Baden Baden 11. apríla (TASR) -
Laureát, ktorý sa chystá ukončiť umeleckú dráhu, si ocenenie prevezme 6. decembra na galavečere v Baden Badene.
Karajanovu cenu získali doteraz husľová virtuózka Anne-Sophie Mutterová (2003), Berlínski filharmonici (2004), ruský pianista Jevgenij Kisin (2005), jeho krajan, dirigent Valerij Gergijev (2006) a vlani americký tanečník a choreograf John Neumeier.
Ocenený umelec, rodák zo severomoravskej obce Loučná nad Desnou, je považovaný za jedného z najväčších klaviristov XX. storočia. Jeho interpretácia opusov L. van Beethovena, W.A. Mozarta, F.Liszta, ale aj R. Schumanna, F. Schuberta a J. Haydna mu vyniesla v mnohých koncertných sieňach sveta mimoriadny aplauz. Potvrdilo to i jeho vystúpenie vo vypredanom Rudolfine počas festivalu Pražská jar 2005.
Alfred Brendel, ktorý ako prvý interpret nahral všetky klavírne diela Ludwiga van Beethovena, získal opakovane Nemeckú gramofónovú cenu, je však okrem iného aj laureátom Ceny Roberta Schumanna, Hudobnej ceny Ernsta von Siemensa a čestným občanom rodnej obce.
Predmetné ocenenie nesie meno svetoznámeho dirigenta Herberta von Karajana (1908-1989), ktorý má grécko-macedónske korene. Od jeho narodenia uplynulo 5. apríla 100 rokov, čo si pripomenul celý hudobný svet.
Seriál podujatí k tomuto centenáriu sa začal 5. januára v Salzburgu slávnostným koncertom orchestra Mozarteum pod taktovkou šéfdirigenta Ivora Boltona.
Program koncertu bol identický s programom koncertu orchestra Mozarteum, ktorý sa z iniciatívy otca talentovaného Herberta von Karajana uskutočnil 22. januára 1929.
Pri príležitosti Karajanovho roku sa v televíznom vysielaní objavil celý rad programov týkajúcich sa tohto velikána hudobnej scény. Na trhu s nosičmi audio- a videozáznamov pribudol celý rad digitálne upravených Karajanových nahrávok, zahanbiť sa nedali ani vydavatelia kníh a periodickej tlače.
Jeden z najvýznamnejších dirigentov 20. storočia, ktorý sa na medzinárodnej scéne definitívne presadil v berlínskej Štátnej opere ako dirigent Wagnerovej opery Tristan a Izolda (1938), patril v povojnovom období medzi stálych hostí všetkých popredných symfonických orchestrov a operných scén. Stal sa doživotným šéfdirigentom Berlínskych filharmonikov, stál na čele Londýnskeho filharmonického orchestra, riadil aj hudobné slávnosti v rodnom Salzburgu.
