Zažil ho asi každý bratislavský milovník opery – sklamanie z predstavenia v SND, ktoré v porovnaní s nahrávkami alebo zahraničnými predstaveniami pôsobí, akoby speváci a hudobníci „išli na tri valce“. Rozčarovanie z rutiny a približnosti, ktorá je nepriateľom hudby aj divadla.
Démon približnosti to má v našej opere opäť o niečo lepšie. Netvrdím, že za riaditeľa Mariána Chudovského (2002 – 2006) bolo všetko, ako má byť. Ale Chudovský bol po väčšinu večerov v opere, a keď bolo predstavenie slabé, tak problém riešil. Nová generálna riaditeľka začala tým, že najlepšieho operného riaditeľa v širokom okolí odvolala. Tí, ktorí sa odvtedy striedajú na jeho stoličke, majú zvučné mená, ale ich čas je príliš drahý na to, aby vysedávali na predstaveniach, v ktorých sami neúčinkujú.
Po dlhšom čase som bol na predstavení Čajkovského Eugena Onegina. Keď bol Onegin nový, bola to z divadelnej stránky najlepšia operná inscenácia v SND, inscenácia kvality, aká je zriedkavá aj vo Viedni. Hudobne bola tiež viac-menej v poriadku, aj keď orchester v nepatrične skromnom obsadení znel tak trochu ako „salónka“.
Dnes je všetko inak. Orchester hrá s chybami, v slabej súhre a bez napätia, dirigent rezignuje na veľkú časť výrazových nuáns, na ktorých je Čajkovského hudba založená. Absolútne zanedbaná je kategória ticha – pauzy, takej dôležitej v tejto partitúre. Akoby pán dirigent nechcel prítomných zdržiavať dlhšie, než je nevyhnutné. Jedinú dramatickú pauzu v pravom zmysle slova si za celý večer vynúti predstaviteľ Onegina Pavol Remenár.
Čo sa týka réžie, dá sa povedať, že už nejde iba o falošné tóny, ale že speváci-herci miestami hrajú v iných tóninách. Niekto svoju rolu prehráva a karikuje, niekto sa tvári indiferentne, a všetkých spája poloimprovizačný spôsob narábania s režisérovým aranžmán v štýle nonšalantnej približnosti.
Jednoliate a rytmické javiskové dianie, ako ho vymyslel režisér, sa stráca. Herecky najsilnejšie okamihy večera sú príznačne tie, kde sa nežiada súhra – sólové scény hlavných hrdinov mimo javiska, na „mostíku“ vysunutom do hľadiska.
Blíži sa hosťovanie SND s inscenáciou Čajkovského Eugena Onegina na zahraničnom festivale. Jej režisér Peter Konwitschny sa obrátil na SND s návrhom, aby do Bratislavy na pár dní prišla jeho spolupracovníčka, asistentka réžie z Lipska a realizovala niekoľko „oprašovacích“ režijných skúšok.
Zamietavá emailová odpoveď nášho operného riaditeľa Olivera Dohnányiho, ktorú Konwitschny zo starej známosti preposlal autorovi týchto riadkov, je pozoruhodná. Jednak z nej cítiť, že Konwitschny nie je poslanec NR SR, ani funkcionár ministerstva kultúry, ani člen predstavenstva sponzorského podniku – a že teda nie je dôvod byť k nemu prehnane zdvorilý. A rozhodnutím, že pani z Lipska (ktorá z finančnej stránky určite pre divadlo nepredstavuje problém) u nás nepotrebujeme, pán riaditeľ osvetlil aj svoj hodnotový rebríček a vlastne definoval, čo je to opera.
Darmo budú intelektuáli v časopise Hudobný život obšírne diskutovať o tom, či je opera viac hudbou, alebo divadlom. Odteraz je jasné, že divadlo je vedľajšie. Dôkazom je Onegin, špičková svetová réžia rozriedená podľa bratislavského receptu, kde pôvodinu budú pripomínať pomaly len kulisy, kostýmy a mechanicky kopírované meno režiséra na mesačnom plagáte. Ale mýlil by sa ten, kto by si myslel, že hudba vyhrala. Aj ona len zriedka vyhráva nerovný boj s démonom približnosti.
Nové vedenie SND zlepšilo imidž firmy a zvýšilo ceny. Produkt, ktorý sa ponúka bežnému návštevníkovi opery, však často lepší nie je, skôr naopak. Pritom bratislavská opera disponuje kvalitnými sólistami, aj orchester a zbor sú schopné výkonov na medzinárodnej úrovni. Ak sa však repertoárový systém, v ktorom sa strieda viac ako dvadsiatka diel, spojí s pohodlnou provinčnou rutinou – povedomím, že „však to stačí“, z umeleckej inštitúcie sa stáva fabrika. Ale prevádzkovať fabriku má zmysel len vtedy, keď je zisková. A ziskovosť, myslím si, v tomto prípade zatiaľ nie je reálna. Lebo takí bohatí a nenároční my diváci predsa len ešte nie sme.
Autor: Vladimír Zvara (Autor je vysokoškolský učiteľ a bývalý dramaturg opery SND)
