ROZHOVOR

Režisér Juraj Nvota: Počujem divákov usmievať sa

Byť ozajstný je niekedy to najťažšie. Režisér Juraj Nvota o tom vie svoje, učil sa to vo filme aj v divadle, ako herec aj ako režisér. Radšej ako minulosť - súkromnú i verejnú - rieši to, čo mu hovoria dnes jeho dlhoročné skúsenosti. Nedávno sa opäť oženi

(Zdroj: Peter Žákovič)

Byť ozajstný je niekedy to najťažšie. Režisér Juraj Nvota o tom vie svoje, učil sa to vo filme aj v divadle, ako herec aj ako režisér. Radšej ako minulosť - súkromnú i verejnú - rieši to, čo mu hovoria dnes jeho dlhoročné skúsenosti. Nedávno sa opäť oženil a teší sa z malej dcérky. Režíruje s úspechom v divadlách v Bratislave aj v Prahe a svojich filmových divákov čerstvo potešil Muzikou. Filmom, ktorý hrá na dobré pocity.

Boli ste už v kine na svojom novom filme?

Áno, prvý raz som ho videl na veľkom plátne v rámci festivalu Febiofest. Režisér sa pri nakrúcaní pozerá na kontrolnú obrazovku, počas strihu tiež všetko vidí len na televíznej obrazovke, pri záverečnom zvukovom mixe je to už pár dní plátno, ale ani zďaleka nie také veľké, ako bolo teraz v kine. Chodil som aj na iné filmy Febiofestu. Je to potrebný a cenný festival. Som rád, že sa mu darí stále viac.

Väčšina nových slovenských filmov sa prijíma dosť rozpačito. Ten váš vzbudil, dokonca aj u mladých, dobré reakcie aj napriek tomu, že socialistické časy, v ktorých sa film odohráva, nezažili. Uvažovali ste o tom, ako si ich získať?

Muziku sme nechceli robiť len pre pamätníkov a som veľmi šťastný, ak náš film oslovuje generáciu, ktorá za totality ešte ani nežila.

Nakrútili ste ho podľa novely Petra Pišťanka. Ako ste si k nej našli cestu?

Nápad sa zrodil niekde medzi Jarom Filipom, Mariánom Urbanom a možno trochu aj Dežom Ursinym. Boli to spolužiaci z VŠMU. Muzika im musela udrieť do očí už len svojím názvom. Krátko po jej publikovaní v roku 1993 začali uvažovať o jej filmovej podobe. Voľba to bola celkom prirodzená, veď tá poviedka sa stala rýchlo kultovou. Jaro mal hrať Hruškoviča a skomponovať hudbu. Lenže potom odišiel, a Dežo vlastne ešte skôr. Marián Urban si musel hľadať novú partiu. K scenáru prizval Ondreja Šulaja, a keď bola hotová prvá verzia, oslovil vraj postupne množstvo režisérov, ale nikomu sa do toho nechcelo. Vtedy si asi spomenul na mňa a začali sme s Ondrejom spolupracovať.

Akú ste mali predstavu?

Chceli sme, aby vznikol svojbytný filmový scenár na motívy Muziky. Z dobrej literatúry sa film rodí bezbolestnejšie, najmä ak novela bola v čitateľskej obci, dnes už trocha staršej mládeže, dobre zapísaná.

Takže, na čo ste stavili?

Tajomstvo je vždy ukryté v príbehu. Ak nezaujme, je zle. Čo autor nepovie cez príbeh, to už nedopovie nijako. Čo nejde cez hercov, nejde k divákom nijako.

Len cez príbeh sa môže film stať hodnoverný. Divák s príbehom spolupracuje, háda, čo sa stane, čo bude nasledovať, vyťahuje vlastné skúsenosti a film sa postupne stáva aj jeho dielom.

Oproti novele je film oveľa jemnejší, zrejme je to aj výberom hercov. Prečo ten zámer urobiť postavy takpovediac zdravšími?

