Po tridsiatich piatich rokoch v prístave robotník Slimane od svojho šéfa počuje: Si hrozný. Si unavený a každého unavuješ.
V takej chvíli by to mohlo vyzerať, že filmový príbeh skončí. Rozvíjať príbeh o nezamestnanom šesťdesiatnikovi, to by sa predsa ľahko mohlo skončiť ako sociálne i divácke utrpenie. Ale nie, film Rybí kuskus sa touto scénou iba začína.
Potom sa v ňom udeje toľko pekného, závažného, osobného i spoločenského, že sa to ani nedá opísať. Dlho možno rozmýšľať, ako sa to podarilo. Podarilo bez toho, aby príbeh skončil ťažkopádne a pateticky. Alebo prekombinovane a umelo.
Rybí kuskus sa prvýkrát premietol včera, dnes je na programe festivalu frankofónneho filmu v Bratislave opäť.
Jeho autorom je Abdellatif Kechiche. Francúz s tuniským pôvodom. Jeho rodina kedysi absolvovala podobnú cestu ako jeho hrdina Slimane. V Afrike nastúpila na loď a vystúpila na juhu Francúzska, v meste Sete.
Kechiche to nehovorí ani zatrpknuto, ani s hnevom, ale ani po rokoch sa tu Arabi ešte úplne nezbavili automatického spájania s kriminalitou. Keď chcú rozbehnúť obchod, nie vždy ich v tom úrady podporia. Aj Slimane to zažil, keď žiadal o pôžičku – chcel opraviť starú loď a zriadiť si v nej reštauráciu.
No aj tak nie je Rybí kuskus o rasizme. Nie je ani o starom človeku. Teda je, ale nie vždy je na to čas. Slimane má dve ženy a v oboch rodinách deti. Všetci poznajú tisíc ďalších vecí, ktorými by sa mohli práve zaoberať. Rozbehnutie reštaurácie je jednou, láska, nevera, žiarlivosť, sloboda, pomoc a ambície zasa ďalšími.
Prestaň si už konečne myslieť, že si stred sveta, zakričí v jednu chvíľu Rym, Slimaneho dcéra. Práve sa hádala so svojou mamou a nádherne vystihla nenásilnosť tohto filmového príbehu.
Ku kráse scény pomohla mladá herečka Hafsia Herzi. Francúzi ju vyhlásili za hereckú nádej a film Rybí kuskus za film roka 2007. Césara dostal aj Abdel Kechiche – za scenár a réžiu.
