ako jedna z legitímnych podôb súčasnej maľby. Ale toto nápadné vyčnievanie z tradície domácej maľby, ešte stále rozdeľuje Šilleho divákoch na tých, ktorí vítajú jeho spôsob maľovania, a na tých, pre ktorých je vďačným zdrojom pochybností.
Umelcom už počas školy
Aj napriek nedávnemu ukončeniu školy nepatrí k nováčikom výtvarnej scény. Ešte počas štúdia často vystavoval, takže jej ukončenie nebolo významnou hranicou medzi študentským a profesionálnym životom.
V tom čase bola atmosféra k návratom maľby priaznivá a bolo len na ňom, ako s touto šancou naloží. Navyše, otvorenie nového maliarskeho ateliéru pod vedením Ivana Csudaia na bratislavskej VŠVU, kde sa začalo maľovať na veľké plátno, bolo práve tou príležitosťou, ktorá doviedla mladých umelcov konečne k sebavedomej maľbe. Šille a jeho spolužiaci sa stále vezú na tejto prajnej vlne, aj keď v domácich pomeroch je akákoľvek priazeň vždy relatívnym pojmom.
Hodí sa všetko
Na začiatku sa spôsob Šilleho maľovania vnímal ako paralela k rôznym kultúrnym a subkultúrnych prejavom, čiže niečo z komixu, z grafity, počítačových hier, dizajnu, hudby. I keď sa vtedy zvyklo písať, že súčasné umenie preberá spôsoby počítačového, reklamného a mediálneho jazyka, maľba sa im statočne vyhýbala.
A práve Šilleho nezaťaženosť „umením“ a otvorenosť voči mimo umeleckým impulzom, ho pomaly posúvali za modelový príklad aktuálnej, ale pritom stále tradičnej maľby. Ako sám povedal: „Je to zvedavosť, či dokážem maľbou reagovať na to, čo sa okolo mňa deje. Lebo jazyk a technológia maľby sa mení, takže vôbec nemusí pôsobiť archaicky.“
Veľa krvi, veľa lásky
Divák, ktorý sa podvolí tomuto „nearchaickému“ spôsobu, pochopí, že tento fantastický svet sa stáva priestorom príbehu a rozprávania. Šille sa bráni „byť len vizuálnym autorom, na ktorého sa idú pozrieť len pre osobitý rukopis“. Jeho obrazy sú skladačkou komentárov k tomu ,čo sa deje okolo a pravdepodobne aj k tomu, čo sa deje v ňom. A práve animovanie príbehov prostredníctvom komiksovej formy mu do obrazu dovolí vložiť širokú škálu emócií. Bez trápnosti prázdneho gesta môže byť zároveň drsným a krutým, ale aj patetickým a nežným.
Ak donedávna bolo Šilleho spojenie s komiksovou a grafity estetikou príjemným oživením klasickej maľby, tak dnes sa už od neho očakáva viac. Asi o tom vie, lebo v najnovších maľbách poslednej výstavy je táto „linka“ len jednou z viacerých obrazotvorných vrstiev.
Subkultúrna scéna je mu len pozadím k jeho reálnej existencii v profi umeleckom svete. A ten určite funguje v iných súvislostiach a s inými pravidlami.
Autor: Beáta Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