Pištankova Muzika je akoby literárna groteska o zdevastovaných ľuďoch, vzťahoch, krajine. Hyperbola pohraničného mestečka s ostnatými drôtmi, aké dnešní mladí môžu vidieť len na fotografiách z koncentračných táborov, bola vlastne krutá pravda. Socializmus za ostnatými drôtmi a z ampliónov veselá propaganda „V dolinách". Filmu však čisto groteskný pohľad nepristane, totiž ľahko by sa mohlo stať, že hrubozrnná komédia by prevalcovala bolestné sebapoznanie a diváci by nemali komu fandiť, o koho sa obávať, s kým sa identifikovať. Myslím si, že táto látka si nevyžadovala láskavý pohľad, ale ani čistú grotesku. Veď žiadna ‚sranda‘ to s tými našimi ‚červenými kmérmi‘ nebola.

Chceli ste, aby v divákoch zarezonovali totalitné neduhy, ktoré prežívajú aj dnes?

No, vyzerá to, že človeku je vlastné kolaborovať v akomkoľvek režime. Muzika si nenárokovala urobiť fundamentálnu analýzu totality. Myslím si, že mladí vo filme oveľa viac pocítia obdobie neslobody cez dnes už nemožný mini príbeh, detail, napríklad, keď pri dlhovlasom vysokoškolákovi zastaví policajné auto, naloží ho a o chvíľu ho už vidíme ostrihaného dohola. To sa dialo. Bežne sa dievčatá museli ísť domov prezliecť, lebo minisukňa bola ideovo škodlivá. Nesmeli sa ani maľovať.

Hlavní predstavitelia vášho filmu patria medzi našich najobsadzovanejších hercov. Je to zhoda okolností?

Je príjemné počuť, že Slovensko dnes už má svojich najobsadzovanejších filmových hercov. Oslovoval som ich pred troma rokmi, keď to ešte bolo inak. Ľuba Kostelného preto, lebo mi padol do oka už ako konzervatorista. S Táňou Pauhofovou som mal dobrú skúsenosť zo svojho prvého filmu Kruté radosti, medzitým vyštudovala herectvo. Petra Polnišová práve začínala byť známa, upútala ma jej odvaha, zmysel pre humor a presná miera. A veľkú radosť som mal, že príbeh poskytol roly pre silnú hereckú rodinu Geišbergovcov - pre Mariána, jeho syna Mareka a sestru Janu Oľhovú-Geišbergovú. Príjemne ma prekvapil aj Jan Budař. Navonok pôsobí krehko a subtílne, a pritom akého vie zahrať manipulátora. Mám rád kontrasty, viac zodpovedajú realite.

A potom nenápadné odkazy typu, že Pišťanek si zahral člena komisie Slovkoncertu alebo Janko Lehotský vrátnika.

Na tom sme sa naozaj dobre zabávali. Scény zo Slovkoncertu sme nakrúcali v Slovenskom rozhlase za plnej prevádzky. Janko Lehotský pol dňa sedel na vrátnici, chodili okolo neho redaktori, hudobníci, filharmonici, nikto ho nespoznal. A on normálne fungoval, vydával kľúče proti podpisu, zapisoval návštevy.

Manželka hlavného hrdinu Martina Junca je presný opak tučnej a škaredej ženy, ako ju Pišťanek v poviedke opísal. Tú stvárnila Táňa Pauhofová. Prečo ste z tejto postavy urobili krásavicu?

