Viktor Frešo: Mám rád nekompromisné gesto

Dal sa fotografovať mediálne známymi ľuďmi zo Slovenska i z Česka, sprejuje na steny galérií svoje meno, na dlážku rozlieva kolu, nechá si urobiť portrét s nápisom na čele: Som zamindrákovaný k...t.

Viktor Frešo (1974) absolvoval štúdium na bratislavskej VŠVU a na pražskej AVU. Venuje sa konceptuálnemu umeniu, maľbe, soche, fotografii a videoartu. Vo svojej tvorbe sa z veľkej časti venuje autoportrétu. Založil viacero umeleckých skupín ako napríklad(Zdroj: SME - PETER ŽÁKOVIČ)

Zaznávaný aj uznávaný. V každom prípade, neprehliadnuteľný výtvarník a dnes už aj šéf galérie. VIKTOR FREŠO.

Kam by ste sa zaradili - do undergroundu či medzi etablovaných výtvarníkov? Alebo ste provokatér, ktorý je mnohým iba tŕňom v oku?

Áno, mnohým som tŕňom v oku, pretože nepochopili, prečo tie veci robím. Všímajú si ich prvoplánovo a často sa im zdajú primitívne. Nevedia, že to robím práve preto, aby som narúšal stereotypy a konvencie o tom, čo je alebo nie je umenie. Druhá skupina ľudí sú tí, ktorých som naozaj urazil, pretože som impulzívny, a ďalšia skupina sú ľudia typu: nemali by sme ho mať radi. Buď závidia, alebo žiarlia, nezaujíma ich to. A potom je skupina, ktorá moje umenie rešpektuje, a to sa deje väčšinou v zahraničí. Myslím, že mám lepšiu pozíciu v Česku ako na Slovensku. Nie som underground, pretože na scéne som sa už posunul príliš ďaleko a mám aj komerčnú galériu, čiže som ten, ktorý dnes už vyťahuje nových umelcov a posúva ich ďalej, ale zároveň vystavujem aj na undergroundových projektoch. Veľké inštitúcie ako MUMOK mi však veľké výstavy ešte nerobia, taký etablovaný ešte nie som.

Máte problém obhájiť si svoje umenie?

Vo chvíli, keď zaznamenávam tú najprimitívnejšiu úroveň typu: To čo je, toto je akože umenie? Tak to ani neriešim. S odbornou verejnosťou sa bavím rád, ale, žiaľ, nie veľmi často sú tu vytvárané platformy na diskusiu. Akoby slovenská odborná verejnosť bola skôr abstraktná veličina, ktorá si robí na malých pieskoviskách svoju lokálnu politiku. Ale myslím si, že si viem obhájiť každú vec a navyše, moje projekty nie sú masové. Nie som Picasso, ktorý urobí obraz a páči sa veľkej väčšine národa.

A ako reagujú najbližší? Čo vám napríklad povedal otec (hudobník Fedor Frešo, pozn. redakcie), keď uvidel vašu fotografiu, kde máte na čele nápis: Som zamindrákovaný k...t?

Môj otec je múdry a veľmi tolerantný človek, nikdy mi v zásade nezakázal nič (okrem skákania mu po hlave a trhania brady). Ani nemohol. Bol som punkáč, ktorý v puberte nemusel bojovať s fotrom, skôr som mu prezentoval tvrdú hudbu. No je pravda, že nie všetkým projektom rozumie, ale verí mi a nepochybuje o tom, že viem, prečo to robím. Ja tiež nepochybujem o jeho hraní na base. My radi papáme, kecáme a mudrujeme. Sme kamoši. Ja mám malú hlavu a on veľkú.

Ako sa z vás stal konceptuálny umelec?

