Bolek Polívka: Srandu nemôže nikto zakázať

V Bratislave je teraz častejšie, keďže po úspešnom Garderobiérovi naštudoval v Štúdiu L+S s Milanom Lasicom a ďalšími slovenskými kolegami novú hru Mínus dvaja. Stretli sme sa pri čaji a nealkoholickom pive v kaviarni hotela Tatra. Pán herec bol spočiatku trochu morózny, no netrvalo dlho, a museli sme ho začať prerušovať, aby sme mu mohli klásť otázky. "Víš," pokračoval zakaždým, keď sme ho nechali voľne rozprávať.

V médiách vás už označujú za národnú inštitúciu. Ako to vnímate?

Myslíte ako národnú pamiatku? Ako Karlov most alebo múzeum? Ako zoologickú záhradu! Neberiem to vážne, pripadá mi to zveličené. Že by som si práve toto o sebe uvedomoval, sa mi ani nezdá.

Mohlo by to byť niečo ako pýcha národa.

Skôr by to mohlo byť tak, že patrím všetkým. Po česky sa tomu hovorí náš Bolek.

Sú v Česku alebo na Slovensku herci, ktorých by ste tak označili?

Určite by sa našli, ale nebudeme teraz na nich spomínať.

Nechcete mať konkurenciu?

Ale nie, to vôbec nie, ja v umení neverím na konkurenciu.

Milan Lasica by mohol patriť do kategórie hercov, čo patria všetkým?

Vy ste to povedali. Ale keď už niekto, tak on. Jednoznačne.

Po Garderobiérovi teraz hráte spolu druhú hru Mínus dvaja. Aké to je?

Rozumieme si, bavíme sa, a to je vždy dobré. Keď skúšame, radi a často sa spolu smejeme. A úprimne. To je veľmi posilňujúce, keď sa váš herecký kolega úprimne smeje. Lasica u mňa patrí do kategórie vzácny priateľ.

Témou tejto hry je okrem iného priateľstvo. Rozlišujete nejako profesionálny a osobný vzťah? Ako pracujete s emóciami na javisku?

Ono sa to prelieva, osobné ovplyvňuje to profesionálne a naopak. Ani sa to nedá oddeliť. No nie je dané, že z dvoch dobrých hercov bude furt dobrá dvojica. Na druhej strane, mnohí divadelníci sú pre mňa kolegovia, drahí a dobrí kolegovia, no nemôžem sa priateliť so všetkými. Samozrejme, výnimočný, takmer príbuzný je môj dlhoročný priateľ v súkromí aj na javisku - Jirka Pecha. S ním sa poznám veľmi dlhé roky.

Čo treba na to, aby boli dvaja dobrí herci aj dobrou hereckou dvojicou?

Asi to chce veľa rešpektu, schopnosti myslieť na toho druhého, nepúšťať sa priďaleko sám. Aby bol postup oboch užitočný, aby predstavenie rástlo za pomoci oboch. No a keďže nám s Lasicom ten Garderobiér celkom vyšiel, hovorili sme si, že ešte niečo by sme spolu mohli spraviť. S hrou Mínus dvaja prišiel Juraj Nvota. Hneď, ako som do nej nahliadol, povedal som si - to môže byť zaujímavé, dvaja chlapi na úteku z nemocnice.

Splnila hra vaše očakávania?

Po tom, čo som sa do nej hlbšie začítal, nemôžem povedať, že by sa mi práve páčila. Ale keď sme sa do nej pustili a rozohrali sme situácie, začalo to byť zábavné.

Je hra napísaná tak, aby ste v nej mohli nachádzať priestor pre seba?

Brali sme ju ako základný nákres. Pridali sme iný koniec, mnoho vecí sme rozimprovizovali na danú tému, no, džemovali sme.

Aké texty úplne rešpektujete?

Napríklad, keď sme robili s Jirkom Pechom Čakanie na Godota, tak sme si hovorili, že je to akoby také evanjelium podľa Becketa, takže sa budeme snažiť zahrať to podľa "nôt", ktoré sú tam napísané. Pretože je to už naozaj veľká klasika. Alebo Kupca benátskeho. Prečo ho meniť? Ale Mínus dvaja je hra súčasná, od mladého chlapca, tak sme si hovorili, že akési právo osobného vkladu v tomto prípade máme.

Ste na úteku z nemocnice, máte pár dní pred smrťou. Nevydesil vás tento motív hry?