Keby Martin Junec, náš filmový hrdina z Muziky, opustil napríklad nudnú, škaredú, tehotnú Marfu, hádam, že by to niektorí diváci chápali aj ako čosi normálne. A toho som sa obával. Motivovať neveru, motivovať blúdenie, to je nebezpečné a scestné. Myslím, že často robíme nepochopiteľné kotrmelce. Otázky sú pre diváka cennejšie, ako už naformulované odpovede. Prečo Junec podľahne svojej ilúzii o Anči, keď doma má krásnu ženu, ktorá mu práve porodila krásneho, zdravého syna? Veď čo mu chýba? Je pravda, že život u svokrovcov nikdy nie je ideálny, že mu zakázali hrať na jeho saxofóne... Tak hrá v práci, robí vo vodárni mastiča, mastí ložiská. Stretne Anču a úplne sa zblázni, myslí si, že to je sloboda, ako žije Anča ‚Pichačka‘.

Hrá ju Dorota Nvotová. Je celkom logické, že sa objavuje vo filme, pri zrode ktorého stál jej otec Jaro Filip. Ako ste si na pľaci rozumeli s dospelou ženou, ktorú ste vychovali?

Nakrúcanie Dorotkiných scén sa nieslo v jej typickom štýle - dlho sme sa s tým nepárali. Veď to nebola naša prvá spolupráca. Keď bola malé dievčatko, sem-tam sa mihla v televíznych inscenáciách, ktoré som robil. Alebo neskôr aj v televíznych filmoch Tajomstvá pod viečkami či Prášky na spanie.

V Muzike hrala aj nahá. Nemali ste zábrany?

Nuž, neboli to ľahké chvíle. Vedeli sme, že určité veci, ktoré musíme urobiť, musíme urobiť. Snažil som sa teda, aby to nebolo trápne. Bola senzačná, nerobila žiadne problémy. A to sme nakrúcali neskoro na jeseň, koncom novembra. Chúďa, všetkým nám jej bolo strašne ľúto, lebo teplota sa pohybovala okolo štyroch-piatich stupňov a hoci slniečko svietilo, fičal severák.

Práve ona spomínala, že hercov viac sledujete, ako režírujete. Ako to vlastne robíte?

Snažím sa im vždy vysvetliť situáciu, ktorú ideme nakrúcať a upozorniť na moment, v ktorom vzniká konflikt. Muziku sme čítali a skúšali dlho pred nakrúcaním, takže som mal istotu, že všetci vedia, o čom je reč. Hercov oslovujem kvôli ich osobnosti. Túžim po ich prirodzenosti a nie po niečom, čo budú predstierať. Preto ich prosím, aby boli čo najviac sami sebou. Riešime skôr technické pripomienky. Keď herectvo vidieť, to je skôr kŕč.

Sú herci, ktorí si vyžadujú aj váš konkrétnejší zásah do spôsobu hrania pred kamerou?

Sú takí, čo veľa diskutujú, ale aj takí, čo mlčia a rovno ukážu, ako to myslia alebo cítia.

Nechceli ste si vo filme zahrať aj vy?

Vidíte... ani mi to na um nezišlo. Pravdu povediac pri filmovačke mi do smiechu nebolo. O to viac sa teším teraz v kinosále, keď sa ozve čo len náznak smiechu. Počujem divákov aj ako sa usmievajú. Filmárčina je ťažký chlebíček. Denne trinásť hodín rozhodovania a veľmi často sa aj nadstavuje. Je to riadna makačka. Každý z filmového štábu má svoj džob a ten musí fungovať, lebo všetci sú závislí od všetkých. Jednoducho kapitalizmus. Po troch týždňoch som mal pocit, že zajtra neprídem a hotovo. Kde by som ešte pri tom stihol aj hrať? Navyše bolo zo dňa na deň zimšie a stále skôr nás zrádzalo slnko. Pred kamerou bolo podľa oblečenia hercov leto, ale za kamerou už stál štáb v páperových bundách.

Dalo sa zlaďovať nakrúcanie s divadlom a rodinou?

To oddialenie dokončenia filmu možno trochu spôsobilo aj moje režírovanie v divadle. Od nakrúcania po predpremiéru filmu som medzitým s hercami naštudoval šesť divadelných predstavení. Určite som doma chýbal, lebo aj mne chýbal domov.

Čo na to manželka?