Pôvodne som si myslel, že budem sochárom, ale keď som prišiel na VŠVU, zistil som, že dianie a scéna sú niekde úplne inde, a pochopil som, že sú aj adekvátnejšie prostriedky na vyjadrovanie, a začal som pracovať s autoportrétom. Riešil som ho v rôznych médiách a dodnes je to moja intímna téma. Skončilo sa to diplomovou prácou Who is the king. Potom som prešiel do ultraľahkých textových vecí, kde som sa snažil úplne odmaterializovať, a to napríklad tým, že som sa zaznamenal iba jednou sprejovou čiarou. No aby som z toho neurobil svoju manieru, idem ďalej.

Kam?

Teraz chcem veľa pracovať s fotkou, s maľbou a rôznymi novými technológiami. Inšpiroval ma môj partner v galérii Martin Sedlák. Nesmierne ma baví rozoberať s ním rôzne materiálové a technologické možnosti vo výtvarnom umení a začína ma naozaj baviť vizuálne umenie, to, kedy je obraz naozaj dobrý a prečo je niektorý lepší ako iný. Snažím sa bádať, do akej miery je to vec talentu a do akej miery vec technológie.

Takže prečo je jeden obraz dobrý a iný nie?

Zdá sa mi, že vizuálna vec má silnejší vplyv na človeka ako koncept. Koncept môže byť dobrý, vtipný a zaujímavý, ale tam sa možno aj končí. No ak ho spojíš s vizuálnym obrazom, dá sa s ním viac komunikovať. Poviem príklad. Mali ste na záchodových dverách plagát. Jesennú záhradu, auto, čokoľvek. Pamätáte si ho po celý život. A keď ste na tom záchode sedeli, vždy ste sa na ten plagát pozerali a dokázali ste v ňom strašne dlho "ísť" a vidieť veľa vecí, ktoré nikto iný nevidel. A to je na tom to dôležité - že ste si k tomu výtvarnému dielu vyrobili intímny vzťah.

Čo hovoríte na to, že ľudia na Slovensku dnes nemajú o výtvarné umenie záujem?

Prvý faktor je ten, že za komunizmu bolo umenie veľmi silno cenzurované, ľudia ho brali ako štátny nástroj, a preto si k nemu nevytvárali vzťah, odnaučili sa ho vnímať ako svojho partnera a prestali chodiť na výstavy. Generácia mojich rodičov si tento model ponechala. Majú veľmi slabý cit pre umenie. Pozrime sa na obývačky alebo na obrazy, ktoré si títo ľudia kupujú a nikdy ani len neuvažujú nad tým, že si kupujú ťažko priemernú až podpriemernú nekvalitnú vec za málo peňazí. A do veľkej miery to prenášajú aj na svoje deti. Druhá vec je kultúrna situácia.

A tá je podľa vás aká?

Suverénne najhoršia v celej Európe. Oproti Maďarom, Poliakom alebo Čechom sme v takom "prúseri", že až. Vo vzťahu k vlastnej kultúre sme naozaj nekultúrny národ. Divadlo ešte ako-tak žije, hudba plus mínus, ale výtvarné umenie, to je katastrofa. Západné krajiny u ľudí vzťah k umeniu dlhodobo pestujú, stavajú múzeá, investujú milióny do reklamy na umenie. A to sa odzrkadľuje aj v návštevnosti. No my nemáme ani galerijnú sieť. Sme naozaj malá krajina. Veď súčasná scéna je skupinou možno dvesto ľudí, ktorí chodia na svoje vlastné výstavy. Prepojenie so širšou masou je veľmi slabé. Ak, samozrejme, opomenieme obrovský boom, ktorý prišiel so súčasnou vládou a ktorý vyplavil šialene veľa strednoprúdových autorov, ktorí sú umelecky aj medzinárodne nezaujímaví, no tvárime sa, že: veď nech má každý možnosť vystavovať.

Ako má obyčajný človek spoznať, že ide o podpriemerného autora?

To je ďalší problém. Výtvarná výchova nie je pre školy zaujímavá. Človek skončí strednú školu a nemá potuchy o výtvarnom umení, nevie, kto je Michelangelo. Čo sa týka Európy, máme najmenej schopných ľudí dekódovať výtvarné umenie. To je alarmujúce.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?

