BRATISLAVA 14. apríla (SITA) - V utorok uplynie 18 rokov od smrti herečky Grety Garbo. Pôvodným menom Greta Lovisa Gustafsson sa narodila 18. septembra 1905 v Štokholme ako najmladšie z troch detí Karla Alfreda Gustafssona a Anny Lovisy Johansson. Keď mala 14 rokov, zomrel jej otec a ona musela odísť zo školy a začať pracovať, aby pomohla matke. Najprv vypomáhala v miestnom holičstve. Neskôr si zarábala v nákupnom centre v Štokholme, kde využívali aj jej skúsenosti z modelingu. Keď sa ešte ako tínedžerka objavila v krátkej reklame pre obchodný dom s názvom Ako sa neobliekať, alebo Pán a Pani Stockholmovci idú nakupovať, začala túžiť po kariére vo filme. Režisér Eric Petscher jej dal v roku 1922 malú úlohu vo filme Luffarpetter. Posilnená touto skúsenosťou si ešte v tom istom roku podala prihlášku na Kráľovskú divadelnú akadémiu, kde získala štipendium. Po malých úlohách počas štúdia, ju v roku 1923 angažoval Mauritz Stiller do filmu Gösta Berlings saga - dramatizácie slávnej novely držiteľky Nobelovej ceny za literatúru Selmy Lagerlöf. V novembri 1923 si oficiálne zmenila meno na Greta Garbo. V roku 1925 dostali Greta i Stiller ponuku od filmovej spoločnosti MGM a Garbo nakrútila svoj prvý americký film Torrent (1926). Keďže išlo o nemú snímku, nemusela povedať ani slovo po anglicky. Stillera ale z MGM čoskoro vyhodili a krátko po návrate do Švédska ako 45-ročný zomrel, čo Gretu zničilo. Po filmoch The Temptress (1926), Flesh and the Devil (1926), Love (1927), A Woman of Affairs (1928) a ďalších, sa v roku 1930 objavila vo svojom prvom zvukovom filme Anna Christie. Do kín ho uvádzali so sloganom "Garbo rozpráva". Hlavná postava v ňom jej vyniesla nomináciu na Cenu akadémie v kategórii Najlepšia herečka a film samotný bol tiež mimoriadne úspešný, Garbo sa ale jej výkon v ňom nepáčil. V roku 1931 však nakrútila nemeckú verziu snímky, ktorú považovala za jeden zo svojich najlepších výkonov.
Garbo bola prvou cudzinkou, ktorej sa v 20. rokoch podarilo preniknúť hneď v prvom roku pobytu v USA medzi najpopulárnejšie osobnosti filmového sveta a svoje výsostné postavenie si udržala celých 15 rokov. Hrala v 25 amerických filmoch, z ktorých 14 bolo zvukových. Po neúspechu snímky Romanca (1930) zažiarila v hlavnej úlohe filmu Susan Lenox: Her Rise and Fall (1931), kde si zahrala s Clarkom Gableom, ktorého vraj neznášala. Tento pocit bol vzájomný - on bol podľa nej neschopný herec, Gable ju naopak považoval za snoba. V roku 1931 nasledovala rola vo filme Mata Hari. Cenzorom sa ale nepáčilo jej odvážne oblečenie na filmovom plagáte. Každé jej vystúpenie na striebornom plátne bolo úspechom a angažovali ju aj do ďalšieho hitu Grand Hotel (1932), ktorý získal Oscara ako Najlepší film. Garbo si v ňom zahrala ruskú balerínu.
Po konflikte s MGM ohľadom jej zmluvy, takmer na dva roky zmizla z plátien kín. Napokon sa ale dohodli a nový kontrakt Garbo zabezpečil úplnú kontrolu nad filmami, v ktorých účinkovala. Toto si "vyskúšala" už v roku 1933, keď si vynútila výmenu hlavného mužského predstaviteľa - Laurencea Oliviera vo filme Queen Christina (1933), za Johna Gilberta. V roku 1935 ju chcel David O. Selznick obsadiť do snímky Dark Victory, ktorý nakoniec nakrútili v roku 1939 s Bette Davis. Ona však nástojila na inom filme - adaptácii klasiky Leva Nikolajeviča Tolstoja Anna Karenina. Nemú verziu s názvom Love nakrútila v roku 1927 s Johnom Gilbertom. Postava Anny vo filme Anna Karenina z roku 1935 napokon ostala jej životnou úlohou. Do začiatku II. svetovej vojny ešte nakrútila ďalšie úspešné filmy, medzi nimi i komédiu Ninotchka (1939) a Two-faced Woman (1941). Ninotchka bola úspešným pokusom o rozjasnenie jej charakteru. Menej exotickou ju v očiach divákov spravila scéna, v ktorej sa jej postava v reštaurácii zo srdca rozosmeje. Táto scéna dala filmu aj známy slogan: "Garbo sa smeje!", s ktorým film išiel do kín. Posledný film Two-faced Woman natočila v roku 1941 ako 36-ročná. Potom opustila Hollywood a presťahovala sa do New York City. Po vojne sa s pocitom, že sa svet navždy zmenil, utiahla do ústrania a pred kameru sa už nikdy viac nepostavila.