Manželka hovorí, že konečne rozumie tomu, prečo sa jej moja blízka spolupracovníčka Mona Hafsahl, manželka režiséra Dušana Hanáka, pred našou svadbou pýtala, či vie, čo to znamená byť ženou režiséra.

Pôsobíte cez svoju tvorbu láskavo, ako opak Petra Pišťanka. Aký máte vzťah k jeho literárnej tvorbe?

Zaraďujete nás do odlišných škatuliek a pritom cítim, že máme veľa spoločného. Petra vnímam ako starého známeho, hoci sa skoro nepoznáme. Prvý raz mi o ňom rozprával Rudo Sloboda, keď som k nemu chodieval do Devínskej Novej Vsi, kde aj Peter doteraz býva. Rozprával mi o Petrovi, uznával ho, mal ho rád. Veril, že raz z neho bude spisovateľ. Aj ja ho mám rád. Páči sa mi, že sa nekašle. Ani Rudo sa nekašľal, nazýval veci pravým menom a mal rozprávačský dar realitu a naše príbehy vidieť v krehkých, vtipných aj krutých súvislostiach. Sloboda bol pre Pišťanka Miles Davis, ako to raz napísal.

Kedysi ste u režiséra Dušana Hanáka dostali krásne herecké príležitosti. Považujete tieto skúsenosti za zásadný vplyv na vašu filmovú tvorbu?

Vtedy som bol študent. Iste, bola to obrovská skúsenosť vidieť prácu skúseného, už vtedy zrelého režiséra, byť v jeho rukách a cítiť dôveru, vidieť a zažiť, ako to robí, ako sa film rodí. To nahradí minimálne jeden semester štúdia. Do sveta filmu a do jeho zákulisia ma priviedol práve on. Prosil ma, aby som nič nehral a aby som sa pokúsil pred kamerou žiť. To tiež nie je len tak, žiť pred kamerou. Aj preto obdivujem film Občan Havel, ktorý som na Febiofeste videl. Náš bývalý prezident žil niekoľko rokov s kameramanom a jeho kamerou všade - v práci, doma, v nemocnici, v okamihoch, keď musel vyniesť najdôležitejšie politické rozhodnutia. Za mnou keď pred premiérou prídu médiá, už mi automaticky stúpa tlak, trasie sa hlas. Hoci mám za sebou už aspoň sto réžií, stále mám trému.

Ako ste teda zvládli slávneho Poštárika z Ružových snov alebo tuláka-filozofa z filmu Ja milujem, ty miluješ?

Bol som vtedy úplne neskúsený študent divadelnej réžie, nikde som dovtedy nehral, ani som nikdy nerecitoval, neochotníčil. Moja predstava hrania bola, že to je, ako keď niekto prenesie vrece cementu. Chcel som, aby moje herectvo bolo také poriadne, aby bolo vidieť tú prácu. Dušan sa sprvu smial, potom ma prosil, až kým som nepochopil, o čo ide. Bol úžasný v tom, že dokázal spôsobiť, aby človek na kameru zabudol a bol prirodzený. Často však stačilo, že niečo naznačil dotykom alebo pohybom.

Dušan Hanák spolupracoval na filmoch aj s odborníkmi z oblasti psychológie. Vaša manželka je psychiatrička. Riešite spolu tiež nejaké problémy okolo tvorby?

Áno, poradí mi, ak sa mi v scenári objaví nejaká postava mimo normy alebo aj priamo nejaký prípad z psychiatrie. Napríklad v Divadle na Zábradlí som režíroval nedávno Zázrak v černém domě od Milana Uhdeho. V tejto hre jedna postava trpí schizofréniou.

V čom vám pri nich pomohla?

Psychiater výpovede svojich pacientov počúva, režisér výpovede postáv číta. Obaja hľadajú motívy a obaja sú v situácii, že psyché počúva psyché, ako to hovoril Jung. Pomáha mi diagnostikovať a prípadne prezradí typy správania.