Áno. Odkedy mám galériu, stretávam sa s takými nízkymi a hlúpymi názormi na umenie, že som viac ako prekvapený. Cesta k tomu, aby človek pochopil obyčajný obraz, je preňho natoľko namáhavá, že to úsilie ani nie je schopný vynaložiť. To musí urobiť až niekoľko ďalších generácií po nás.

Aká je z toho cesta von?

Situácia by mala byť koordinovaná ministerstvom kultúry a ministerstvom školstva a mali by byť transparentné a hlavne časté zmeny v inštitúciách, ako je SGN, lokálne galérie atď. Aby sa dal priestor aj mladým autorom.

Možno by pomohol tradičný model, že ak sa niekto presadí za hranicami, sú naňho zvedaví už aj ľudia u nás doma.

Ale veď my máme Ondáka, Filka, Kollera a ďalších. Množstvo autorov sa etablovalo na medzinárodnej scéne, skôr je problém, že im nevieme urobiť dostatočne silné zázemie a PR.

To musí byť pre samotného výtvarníka dosť demotivujúce. Ako je to s vami?

Môj vzťah k Bratislave je natoľko silný, že som sa po piatich rokoch vrátil z Prahy, kde som žil. Mám to tu rád a viem, že ak niekde môžem ľudí k niečomu vyprovokovať, tak tu. Napríklad viesť dobre fungujúcu komerčnú galériu. To bola predsa výzva.

Čo vás na tom baví?

Baví ma získavať nových ľudí a klientov. Ak niekto vojde do galérie a prvýkrát v živote zaznamená emóciu, že si chce kúpiť obraz, urobím mu dobrú cenu a dám mu ho aj na splátky, len aby som z neho spravil "prvokupca" umenia, navyše súčasného slovenského. Snažíme sa tu prezentovať špičku autorov, o ktorých sa v zahraničí ešte veľmi nevie.

Kto si môže dovoliť kúpiť si takýto obraz? Priemerne zarábajúci človek asi nie. Alebo sa mýlim?

Iba bohatí ľudia si môžu dovoliť kúpiť obraz. Alebo nadšenci.

Nemáte s tým problém?

Nie. Žiť z umenia je veľmi ťažké, je to o kompromisoch v materiálnych veciach. Umelec je chudobný, ale, paradoxne, chodia za ním len tí najbohatší ľudia. A vôbec nie sú hlúpi, veľmi dobre vedia, čo je dobré umenie, lebo sa obklopujú kvalitou a tá ich učí vnímať dobré umenie. To znamená, že keby sme mali kvalitnú televíziu, kvalitné denníky, médiá a kultúru, ľudia by kvalitu vedeli rozoznať.

Kedy podľa vás bude takýchto ľudí viac?

Keď bude mať každý dosť mikrovlniek a áut, keď už budú títo ľudia naozaj potrebovať umenie. Nedávno som bol v IKEA a videl som, ako si traja ľudia za sebou kúpili tú istú fotografiu. Jedného som sa spýtal: Vám neprekáža, že túto istú fotografiu vydali v náklade päť miliónov kusov? Veď to je "sajrajt" za 700 korún. Za toľko môžete mať originál fotku. Ale im je to jedno, vlastne za to ani nemôžu, nedostali do vienka informáciu o tom, čo je dobré umenie.

A čo reklama, nejaký trik, ktorý by ľudí do galérií pritiahol?

Nedávno som doniesol na vernisáž mediálne známu holú ženu. Na internete bolo 150-tisíc kliknutí. Nič to neprinieslo, žiadny efekt. Nepredal sa na navyše ani jeden obraz. Nezvýšila sa ani návštevnosť galérie, nedostali sme žiadne nové ponuky. Ani mediálna kampaň, naoko masová, nie je vo výsledku až taká veľká. Skôr zaberie kvalita ako kvantita. Všimol som si, že dosť zaberá aj vzťah k národu.

Napríklad?