Patrím skôr k tým, ktorí si smrť vôbec nechcú pripúšťať, nie k tým, čo na ňu často myslia a predstavujú si ju. Keď na to príde, jednoducho myslím na niečo iné. Som akoby v tej povrchnejšej kategórii, vlastne si to tak ožartujem, obrním sa humorom.

A ako to prežívate?

Beriem to ako divadlo, ako hranie, hranie sa na niekoho alebo na niečo. Nie som typ, ktorý hodinu pred predstavením musí spočinúť v nábožnom tichu. V tomto zmysle som skôr dieťa - keď mama zakričí "večera", okamžite prestávam byť indiánom a idem sa domov navečerať. A po večeri sa opäť vraciam do červenej kože. Vôbec s tým nemám problém. Mám akýsi odstup, akoby som sám seba sledoval, či to ide, alebo nejde. A tak ma to aj baví. Moji známi sú často prekvapení, že viem, kde počas predstavenia sedia. Samozrejme, každý herec k tomu pristupuje po svojom, viem, že sú takí, ktorí potrebujú tiché sústredenie a ponor, dokonca takí, čo na seba úplne zabúdajú a potom sa po predstavení vynárajú z vôd drámy, dokonca sa pýtajú, ako to dopadlo.

Ako je možné, že situácia na javisku môže byť uveriteľná?

To je, myslím, tá radosť z hry. Stanislavskij píše o tom, že pred každým predstavením by mal človek - herec vzbudiť v sebe lásku k publiku. Dlho som to nechápal, a potom som raz pochopil, že keď je človek naštvaný na ľudí, ktorým hrá, potom je aj jeho hranie celkom iné.

Rozmýšľate nad svojimi úlohami?

Rozmýšľate vždy, a niekedy aj bez toho, aby ste si to uvedomovali. Do človeka tak úloha pomaly vniká. Aj vo filme, ale tam to mám jednoduchšie. Keď sa hrám na niekoho, vždy si spomeniem na človeka, ktorý mi ho pripomína alebo je mi blízky, a tomu tú postavu akoby venujem. Napríklad vo filme Musíme si pomáhat som myslel na svojho otca, ktorý mal typickú chôdzu, nosil obleky, bol to taký elegantný, malomestský pán. To sa hrá, keď má človek takého otca!

Otca ste zažili aj v ochotníckom divadle. Aký bol pre vás herec?

Mal svoj ochotnícky štýl, pričom v divadle hrali seriózny repertoár, od Čapka až po Vrchlického, a samozrejme, komédie. No a mali klaunskú skupinu. Bol to človek, pre ktorého bolo na prvom mieste v živote divadlo. Otcov priateľ, pán Sulíček, hovorieval: "Víš, my ochotníci máme zahrádku a rodinu a prácu, furt musíme někde létat. My divadlo robíme s láskú, a ten profesionál na to musí mysleť aj při holéní." Takže vždy keď sa holím, rozmýšľam nad tým, čo povedal.

Kde beriete spomínanú radosť z hry?

Čítam si scenár a niečo si k tomu pridám. A je dôležité vidieť a vnímať okolie. Vychádzať z toho druhého človeka, nadväzovať naňho vnútorne.

Neprekáža, keď herci nie sú blízki priatelia?

Napríklad keď hrám s našou Aničkou, však? V Kupcovi benátskom, kde hrá moju dcéru moja dcéra. Čo s ňou? To som teda musel poriadne pochopiť, že ona hrá moju dcéru. Si moja dcéra, ako to môžeš hrať? Našťastie sa v tej hre volá inak. Mimochodom, keď sa niečo chystá, obsadenie vyberáme často spoločne. Keby to bolo úplne nasurovo pridelené, asi by bolo ťažké hľadať k sebe cestu.

Môžete ovplyvňovať výber hercov?

Dá sa baviť o tom, kto by tú alebo tú úlohu mal hrať. Povedzme Arnošt Goldflam. Ale zase nemôže hrať všetko. Napríklad vysokého, štíhleho.

Na čom v tomto období ešte pracujete?

Nestačí, čo sme teraz urobili? To ako keby som dobehol košický maratón a vy sa opýtate: a kam pobežíte teraz? (Smiech). Ale, budeme mať premiéru Mínus dvaja aj v Brne, s druhým obsadením. Potom bude v máji Manéž, na to už pomaly tiež musím myslieť. A medzitým budeme ešte hrávať Kupca benátskeho.

A film?

Jeden sa chystá, ale o tom ešte nehovorme, aby sme to nezakríkli.

Asi to nebude ten o Vlastovi Burianovi, na ktorý sa tak dlho chystáte.