Rozmýšľali ste niekedy o tom, či je to náhoda, že práve ona sa po predchádzajúcich vzťahoch stala vašou terajšou partnerkou?

Bol to dar. S láskou a vďačnosťou ďakujem.

Ani dodatočne ste si nepovedali - možno mi práve toto chýbalo?

Som šťastný, že sme sa našli. Teším sa, že si môžeme vymieňať skúsenosti ilúzie divadla a filmu s krutou a všelijakou absurdnou realitou. Sem-tam Marínu o radu poprosia aj herci a herečky, ako hrať psychiatričku alebo duševne chorého.

Dôverujete takémuto prístupu k herectvu?

Sme rôzni, každý to rieši po svojom. Hlavne, aby to bolo poctivé.

V čom spočíva tá poctivosť?

Herci sa ponárajú do pohnútok ľudských činov, aby postihli živého človeka. To je veľmi náročné, často im dôjde dych, kyslík. Ich výrobným nástrojom nie je len telo, ale aj emocionálna pamäť, srdce, krvný tlak, slzy, horkosť v krku, bolesť duše, jednoducho všetko, čo od Boha dostali. Prah emócií majú citlivejší, a tak si dokážu potrebné stavy navodiť rýchlejšie. Keď herec nešvindľuje a hrá nejakú vypätú scénu, stúpne mu tep a naozaj sa prejavia všetky telesné príznaky, čo k tomu patria. Vtedy všetci cítime, že je pravdivý. Po výkone sa cíti vyčerpaný ako človek, ktorého hral. Emócie sa na javisku nielen zužitkujú, ale organizmus herca aj zaťažia. Divadlo, podobne ako psychiatria, sa zaoberá výnimočnými situáciami, skratmi, správaním aj nespávaním.

Je to iné vo filme?

Myslím, že nie. Aj film, aj divadlo je cez hercov. Snažíme sa stále pochopiť prekvapivé, nepochopiteľné rozhodnutia, prešľapy, ktoré človek urobí, teda to, čo nazývame absurdným, a pritom je to absolútne životné. Zdravým rozumom napríklad nedokážeme pochopiť, prečo sa človek ničí už len tým, že fajčí.

Fajčíte?

Teraz som zase prestal. Držím sa už asi šiesty týždeň. To Milan Lasica s Bolkom Polívkom ma počas skúšania novej hry pritiahli do radov nefajčiarov.

Myslíte hru Mínus dvaja, ktorú ste naštudovali v Bratislave aj v Brne, kde herci majú, okrem Polívku a Lasicu, svoje alternácie. Ako sa vám pracuje s dvoma hercami na tej istej úlohe?

V tomto prípade, keď ide o česko-slovenské predstavenie, mi alternácia neprekáža. Ale inak ju nemám veľmi rád. Táto prax prišla s muzikálmi, aby sa divadlo istilo, keby herec nebodaj dostal nádchu alebo mŕtvicu. Je to vec ekonomická. Iný dôvod v tom nevidím.

Prečo neobľubujete alternácie?

Zdá sa mi, že pri nich prichádza k zbytočnému porovnávaniu. Herec akoby mal podozrenie a skúmal, či sa mi náhodou nerobí lepšie s tým druhým. Akoby si nebol istý, či mu nenanucujem niečo, čo mu nie je príjemné, prirodzené. Porovnávanie nie je zdrojom dobrých emócií. S každým hercom by som si rozumel, ale keď sú dvaja na tú istú postavu, začína sa dusno. Keď pracujem s jedným, akoby som podvádzal druhého. Myslím, že ani herci prirodzene nemôžu mať alternáciu radi. Možno niektoré súťaživé typy. Na druhej strane sa stáva, že si ju pochvaľujú, lebo jeden druhého dokáže potiahnuť.

A čo Polívka s Lasicom? Nechali vás vôbec v tej hre režírovať?