Kostýmový dizajnér Adrian, ktorý odišiel zo štúdia MGM tiež v roku 1941, neskôr novinárom povedal: "Z MGM som odišiel kvôli Garbo. V jej poslednom filme z nej chceli urobiť "svetrové dievčatko", naozaj americký typ. Povedal som: 'Ak sa kúzlo končí pre Garbo, končí sa aj pre mňa. Ona ho vytvorila a ak zničíte túto ilúziu, zničíte aj ju.' Keď potom Garbo odišla zo štúdia, kúzlo odišlo s ňou a tak som išiel aj ja."
V roku 1951 sa stala americkou občiankou. Všetok svoj čas trávila v záhradke, kde sa starala o kvety a pestovala zeleninu. Známa bola dlhými prechádzkami po New Yorku, keď sa oblečená ako "obyčajná žena" skrývala za obrovské slnečné okuliare. Takto sa stále snažila vyhnúť zvedavým pohľadom okolia. Paparazzi a médiá však na ňu neprestajne striehli až do konca jej života. Zomrela 15. apríla 1990 v New Yorku. Informácie o príčinách jej smrti sa však rozchádzajú a ostávajú rovnako tajomné, ako jej život. Podľa niektorých zdrojov zapríčinilo úmrtie zlyhanie obličiek, iní hovoria o následkoch zápalu pľúc, prípadne o prirodzenej smrti. Mala vtedy 84 rokov. Urnu s jej popolom pochovali na štokholmskom cintoríne Skogskyrkogarden.
Režisér Jacques Feyder o nej prezradil, že bola až precízne dochvíľna a to isté vyžadovala od ostatných. Ak sa malo napríklad s filmovaním končiť o 18:00, Greta len poklopkala na hodinky a s ospravedlňujúcim úsmevom odišla z pľacu, napriek tomu, že scéna mohla byť o päť minút hotová. Nikdy vraj nechodila na veľkolepé filmové premiéry. Až o niekoľko dní neskôr prišla do nejakého zastrčeného kina na periférii, sadla si sama na to najlacnejšie miesto a odišla až po skončení premietania. Skrytá za svoje veľké slnečné okuliare. Okrem úplných začiatkov svojej kariéry neposkytovala žiadne interview, nedávala autogramy a neodpovedala na listy od fanúšikov. Ak sa jej počas nakrúcania niečo nepáčilo, povedala jednoducho: "Myslím si, že sa vrátim do Švédska," čím celý štáb vydesila natoľko, že všetko urobili, ako si želala. Pri filmovaní niektorých scén vraj z pľacu vyhodila všetkých okrem kameramana a osvetľovača - pozerať sa nesmel ani režisér. "Keď sa ľudia pozerajú, som len žena, ktorá robí smiešne grimasy na kameru - ničí to ilúziu. Keď som tam sama, moja tvár dokáže veci, ktoré by som inak nespravila," vysvetľovala. Mala sklony k chronickým depresiám a celé roky strávila bojom proti nim. Snažila sa o to cestou východných filozofií a zdravej životosprávy. Nikdy ale neprestala s fajčením a vzdať sa nedokázala ani miešaných nápojov. Greta sa nikdy nevydala - v roku 1927 nechala stáť pri oltári Johna Gilberta, lebo mala z ich manželstva zlý pocit. Niektoré zdroje ale uvádzajú, že herečka sa nevydala preto, že bola bisexuálna a celý život ostala verná svojej láske z divadelnej akadémie, švédskej herečke Mimi Pollak. Herečkin životopisec Barry Paris poznamenal, že "technicky bola bisexuálna, prevažne ale lesbička, no postupom rokov sa stávala asexuálnou".
Na Oscara ju v kategórii Najlepšia herečka nominovali za štyri filmy: Anna Christie (1930), Romance (1930), Camille (1937) a Ninotchka (1939). Sošku ale dostala až v roku 1954, keď ju ocenili za "za nezabudnuteľné herecké výkony". Americký filmový inštitút zaradil Garbo v päťdesiatke najväčších legiend filmového plátna na 5. miesto. Ako najkrajšiu ženu, aká kedy žila, ju dokonca zapísali do Guinnessovej knihy rekordov. Za prínos filmovému priemyslu dostala hviezdu na Hollywoodskom chodníku slávy a v roku 2005 americká a švédska pošta v spolupráci vydali dve spomienkové známky s jej podobizňou.
Spracované podľa: en.wikipedia.org, www.imdb.com, www.csfd.cz, tcmdb.com, www.classicmovies.org.
