Erik Šille: Na Slovensku je lepšie prehrávať

Má ceny, ale súťaže s umením sa zámerne rozhodol nesledovať. Miluje bojové umenie, lebo tam sa neteoretizuje. On svoje obrazy vy­svetľovať musí, je na nich veľa vrstiev. Slnečnice nemaľuje, ani mame. Ani jelene na objednávku. Radšej polepí Bratislavu nále

Erik Šille (1978) absolvoval na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave odbor maľby u prof. Ivan Csudaia (4. ateliér) a v súčasnosti pôsobí ako jeho asistent. Získal Cenu Igora Kalného a tretie miesto v Maľbe 2006 od Nadácie VÚB. Má za sebou viacero k(Zdroj: ARCHÍV E. Š.)

pka­mi. Výtvarník ERIK ŠILLE.

Práve prebieha vaša samostatná výstava v Galérii Slovenskej sporiteľne, v posledných rokoch ste vyhrali niekoľko výtvarných cien – jednu napríklad na Zlínskom salóne, tretie miesto na Maľbe, ktorú vyhlasuje banka VÚB. Ste spokojný?

„Práve, že nie, tretie miesto je strašná cena. Som asi neskromný, ale pripadá mi to ako cena útechy.“

Je umenie o vyhrávaní?

„Nie je. Nemôže v ňom byť súťaženie, mnohokrát mi to pripadá aj smiešne. Má zmysel prihlásiť sa na cenu Oskára Čepana? Výtvarné umenie má mnoho sekcií – voľné umenie, socha, maľba, video. Veľmi sa líšia a chce to guráž byť v komisii, ktorá o tom rozhoduje. Ja by som v nej sedieť nemohol. Pre mňa je to zvláštne.“

V čom?

„Je to ako keby som robil na svojom aute, bol zamazaný od oleja, počul zvuk motora, ako ho opravím a pritom vnímal, že všetko robí podobne aj niekto vedľa mňa. Sme v tom rovnako namočení, len ja nie som finalista a ten druhý áno. Preto som si povedal, že súťaženie nebudem sledovať. Proste to plynie – raz máš šťastie a raz nie. Chodil som na bojové umenie a tam je všetko jasné. Miloval som, že tam nebolo žiadne teoretizovanie. Stretol som sa so ženou o polovicu ľahšou ako ja, dostali sme sa do kontaktu a o chvíľu som bol na zemi. Úžasné. To mi chýba vo výtvarnom umení.“

Nezačne niekto maľovať preto, že nechce nič vysvetľovať?

„Áno, ale dostávam sa do kontaktu s ľuďmi – teoretikmi, ktorí sa chcú o mojej práci rozprávať. Nemôžem im povedať, viete, ja som to namaľoval a v momente, keď dielo opustí ateliér, nechávam ho žiť svojím životom. Výtvarné umenie nie je len o estetike, ale aj o idei, ktorú dielo púšťa.“

Vaše obrazy majú viacero vrstiev. Rozumejú im ľudia?

„Veď to je to! Neviem, čo si ľudia naozaj myslia. Väčšinou sa pozerajú povrchne. Pri niektorých treba postáť, to je ako nechať pieseň, aby doznela. No niekedy sa mi otvárajú nové pohľady a som nadšený. Ľudia sa väčšinou boja rozprávať, aby neurobili prešľapy. Povedia radšej len, že to bolo fajn.“

Súvisí to s tým, že aj vy tak dlho na obraze pracujete?

„Asi áno. Trvá mi to dlho, dvojmetrový obraz mesiac alebo dva týždne. Od rána do noci a keď idem domov, tak ma bolia nohy. Iní to majú hotové za deň, dva. Je to tým, že som si vymyslel čistý jazyk. Obraz je mnohokrát hotový oveľa skôr, ale chýba mi tam nejaký detail. Som spokojný, až keď je, ako má byť.“

Máte cenu od VÚB, teraz vystavujete v Slovenskej sporiteľni. Ako sa cíti mladý umelec podporený finančnými inštitúciami?

„Veľmi sa mi páči, že VÚB sa ujala maľby. Slovenskej sporiteľni som vďač­­­ný, no mohla by mať aj lepšie priestory. Ako mladý autor som však rád, že to riskli, videl som tam etablovaných umelcov: Meliša, Csudaia...“

Vy sa nepovažujete za etablovaného?

„Nie. Prečo? Pretože mám samostatnú výstavu a že ma kúpila národná galéria?“

Medzi mladými umelcami patríte k najpredávanejším, získali ste zopár dôležitých cien, ste v SNG a keď máte výstavu, neunikne pozornosti teoretikov. To je málo?

„Tak to je potom super. Ale niekedy mi je Slovensko malé, napríklad Soga nechcela akceptovať môj cenník za diela, tak som dva roky cez nich nepredával. Búchať do pŕs sa teda nebudem. Na to, čo chcem dosiahnuť, je to málo. Mám pocit, že toho nechcem veľa, ale na Slovensku to vyzerá ako nemožné. Najradšej by som bol zastúpený v nejakej supergalérii.“

To je ktorá?