Obaja sú autorské osobnosti, písali a píšu vlastné scenáre, ani som nemal pocit, že som režisér medzi hercami, skôr ako prísediaci pri autorskom procese. Priniesol som text ako základ, a ten sa slobodne rozvíjal a fixoval. Veľmi dlho sme boli iba za stolom, to bolo veľmi zábavné, akurát, že niektoré veci, ktoré sme si zapísali v Brne, sme v Bratislave nemali poruke, takže nám občas bolo ľúto, že sme si nevedeli spomenúť. V každom prípade, nápady sa nakopili, a potom prišlo obdobie, keď bolo treba text vyčistiť a scény zoradiť, aby vznikol ucelený tvar. V tej chvíli boli obaja herci veľmi disciplinovaní a prejavili mi dôveru.

V poslednom období režírujete dosť aj v Prahe. Už nie ste taký naviazaný na divadlá, v ktorých ste dlho pôsobili?

Snažím sa nebyť taký úzkostný na konkrétne miesto. Kedysi, keď som pôsobil v Trnave a dostal som ponuku prejsť do Astorky v Bratislave, nevedel som si predstaviť, že odídem. Aj keď som cítil, že musím, mal som problém, ako to poviem a uskutočním. Trvalo mi, kým som si uvedomil, že veľa ľudí odišlo, veľa prišlo, a tak som nakoniec odišiel, napokon, bolo nás viac. Aj k novému miestu som mal taký silný vzťah. V Astorke mám teraz už len polovičný úväzok, takže žijem trochu aj s pocitom voľnosti, aj neistoty. Tú sa potom snažím využiť v tvorbe. Lebo každá réžia znamená pre mňa začať odznova.

Aj keď máte za sebou, ako ste povedali, už vyše sto réžií?

Každú hru treba dostať nejako na nohy a je prirodzené, že človek to robí s pochybnosťami, váhaniami. Niekedy trvá veľmi dlho, kým režisér príde na to, odkiaľ to klbko začať rozmotávať. Som typ, čo čaká na impulz od hercov, aby som mohol začať stavať vlastný a jedinečný charakter inscenácie.

Takže váš vnútorný podnet vzniká z podnetu zvonka?

Z vnútra do vnútra. Nesiem si do hry analýzu plus svoje skúsenosti, pripravím sa a potom som veľmi šťastný, keď sa objavia celkom iné riešenia a iné skúsenosti. Dlho mi nie je jasné, ako to bude vyzerať, ako sa budú herci hľadať. Lebo to, aká bude hra, sa nedá vypočítať, to povie nakoniec divák. Je rovnako dôležitý ako herec. Herci odohrajú predstavenie aj bez divákov, ale len s nimi to má význam. Istý francúzsky režisér hovoril, že niekedy sa stane, že večer sa v divadle stretne publikum úplne bez talentu.

Ako hľadáte hry?

Ťažko, ale hlavne pre diváka a pre seba v tom zmysle, aby som sa vedel na ich príprave zúčastniť. Niekto o mne raz povedal, že stále vyhľadávam hry o rodine. To asi platí.

Prečo ich máte rád?

Lebo človek sa narodí, má mamu, otca, geneticky od nich niečo poberie, prežije detstvo, hry, potom prvé konflikty, puberta, sny, a večný rituál bolestného zrenia. V archetypálnych vzťahoch sa odzrkadľuje malý vesmír. Jednu takú hru mi teraz ponúkli robiť v Divadle na Zábradlí. Je to príbeh niekoľkých divadelných rodín a ich vzťahov, o tom, čo je to cesta, život, sebaúcta, kočovný život, lesk a bieda hereckého povolania.

Znova ste sa oženili, máte malú dcérku. Ako to zvládate?

Deti dajú zabrať, ale je to šťastie. Aj preto sa snažím trochu viac oslobodiť od práce a nerobiť ju dôležitejšou, než je.

Ako sa znášajú všetky vaše deti?

