BRATISLAVA. Z atmosféry nového filmu režiséra Juraja Nvotu vanie akési teplo poznačené chladom. Nie je to len preto, že sa nakrúcal v duchu leta počas studených novembrových dní. Intenzívne sa v ňom miesi sladkobôľny pocit mladosti so skúsenosťou človeka, ktorý fungoval - lepšie či horšie - v totalitnom režime.
A pritom o ňom nemožno hovoriť ani ako o filme, ktorý by sa touto témou vážne zaoberal. Muzika jednoducho hovorí sama za seba - zrozumiteľne, úsmevne, pravdivo - cez príbeh mladoženáča Martina Juneca. Túto úlohu od režiséra Juraja Nvotu Ľuboš Kostelný.
Len nie extravagantnosť
Martin žije v pohraničnom mestečku, ktoré od predstavy slobodného sveta oddeľuje ozajstný ostnatý drôt. Aby mohol hrať na saxofón, našiel si prácu vo vodárňach ako mastič. Občas pretrie ložiská, skontroluje, čo treba, a inak má kopu času cvičiť.
Možnosť hrať v kapele ho hlboko zasahuje. Postupne zisťuje, aká nechutná môže byť cesta za úspechom. Hoci patrí skôr medzi subtílne typy mužov, nachádza v sebe aj „poránného chlapa“. Život totiž nie je len hudba, ale aj ženy - frajerky, manželky, matky, svokry.
„Martin patrí medzi postavy, ktoré vnímam ako stredové. Prechádza príbehom a dôležití sú ľudia, ktorých v ňom stretáva,“ hovorí o svojej postave Ľuboš Kostelný.
Aby získal sympatie, nesmie byť podľa neho extravagantný. Divák sa s ním potom kdesi lepšie stotožňuje.
Štýl rovnomennej novely Petra Pišťanka, podľa ktorej film vznikol, režisér Nvota „poľudštil“. Zjemnil tvrdý humor a príbeh odľahčil, držiac sa predstavy, že moralizovanie nemá pozitívny efekt.
„Páči sa mi tento nemoralistický pohľad,“ hovorí Kostelný. „Netvrdím, že nie je potrebné pripomínať zverstvá toho obdobia, práve naopak, ale nie za každú cenu a vždy. Napriek tomu nájdete vo filme momenty, ktoré to podčiarkujú, ale skôr z takého milého pohľadu.“
Postava, ktorá nemusela byť
Režisér si do filmu vyberal ľudí, ktorí by mohli mať podľa neho k sebe blízko. O to príjemnejšie vraj bolo nakrúcanie. Sú to tri roky, čo sa na Muzike začalo intenzívne pracovať, i keď myšlienka na film sa zrodila už dávno predtým, teda krátko potom, ako v roku 1993 vyšla Pišťankova novela v knihe Mladý Dônč.
Kostelného si režisér všimol ešte počas jeho štúdia na VŠMU. Herec bral ponuku spočiatku ako jednu z mnohých, ktoré sa vôbec nemusia zrealizovať. Jeho Junec sa napokon predsa dostal na pľac.
Stretli sa tam s ním herci, z ktorých mnohí dnes patria k najobsadzovanejším - Táňa Pauhofová, Petra Polnišová, Jan Budař, Dorota Nvotová, otec a syn Geišbergovci, Jana Oľhová. Muzika to mohla roztočiť.