No, to stále nie. Už sme boli tak blízko! A hráme ho aj v divadle. Nejako nám ten film nepraje, asi by bol aj veľmi drahý. Je predpripravený, chcelo by to sadnúť si, no stále sa nenašiel niekto, kto by sa so mnou o tom scenári porozprával.

Čím vám je Burian taký blízky?

Burian je úžasný príklad toho, ako ľudia velebia niekoho do oblakov a potom ho zhodia späť na zem a ešte ho aj podupú. Milovaný, obľúbený a potom zrazu odsúdený a vláčený po novinách. A nespravodlivo. Potom sa už vlastne nikdy nevrátil do normálneho života, rehabilitovali ho dokonca až v roku 1992. Ľudia dodnes hovoria, že bol kolaborant, a vôbec si neuvedomujú, že to tak nebolo, lebo všetko je oveľa zložitejšie. Je to krásna téma - lesk a bieda komika. A s komikmi sa tak často zachádza. Napríklad Luděk Sobota. Kedysi obdivovaný, milovaný, a dnes? Akoby sa s ním pohrali, potom hodili do kúta a išli sa hrať s inou hračkou.

Komediant môže pôsobiť akoby nič neprežíval, akoby sa ho nič nedotýkalo. Čo si o tom myslíte?

Ako hovoril Werich, humor je spôsob myslenia, a to je vzácne. Fellini zase píše o klaunoch ako o vrchole umenia. Je to dreň všetkého.

Ako vnímate mladšiu generáciu českých komikov?

Vyrástlo dosť ľudí - skvelý Dušek, Macháček, Sklepáci. Ale ani oni vlastne už nie sú najmladší. Sami hovoria - začíname končiť.

Niektorí herci vo vašom veku vyhľadávajú pokoj. Vy ste na tom ako?

Dobre. Som celkom pánom svojho času.

Deti vám ho nezaberajú?

Nájdem si čas na ne, a nájdem si čas napríklad aj na kone. Nie je to tak, že by som do úmoru hral. Sú obdobia, keď viac skúšam, ale zariadil som si to tak, aby som mohol byť aj s rodinou. Na farme sme stále obklopení deťmi, zvieratami, a to je príjemné. A nemáme len kone, ale aj ťavu a lamu.

Takže ste predsa národná inštitúcia, tá zoologická záhrada. A je pravda, že ste svojej dcérke chceli dať meno Slivovica?

Áno, to som povedal, ale som, samozrejme, hneď vedel, že som trochu prestrelil. Tak som začal ustupovať, až sme ostali pri ľahkej droge - Marianke. Má štyri mesiace a už bola dvakrát na Slovensku. Synovia zatiaľ nie.

Máte rád slivovicu?

Treba ochutnať, keď to chlapci pália. (smiech)

Do podniku vo vašom brnianskom divadle chodí veľa Slovákov. Je pravda, že tam chodievate málo?

Sem-tam zájdem. Je to vraj jeden z mála podnikov v meste, ktoré sú dlho otvorené. My sme dokonca vyhlásili, že sa tam nebude zavierať, kým ktokoľvek vyjadrí zrozumiteľnú objednávku. Takže keď čašníčka povie nerozumiem vám, tak sa môžete aj potrhať.

Mali ste súdny spor o vaše valašské kraľovanie. Je ohrozené?

No, to je stály problém. Pán Harabiš, ktorý má Valašské království, s r. o., to berie veľmi vážne. Ide o to, či má právo odvolávať ma. Ale ja som Boleslav I. Dobrotivý Nafurt, tak ako ma môže odvolať? Hru, humor nemôže predsa zakázať. Hoci by to asi najradšej urobil. Robí však užitočné veci, vedie informačné centrá, predáva vlajky, pasy, ale bez humoru, ktorý robíme my - aby som sa už nazval pluralom majestaticus - by to nebolo ono ani pre neho.

Ešte sa súdite?

Áno. To by bolo divadelné predstavenie. Dosť sa bavím na tom, ako je sudkyňa v rozpakoch, ako jej unikajú úsmevy. Keď bolo otvorenie schengenských hraníc, bol u nás slovenský minister zahraničia. V prejave povedal, že kráľovstvo Bolka Polívku je konečne bez hraníc. Harabiš mu hneď napísal nótu, že Polívka nie je žiadnym kráľom a ako si to vôbec dovoľuje. Bolo to normálne diplomatické faux pas. Ten slovenský minister sa mu potom vážne ospravedlnil, že to nevedel. A ani si neoveril, ako to vlastne je.