„S normálnym servisom. S ktorou by som mal korektný vzťah, aby som si mohol robiť svoje veci. Zatiaľ si všetko musím obiehať sám. Viac ako ja tým trpia moji blízki. Tvrdia, že sa mám zastaviť, lebo dostanem kolaps. Teraz mi sporiteľňa dáva priestor a ja jej dávam tvorbu. Nedostávam za to žiaden honorár, to by mi ani nenapadlo. Je to normálny barter.“

Je na Slovensku trh s umením?

„To sa pýtam aj ja. V Danubiane sa vytvára zbierka výtvarného umenia, Pavol Weiss si tiež vytvára zbierku. Záujem o slovenské diela majú aj zberatelia z Česka. Moje diela kupujú, takže som vlastne rád.“

O víťazstve v súťaži rozhoduje subjektívne hodnotenie poroty, pre­daj na trhu s umením opäť vyplýva zo subjektívneho vkusu. Čo považujete za ohodnotenie?

„Že sa môžem venovať maľbe. Pred pár rokmi som nevedel, čo bude a teraz si môžem prenajať ateliér. Ohodnotenie je, že sa našlo pár ľudí, ktorí moju prácu ocenili a ja ju môžem robiť ďalej. Ohodnotením je, keď ocenia moju tvorbu umelci, ktorých prácu si vážim. A ďalším ohodnotením je, že mám 29 rokov a ri­s­kla to s kúpou môjho obrazu Slovenská národná galéria a ďalší. Najväčším ohodnotením je, že som si vždy mohol maľovať to, čo som chcel. Som strašný individualista. Radšej som sa dostal do dlhov, akoby som sa mal s niekým baviť o tom, aký chce obraz a podľa toho ho aj urobiť.“

Nerobíte nikdy na objednávku?

„Nie, nikdy. Nikdy. Jedine ak niekomu robím obal na cédečko. A vtedy som ochotný sa prispôsobiť, lebo ide o to, aby môj návrh vystihoval hudbu. Tam sa pustím do kompromisu, ale inde nie. Ani svojim rodičom. Moja mama ma prosila, aby som jej namaľoval slnečnice, ale, bohužiaľ. Slovo hrdosť nepoužívam, ale do takýchto objednávok sa nepúšťam. Už odo mňa chce­li aj jelene behajúce po lese, ale na to sú tu iní ľudia, ktorí to aj urobia lepšie.“

Čo ste teda namaľovali mame namiesto slnečníc?

„Tri slečny, ktoré ležia na pláži a fúkajú si lodičku. Je to pozitívny obrázok so sexuálnym nádychom, zdal sa mi najprijateľnejší. Mamka už prešla hranicou medzi tým, že nerozumie mojim dielam a tým, že som pre ňu najväčší favorit. Teraz boli rodičia aj na výstave a aj im sa páčia moje nové veci, takže som veľmi rád.“

Rok po vás získala prvú cenu VÚB Juliana Mrvová. Obaja ste študovali v ateliéri Ivana Csudaia. Čím to je, že jeho študenti sú úspešní, že sa pri vás hovorí o návrate k maľbe?

„Julianku uznávam. Žiaľ, mám pocit, že jej cena viac ublížila, ako pomohla: všetci sa pýtajú, prečo ona? Proste sa vtedy stretli na škole ľudia, ktorí boli nadšení. Kde boli ostatní, keď my sme od rána do večera boli v ateliéri? Tí, ktorí ma dnes kritizujú, ma niekedy volávali piť. Ja som namiesto toho šiel do ateliéru. Mnohokrát do rána. To nie je fráza, ale fakt. Teraz prešlo šesť rokov a my všetci zo 4. ateliéru začíname zbierať plody svojej práce a iní nám to závidia. Ale to nie je vec náhody. Csudai vedel dávať dobré signály, dokázal vyburcovať. Bol som v škole nonstop, ale aj tak som mal niekedy z neho pocit, že ma vyhodí.“

Prečo si výtvarníci nedoprajú víťazstvá?

„Na Slovensku je lepšie prehrávať a nebyť úspešný. Potom ide o to, nakoľko si to pripustíme. Ja si to už nepripúšťam. Ani mne nechutí jedlo od každého kuchára, ani každému teoretikovi nemusí vyhovovať môj štýl. Mám napríklad rád streetart. Bol som teraz v Londýne a hneď ma to vtiahlo. Keby som tam bol ešte týždeň, kúpim si sprej a idem do toho. Mám pocit, že tam mám s kým komunikovať.“

U nás ľudia nereagujú na streeart?

„Nie. Zamieňal som logo Tesca s Bibliou a heroínom a keď som sa po hodine vrátil na to miesto, nálepka tam nebola. Je to síce reakcia, ale načo to potom robiť?“

Máte vďaka streetartu viac divákov?