Začíname mať vzťah k svojim prvým maliarom, filmárom atď. Môj dedo (Pavol Bielik, pozn. redakcie) bol napríklad prvým slovenským režisérom, to už je akoby história, to sa rešpektuje. Ale na to, aký bol pre Kolibu a slovenský film významným, mu urobili jednu trápnu sochu, a to je všetko. Aj o Benkovi alebo Galandovi urobí občas niekto prednášku, vydá knihu, ale že by sme svojich hrdinov nejako ospevovali, to ani náhodou. V Rakúsku tlačia Egona Schieleho na každom kroku.

Ľuďom možno chýba príbeh. Van Gogh si odrezal ucho, Picasso mal veľa žien, Toulouse-Lautrec bol mrzák z Moulin Rouge. No ani vy nemáte nudný životopis. Dedo Jánošík, otec známy hudobník atď.

Áno, ale ja budem docenený možno až ako starý 65-ročný dedo. Tak ako Július Koller napríklad. Nedávno zomrel jeden z najvážnejších slovenských umelcov, ktorý ako jeden z prvých definoval konceptuálne umenie, urobil úplne prvý konceptuálny obraz. V Rakúsku, v Nemecku či vo Francúzsku je to rešpektovaný umelec. SNG mu až teraz ide konečne robiť výstavu. My sme si ešte za jeho života dohodli výstavu. Dal nám veci, ktoré nikomu nikdy neukázal a my sme ich hneď po jeho smrti vystavili. SNG to nielenže odignorovala, ale začala to aj spochybňovať, nikto sa na našu výstavu ani neprišiel pozrieť. Z Rakúska chodili galeristi a pozerali, čo vlastne vystavujeme, pretože o Kollerovi sa ide robiť veľká medzinárodná monografia. O čom sa tu potom bavíme, keď ľudia z našich inštitúcií nie sú schopní podchytiť medzinárodného umelca a urobiť z neho ikonu? Veď ho uznáva celá Európa, jeho miesto je nepopierateľné, všetci okolo nás ho vnímajú ako hrdinu, len my nie. To je neskutočná situácia.

Nemáte pocit, že ste pre niektorých ľudí skôr figúrkou ako umelcom?

Určite sa nájdu aj takí. Pre mňa je dôležité robiť to, čo mám v hlave, a robiť to čo najlepšie. To, že pre niekoho sú to príliš nepochopiteľné alebo naopak, dobré projekty, to neovplyvním. Robím to, čo korešponduje s tým, čo som, čo cítim, aký je môj vyjadrovací prostriedok. Mám rád veci, ktoré sú silné, jednoznačné, nápadité až geniálne, mám rád nekompromisné gesto. Nemám rád veci neprirodzené, falošné hry, poloveci. Ja to chcem robiť takto, pretože sa mi to zdá úderné. Buď to ľudí naserie, alebo ich to veľmi baví. Umenie má vzbudzovať emócie, je jedno, či pozitívne, alebo negatívne. Človek sa o sebe niečo dozvie. A to je dnes úloha umenia.

Je váš život komplikovaný?

Komplikované je všetko, ale zároveň nič. Mal som reštauráciu, podnikal som, ale Boh jednoducho zariadil všetko tak, že som nemal silu opustiť vody umenia. Žiaľ, nie som pánom toho, čo robím. Som riadený, vesmír mi to nedovolí. Robiť umenie je neskutočná sloboda, ale daň za to je najväčšia neistota a strach. Nemáte ani korunu istú. To, či niekto niečo kúpi, či vám dajú grant alebo pozvú na výstavu, sa nedá nijako ovplyvniť a keď sa niekomu pcháte do riti, tak to len pokazíte.

Prečo ste abstinent?

K životu potrebujem triezvu hlavu. Vyskúšal som všetko a viem, čo chcem. Chcem zomrieť triezvy ako rybička akváriová - skalárik bledomodrý. Abstinencia je filozofia môjho života a odporúčam ju každému bez rozdielu veku a sexuálnej orientácie. Nie je nič lepšie, ako keď sa ráno zobudíte triezvy.

Ste zadaný?

