Na to, že sa príbeh o mladom saxofonistovi a jeho kapele odohráva v osemdesiatych rokoch, sa ani na sekundu nedá zabudnúť. Dá sa však zabudnúť na to, že predlohu k filmu Juraja Nvotu napísal Peter Pišťanek.
Muziku už pár rokov poznáme, je to poviedka Petra Pišťanka. Rozhodne nie je postavená na tom, aby sme sa pri čítaní emocionálne rozcítili a prepadávali prehnanej sympatii ku komukoľvek z jej hrdinov. Je to vlastne iba drsný opis – mastiča z vodární Martina Juneca, jeho vzťahu s manželkou Marfou a so svokrovcami, jeho sexuálnej túžby po jednoduchej Anči Prepichovej a jeho hudobnom dobrodružstve s pragmatickým kapelníkom Hruškovičom.
Čo za tým možno hľadať viac, to sme si už mohli vyriešiť každý sám. Dnes je podľa tejto poviedky nakrútený film Muzika, a zrazu sa na jej príbeh môžeme pozerať znovu a zase inak.
Nespoznaná sloboda
Martinov saxofón v ňom nie je iba nástroj na zarábanie, čo chladí ako had, už je to skôr taký drobný poklad. Svokrovcom možno prekáža, ale inak aj zlomyseľní kolegovia v práci musia pripustiť, že krásne znie. Budí dojem, že počujete pieseň práce, aj keď je to americká hymna. Vo filme sa môže ozvať všade, vždy, v akomkoľvek žánri a akejkoľvek nálade, a aj za pár sekúnd je jasné, koľko slobody s ním možno mať.
Toľko, že to Martin ani nechápe. V poviedke môže vyznieť ako otupený, flegmatický chlap, režisér Juraj Nvota a herec Ľuboš Kostelný mu pridali trochu naivity a sympatickej neistoty. Pochopí, že ako muzikant musí mať správny profil a že teda na pár minút musí zo seba pred schvaľovacou komisiou spraviť šaša. Z jeho pýtavého pohľadu je však zároveň jasné, prečo si niektoré príležitosti dokáže tak fantasticky prekaziť.
Medzi tie príležitosti možno v Nvotovom filme počítať aj jeho manželku Marfu. Nevyzerá ako raz „rozkysnutá“, raz „tučná“ žena, ktorá svoju nespokojnosť prejavuje „mrdnutím pleca“. Keďže ju hrá Táňa Pauhofová – a nezamaskovaná, asi ťažko by Marfa mohla skončiť inak ako krásna a nežná žena. Ešte je to aj dcéra celkom priateľskej dvojice, ktorú zase oživuje Marian Geišberg a skvelá Jana Oľhová (konečne zasa vo filme!).
Symboly socializmu
Hádam nie je záber, kde by títo dva neboli doriadení v teplákových súpravách. Aj to je možno milý detail, takých detailov je však v Muzike viac, možno príliš. Pišťanek na ne nijako netlačil, do filmu sa museli dostať skoro všetky symboly socializmu. Okrem schvaľovacej komisie, pre príbeh prirodzenej, sa každú chvíľu objaví udávanie, klamanie, kradnutie, verejná bezpečnosť, pionieri. Jan Budař to síce všetko vtipne použil pri svojej postave Hruškoviča, v iných scénach to však pôsobí dosť samoúčelne. Najmä v porovnaní s tým, ako málo sa toho v tomto príbehu udeje.
To, o čo sa pri čítaní v knihe postará naša fantázia, tu miestami chýbalo. Musela to vyplňovať hudba, a bolo to vidno.
Porovnávanie knihy s filmom je však nespravodlivé. Na predlohu možno pri filme spokojne zabudnúť, lebo toto je už Nvotov príbeh. Možno trochu dlhý, ale zase neprekombinovaný a nezaťažený. Je v ňom humor, jemné dospievanie a je v ňom i tá roztopašnosť, akú sme spoznali ešte u mladého Jakuba v Hanákových Ružových snoch, hoci nakrúcanie Muziky už viedla rozhodnosť i nadhľad dávno dospelého režiséra.
Muzika k Muzike
V dolinááááááááááách, ozve sa známy srdcervúci nápev Karola Duchoňa. Prvá pieseň, ktorá zaznie vo filme Muzika v dedinskom rozhlase, je štýlová. Vyznie ako dôvod kúpy saxofónu a založenia skupiny HuRyTan. Nakoniec je všetko inak – žiadny jazz, ani Hendrix, ale dedinské tancovačky, svadby a prehrávky pred komisiou.
Že film Muzika sa bude krútiť najmä okolo hudby, bolo jasné. Čo sa na plátne podarilo? Posunom k lepšiemu bolo rozvinutie scény v Orechovej Potôni, kde nadšenie svadobčanov pri prvých tónoch hitovky skupiny Omega Gyöngyhajú lány vystrieda bitkuchtivá nálada (predstierať maďarčinu sa na južnom Slovensku neoplatí). Zábavne funguje aj scéna, ktorá v knihe nie je – keď sa Juncovi kolegovia nevedia dohodnúť, či z jeho saxofónu práve znie Pieseň práce, alebo americká hymna.
Jan Budař (na snímke vpravo) ako kapelník zábavovej skupiny bol jeden z najlepších nápadov pri castingu, svojou nenútenosťou zachraňuje aj scény, kde hudba vyznieva slabšie. Kantátu oslavujúcu komunizmus však nezvládne ani on. Pre film ju zložil Róbert Mankovecký, ktorý má skúsenosti so scénickou hudbou, no z tejto príležitosti mohol dostať viac. Problém je aj štýlový guláš – ľudovky, Soulmen, Taktikov, Omegu, Kryla a Ursinyho prespievaného finalistom SuperStar vedľa seba asi nestrávi každý.
Škoda, lebo po Šulíkových filmoch sme mohli mať ďalší dobrý soundtrack.
Oliver Rehák © SME
Recenzia / film
Muzika. Slovenská republika – Nemecko 2007, 100 minút
Réžia: Juraj Nvota. Námet: Peter Pišťanek. Scenár: Ondrej Šulaj
Kamera: Alexander Surkala Strih: Alois Fisárek. Hudba: Róbert Mankovecký
Hrajú: Táňa Pauhofová, Luboš Kostelný, Jan Budař, Marek Geišberg, Dorota Nvotová, Marian Geišberg, Jana Oľhová, Petra Polnišová, Csongor Kassai, Martin Trnavský, Karol Špišák, Ady Hajdu, Janko Lehotský,
Premiéra v SR: 17. apríla v bratislavskom kine Aupark
 |
FOTO – CONTINENTAL FILM |
