Jeden svet nestačí. A nielen v bondovke

Andrzej je kriminalista a mal by hľadať zločincov. Do maličkej dediny však prichádza preto, aby našiel city, pokoj a stratenú iskru. Aj keď už sám nevie, či o to ešte stojí. Ľudia, tajomstvá a čary si však napriek jeho pasivite spravia svoju robotu. Pôvodný príbeh hľadajte v knihe Adrzeja Stasiuka Haličské poviedky. Ten filmový s názvom Jahodové víno nakrútil DARIUSZ JABŁONSKI. Poľský režisér, ktorý aj v hlbokom smútku vidí peknú príležitosť na prežitie kúzla.

Prečo si myslíme, že svoje problémy vyriešime na zapadnutom, tichom mieste?

„To isté robí aj pes. Keď ho bijú, uteká na prázdne miesto, aby bol sám. Aj my máme niekedy pocit, že sa náš život skončil, pretože nám z neho niečo navždy odišlo. Alebo zistíme, že je iný, ako sme si vysnívali. Že nežijeme v správnom meste, v správnom dome, s tou pravou ženou. Cítime sa prázdni, v sebe máme iba ticho. Filmový Andrzej bol na tom ešte horšie. On nechcel riešiť nič. Preto hľadal miesto, kde by sa ho nikto na nič nepýtal. Kde by nemal žiadne citové spojenie.“

Môžu nám snáď cudzí ľudia pomôcť viac ako naši známi a rodina?

„Andrzej ani pomoc nehľadá. Až neskôr zistí, že tí cudzí ľudia sa stali jeho anjelom. Priniesli mu kúsok neba a nezáleží na tom, že to bolo iba v drobných, jednoduchých veciach. V úsmeve, podaní ruky. To je niečo podobné, ako keď počuť v pesničke pekné slová. Alebo keď potápajúcu sa ľoď zachráni jej náklad. Tí cudzinci sa nemuseli na nič pýtať. Videli, že v sebe nesie ťažký náklad, a oni mu ho pomohli vyhodiť.“

Potom musíte veriť, že ľudia sú veľmi citliví a vnímaví.

„Niekedy za to môže práve miesto. Náš príbeh je z poľsko-slovenských hraníc. Kedysi tam žili státisíce Rusnákov. Ale Poliaci ich po vojne vytlačili, do hodiny sa museli zbaliť. Miesto spustlo a po čase sa tam vláda rozhodla postaviť družstvo. Ale zistila, že tam nemá kto robiť. Bláznivé. Tak tam postavila väznicu, aby pracovná sila bola. No a tí väzni tam zostali, aj keď ich pustili von.“

Takže všetci boli cudzinci?

„Všetci. Každý odniekiaľ prišiel, aj väzni, aj strážnici. A prišli preto, aby sa skryli. Takže ak medzi nich prišiel opäť niekto nový, nepotrebovali od neho žiadne vysvetlenie. Rozumeli mu. Delili sa s ním o víno, ticho. Vyzerá to možno magicky, ale ten svet je skutočný. Ibaže by to bola Stasiukova a moja predstavivosť. Neviem, nie som si istý.“

Už dlho ste chceli adaptovať Stasiukove Haličské poviedky? Alebo ste v nich len náhodou našli tému, ktorá zaujímala aj vás?

„V tej knihe sú slová, o ktorých som sám dlho sníval. Miesta, ktoré som márne hľadal. Keď som ju dočítal, rozhodol som sa, že ten Stasiukov svet nájdem. Jeden svet nestačí - to nie je iba názov bondovky, tak to v živote naozaj je. A ak chceme zistiť, aký ten svet naozaj je a čo znamená, musíme do neho vniesť cudzinca. Andrzeja som si síce vymyslel, ale už v knihe ho bolo cítiť ako akýsi tieň prírody. Vo filme je preto pasívnym hrdinom. Je nad tým všetkým, všetko pozoruje a do ničoho nezasahuje.“

Mohli by ste príbeh nakrúcať v akejkoľvek dedine?