Bol som. No čím som starší, tým viac mám pocit, že k vážnejšiemu vzťahu potrebujem nielen emočný a chemický backround, ale aj hodnotový. V dnešných konzumnoimidžových časoch je to skôr klišé než bežný jav a zatiaľ som nestretol ženu, z ktorej by som sa zapotácal a pochopil, že nie je všetko len o tom, čo som žil doteraz. Ale určite je takých žien veľa. Možno som slepý, oživte ma!

S Martinom Sedlákom v galérii Kressling.
FOTO - ARCHÍV V.F.
S otcom nikdy nebojoval, navzájom o sebe nepochybujú.
FOTO - ARCHÍV V.F.
FOTO SME - PETER ŽÁKOVIČ

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  3. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou
  4. Venujte na Vianoce darček plný informácií!
  5. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém
  6. Ceny elektriny rastú. Firmy ale môžu ušetriť
  7. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám
  8. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom
  9. Top First moment dovolenky na leto 2018
  10. Na tohtoročných trhoch pred Auparkom vystúpi aj Katka Koščová
  1. Legendárna Transsibírska magistrála
  2. Auto ako vianočný darček, rastie záujem o zánovné vozidlá
  3. Vianočný bázar chalaňov
  4. Vianočné mecheche 2017
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov
  6. Študentskou osobnosťou Slovenska Ing. Martina Majorošová
  7. Majstrovstvá Stavebnej fakulty STU v Bratislave v plávaní 2017
  8. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať
  9. Beam Suntory zaznamenal silný rast predaja po zmene distribútora
  10. Zamestnanci a študenti EU v BA darovali radosť a vyčarili úsmev
  1. Legendárna Transsibírska magistrála 20 463
  2. Týchto 18 rád ako ušetriť som mal počuť ešte pred osemnástkou 7 894
  3. Päť faktorov, prečo môže skolabovať slovenský dôchodkový systém 4 277
  4. Naše mobilné bankovníctvo si prišli vyskúšať novinári z Rakúska 3 900
  5. Volkswagen a jeho štedrá nádielka modelov 2 236
  6. Venujte na Vianoce darček plný informácií! 1 700
  7. Hyundai Kona prekvapí výbavou aj dizajnom 1 523
  8. Top First moment dovolenky na leto 2018 1 435
  9. Kam chodí Gordulič na vtipy? Ako sa rodí Grape? Zisti to sám 1 384
  10. Týchto 8 kritérií by mal kvalitný kolagén spĺňať 1 029

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Denne im prejde cez ruky šesto kíl múky. Ako sa robí maces na Slovensku

Maces kupujú hlavne ľudia s problémami s trávením.

KOMENTÁRE

Fico je oportunista, pochváľme ho

Premiér so sankciami proti Rusku nesúhlasí, ale aj tak ich vždy podporí.

TECH

Vidíte na obrázku cikcakovité čiary? Môžete zažiť slepotu

Zakrivená slepota nie je diagnóza, spôsobuje ju evolúcia.

Neprehliadnite tiež

Anna Kendrick: Som rada, že som nemala záložný plán

Americká herečka sa v detstve často cítila inou a neviditeľnou. Dojem, že niekam nepatrí, má i dnes.

Vo veku 82 rokov zomrel dlhoročný sólista opery SND Pavol Mauréry

Na doskách slovenskej prvej opernej scény ako sólista 21 rokov - od roku 1978 až do roku 1999.

Horehronské spevy majú zápis v UNESCO. Čo pre to muselo Slovensko urobiť?

Vo svetovom kultúrnom dedičstve nemáme veľa zápisov. Na vine môže byť zložitý proces schválenia.

Môže byť z toho ešte aj Oscar. Herečka zo Slovenska stúpa ďalej

Film s Alexandrou Borbély zaujal americkú akadémiu.

DOBRÉ RÁNO

Dobré ráno: Podarilo sa nemožné, nový film zachránil Hviezdne vojny

Nové Hviezdne vojny sa môžu stať filmom roka.