Dobre. Terezka žije v Prahe, Dorotka je často v Indii a Nepále a Jakub večne hosťuje. Ale vždy, keď prídu do Bratislavy, navštívia nás. Myslím, že tí starší sú hlboko v Marínkinom a Samkovom srdiečku. Stále ich spomínajú a majú rady. A naopak tiež.

Juraj Nvota (1954) - narodil sa v Bratislave, v roku 1977 absolvoval divadelnú réžiu na VŠMU. V tom istom roku herecky debutoval v trnavskom divadle Pre deti a mládež. Ako režisér debutoval v roku 1982 v Radošinskom naivnom divadle. Neskôr hosťoval v Divadle SNP v Martine, v štúdiu L+S v Bratislave, po roku 1989 prešiel do bratislavského Divadla Astorka. Po divadelnej réžii sa začal venovať aj filmovej, režíroval televízne inscenácie a filmy, je autorom dokumentu Maliar z Montany a celovečerných filmov Kruté radosti a najnovšie filmu Muzika. Účinkoval v desiatke filmov, napríklad u Dušana Hanáka v Ružových snoch a Ja milujem, ty miluješ, či vo filmoch Všetko, čo mám rád, Modré z neba, Tichá radosť. V súčasnosti žije v Bratislave so svojou treťou manželkou, s ktorou vychováva Samka a ich spoločnú dcérku Marínu. S prvou manželkou Mirkou Čibenkovou má syna Jakuba, s Ankou Šiškovou dcéru Terezu. Ako režisér hosťuje aj v pražských divadlách a prednáša na Činohernej a bábkarskej fakulte VŠMU v Bratislave na Katedre réžie a dramaturgie.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  2. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  3. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  4. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  5. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  6. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  7. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  8. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  9. Rastie nám pokrivená generácia?
  10. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  1. Poslanec Borguľa žiada vládu o podporu pre Bratislavu
  2. Otvorenie akademického roka 2017/2018 na EU v Bratislave
  3. Projekt Seberíniho: 60% vypredané ešte pred začiatkom kampane
  4. FSEV UK v Bratislave: Prax je súčasťou študijných programov
  5. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to)
  6. Hyundai Tucson Shadow určite nezostane v tieni.
  7. Stačí len mechanické, alebo elektronické zabezpečenie vozidla?
  8. Exkurzia odborárov a absolventov SvF STU v Bratislave 2017
  9. Zvolen: Zvolenčania myslia na zabezpečenie svojich domovov
  10. Detské zúbky sú veda
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 6 344
  2. 6 dôvodov, prečo začať posielať peniaze cez VIAMO (a ako na to) 4 540
  3. Rastie nám pokrivená generácia? 3 070
  4. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 2 589
  5. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 1 709
  6. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy! 1 276
  7. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách 1 232
  8. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 060
  9. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície? 1 020
  10. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 986

Hlavné správy zo Sme.sk

ŠPORT

Legenda o Saganovi: Súperi mu len nahrávajú

Eddy Merckx nevidel na MS poriadne preteky, Slovák mal všetkých pod kontrolou.

KOMENTÁRE

Môže sa ľahko stať, že českú vládu povedie Slovák

Dôvody, pre ktoré by väčšina Čechov mala závidieť Slovákom ich politiku. Preferencie potvrdzujú, že tretina ľudí si ešte nevybrala.

KOMENTÁRE

Sulík vie, že z týchto rečí rastú preferencie

V SaS by sa nemali tváriť prekvapene. Sterilizácie im už neraz expertná verejnosť ofrflala.

Neprehliadnite tiež

Květa Fialová dalajlámu rozohnila, ale bolestný pohľad nikdy nezatajila

Herečka s voňavým menom aj vo vysokom veku s noblesou prežívala ženskú osudovosť.

Písať je dobré, keď sa necítite pod psa

Víťaz súťaže Poviedka stavil na poviedku, ktorá nie je o psoch. Pomohla mu čeština.