„Mám, ale je to malé percento. Títo ľudia nechodia do galérií a na internete mi vypisujú, že nie som krstný otec slovenského streetartu. Ale takú pozíciu som si nikdy nebral. Robil som si to sám pre seba, tak ako všetko ostatné. Mám pocit, že veľa streetartistov sa naháňa, kto je najlepší.“

Tá subkultúra musí mať kráľa ulice, nie?

„Áno. Ale ja som opačný typ. Nechce sa mi vybavovať, aby som mohol pomaľovať nejakú stenu legálne. Keď je to nelegálne, je to na mňa príliš rýchle. Potreboval by som 140 hodín.“

Sledujete streetart v Bratislave?

„Niektorých fakt obdivujem. Taggovanie je však pre mňa málo, popísať svojou značkou celú Bratislavu zaváňa egom. To je blbosť. A neznášam, keď si niekto nepamätá identitu: že on je súčasťou tejto kultúry a gotická stavba je súčasťou inej a nemá ju čo postriekať. Mám rád, keď je za streetartom odkaz a vizuálna kultúra. A takých je málo.“

Čo hovoríte na to, že vďaka Banksymu je zo streetartu dobrý biznis?

„To mi vôbec neprekáža. Pri klube v Londýne som videl stenu s Banksym. Pred graffity bola upevnená sklenená stena, aby ju nikto nemohol postriekať. Veď to nemá ani Slovenská národná galéria pri Jankovičovi! Vtedy som si uvedomil, že nielen Banksy je frajer, ale aj ich kultúra je úžasná v tom, že si ho tak cenia, že ho chránia.“

Vy by ste si ho tiež kúpili?

„Jasné, ale niekedy mi prekáža, že príliš moralizuje. Mám radšej veci s humorom. Ale nakoniec to, že sa bavíme o chlapcovi z ulice, je úžasné.“

Na vašich obrazoch je poriadok aj chaos, čisté línie aj machule. Čo vás na protikladoch najviac priťahuje?

„Poriadok. Príbeh je prvá vrstva, chirurgicky čistá. Postupne skrývam ob­raz do rôznych kompozícií, pretože by som nechcel, aby bol čitateľný. Dám tam akčnosť. Striekancami a machuľami to rozžijem. Nedá sa z neho urobiť duplikát.“

Hovoríte o obraze, akoby to bol živý organizmus.

„Aj je. Keď odídem domov, stále sa s obrazom identifikujem, dráždi ma. Odfotím si ho, dám doma na plochu počítača a hľa­dám, čo ďalej. Niekedy potrebujem odstup, niekedy naň hľadím celý deň. Keď je hotový, mám totálnu katarziu.“

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  2. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  3. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  4. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  5. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  6. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami
  7. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy
  9. Nonstop banka vo vrecku - aplikácia Mobil Banking
  10. Ako sme jazdili v socializme
  1. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení
  2. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho
  4. Už aj seniori presadajú do SUV
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku
  6. Americká ambasáda zaberá pozemky už rok bez nájomnej zmluvy
  7. Bratislava gets a new public space and park
  8. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov
  9. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov
  10. Daikin predĺžil záruku na klimatizácie so službou Stand By Me
  1. Let s prestreleným srdcom: Samovraždy slovenských hercov 6 637
  2. Očarujúca Srí Lanka: malý ostrov plný prekvapení 2 785
  3. Ako sa developer prispôsobil nárokom kupujúceho 2 767
  4. Ako sme jazdili v socializme 2 651
  5. 6 účinkov prírodného slovenského výrobku 1 847
  6. 5 tipov ako na zdravé nôžky v škole 1 761
  7. Problémy s počatím? Čo vás čaká na ceste za dvomi čiarkami 1 304
  8. Lety do exotiky už aj z Bratislavy 1 256
  9. Ako pracujú horskí záchranári? Tieto veci by ste nemali podceniť 1 196
  10. TAURIS výrobky na gril potešia gurmánov aj maškrtníkov 803

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Ako sa Slovák z Terchovej stal veľkým reformátorom u Márie Terézie

Adam František Kollár, vedec a knihovník bol jedným z popredných osvietenských reformátorov.

PLUS

V kráľovstve polievok sa držková nevarí

Do niekoľkých hrncov naložili Bratislavčania svojho tvorivého ducha.

KOMENTÁRE

Potrebujeme posilniť kultúru záväznosti

Musíme prestať so spájaním LGBTI s ohrozením tzv. tradičnej rodiny.

Neprehliadnite tiež

Nové Káčerovo lahodí oku. Pravé dobrodružstvo však neukázalo

Animované seriály za tridsať rokov vyrástli. Musia si to uvedomiť aj disneyovky.

Organizátor Grapu: Zvažovali sme evakuáciu festivalu

Piešťanský festival potrápilo najmä počasie, návštevníci mu vyčítali hygienu a zvuk.