SOLÚN. Po vystúpení Bieloruského slobodného divadla sa málo invenčný ceremoniál stal politickým divadlom v priamom prenose. V rámci tohtoročných ocenení získal súbor „zvláštnu zmienku“ na návrh Václava Havla, Toma Stopparda a Harolda Pintera. Čítal sa aj Havlov list o nutnosti ochrany slobodného divadla pred prenasledovaním.
Iniciátorka divadla Natalia Koliada pripomenula, že nová divadelná realita (ako sa jedna z cien udeľovaná medzinárodnou porotou volá), sa pre nich začne, až keď sa Bielorusko oslobodí politicky. Zatiaľ sa nachádzajú v zóne ticha. Tak nazvali aj inscenáciu, ktorú pripravili špeciálne pre toto podujatie. Dali v nej hlas tým, ktorí ho v spoločnosti nemajú – od detí z detských domovov až po homosexuálov.
Koliada pozvala pri preberaní ceny na scénu aj vodcu opozície Alexandra Milinkieviča a rozvinuli zástavu Európskej únie s nápisom Bielorusko. Odovzdali ju bývalému francúzskemu ministrovi kultúry a zanietenému europolitikovi Jackovi Langovi.
Bieloruské slobodné divadlo vzniklo len pred tromi rokmi, jeho iniciátori Nikolaj Kalezin a Natalia Koliada pracovali predtým ako novinári. Opozičné periodiká však postupne zanikali, a tak sa rozhodli bojovať s Lukašenkovým režimom cez divadlo.
Ich vzorom boli „podomové“ aktivity českých disidentov, v jednej z ich hier sa so sviečkovým pátosom vrátili k obeti Jána Palacha. Hrajú v bytoch či kaviarňach, kým ich majiteľom nezrušia licenciu. Vlani polícia uväznila počas premiéry hercov i divákov, neskôr ich prepustila. Medzi hercami sú mladé tváre, tí renomovaní sa zapojiť boja. V rámci Európskej ceny uviedol súbor aj predstavenie Džínsová generácia. Vychádza z rozprávania šéfa súboru Nikolaja Kalezina o slobode a ponížení, ktore sám zažil vo väzení.
Poloamatérsky súbor je v naivnej fáze hľadania divadelnej reči. Dostáva stále viac pozvaní do zahraničia, no jeho prezentácia na špičkovom podujatí bola trochu medveďou službou. V snahe odpútať sa od stanislavovskej metódy prevládajúcej v bieloruských štátnych divadlách, siahajú herci po metódach alternatívnych divadiel z 80. rokov. Počas predstavení priveľmi ostentatívne mávajú vlajkami, a nielen symbolicky. Autentickým príbehom chýba umelecká skratka, pointa, odstup. Práve to dodávajú výpovediam „reálnych ľudí“ tvorcovia z Rimimi Protokollu, ďalšieho z laureátov. Prínos Bieloruského slobodného divadla zatiaľ nie je v umeleckej rovine, čo však nijako neznižuje jeho mimodivadelný význam.