„Vybrali sme sa do tej, o ktorej písal Stasiuk. Pri Dukle. Keď sme tam došli, chcel som vidieť všetky tie domy, kde postavy žijú. Povedal mi: No, počkaj, ja som tu bol iba pätnásť minút, na hlavnom námestí, neviem, kde to všetko je! Ty si blázon, vravím mu, tak si to všetko verne opísal, ja som si podľa toho spravil aj mapu! Bol vtedy január, pršalo, snežilo, nikomu sa nechcelo z auta von. Tak som sa podľa tej mapy vybral po jednej ceste na koniec dediny – a tam som naozaj našiel, čo som hľadal. Neuveriteľné, bol som šokovaný.“

Bolo v tom kúzlo?

„Áno, muselo to byť niečo také. Našiel som tam ten pravý opustený dom s rozbitými oknami. Jeho majiteľ však zomrel v nemocnici a teraz sa oň hádali tri rodiny. Šesť rokov bol zavretý. Prosil som, nájdite mi kľúče, tento dom musím mať! Nakoniec sme presvedčili všetky tri rodiny a všetkým aj dosť zaplatili. Keď sme vošli dnu, našli sme tam kopu hodín, ktoré majiteľ sám vyrábal. Bolo to veľmi dojemné, najmä tá cigareta v popolníku, ktorú pred odchodom do nemocnice zrejme nestihol dofajčiť.“

Vo vašom filme sú prvky magického realizmu. O ňom sa možno príjemne píše, ale ako sa dá nakrútiť?

„To je veľmi jednoduché. Netreba si nič vymýšľať, stačí pozorovať. Mágia však nie je to správne slovo, to mi pripomína triky. My sme žiadne triky nerobili, aj keď to tak vyzerá. Iba sme zaznamenali prosté veci - vtip je v tom, že tie sú vlastne zázračné. Všetci ich môžeme vidieť, ak sa upokojíme, spomalíme, zastavíme.“

Pri nakrúcaní sa režiséri trochu spoliehajú aj na šťastie. Mali ste ho?

„Pred nakrúcaním mi Stasiuk povedal: v tej dedine je najviac daždivých dní v roku. Zdesil som sa, do kelu, ja potrebujem slnko! Celý mesiac sme ho mali. Až na jeden deň - keď sme nakrúcali tanec na traktore a dážď potrebovali. Bola to však ťažká výroba a na začiatku sa zdalo, že tento film nikdy nedokončíme. Všetci sme sa tešili, ako vypadneme do prírody, ale ešte sme ani nezačali, spustil sa dážď a rieka nám celú techniku odplavila. Zostali sme zakliesnení a museli nás vyťahovať horolezeckým náčiním.“

Hlavných hrdinov zahrali Čech a Slovenka. Prečo?

„Vedel som, že Poliaci by z filmu spravili tragédiu. U nás je totiž tradícia dramatického, patetického herectva. Lenže, ak aj je váš život smutný, ešte to neznamená, že sa vám nemôžu diať smiešne veci. Ja som ich zažil aj na kamarátovom pohrebe. V Jiřím Macháčkovi som to všetko videl. Dokáže nenásilne pritiahnuť pozornosť a pritom využiť každú krátku chvíľu na to, aby bol zábavný. Má krásnu tvár, čo sa stále mení.“

A Zuzana Fialová?

„V scenári sme mali Poľku. Zrazu som si uvedomil – sme predsa pár kilometrov od hraníc, skočme na Slovensko! Slovenky pôsobia exoticky – oproti poľským blond. Sú ako lastovičky. Zuzanu mi jeden kamarát aj odporúčal, ale neveril som mu, lebo na fotkách vyzerala inak. Keď sa zjavila na castingu ako prvá, už som vedel. Vedela tancovať a bola ako lastovička, čo na chvíľu pristála.“

Stále sa tak poeticky vyjadrujete?

„Musíte byť taký, ak chcete robiť film. Ja mám film veľmi rád, Felliniho, Viscontiho, Antonioniho, československú novú vlnu. Mám rád aj príbehy a chcem im veriť. Nestáva sa mi to však často, a preto so mnou manželka nerada filmy pozerá. Ak ma nezaujmú, zaspím alebo začnem komentovať a byť cynický, nervózny. Viete, film dáva dvojhodinovú šancu vyrozprávať niečo, čo iní ešte nevideli. Ak to nedokážem, je to iba stratená šanca.“