alej a pracovné tempo naberá na obrátkach. V televízii, v divadle aj vo filme.
Ako ste si hľadali cestu k postave Martina Juneca?
„Neposkytovala veľa možností, ako ju ozvláštniť, výrazne ju spoluvytvárali ostatné postavy. Napriek tomu mi dala zabrať.“
V čom?
„Musel som sa učiť hrať na saxofón. Naozaj som dosť tvrdo cvičil.“
Hrali ste predtým na nejaký nástroj?
„Na klavír a na husle. Teraz som sa čo-to naučil aj na dychovom nástroji. Hlavne ten nátisk. Myslím, že z tohto hľadiska mi to vo filme ide. Samozrejme, nahrávky skladieb som nerobil.“
Čo hovoríte na predlohu – Pišťankovu poviedku?
„Vraj bola kedysi veľmi populárna, ale nečítal som ju, hoci čítam všeličo. Petra Pišťanka som ako autora zatiaľ obchádzal. Asi som ešte nedozrel na jeho osobitý humor. Pravdupovediac, ľudsky mi nie je veľmi sympatický. No môžem sa mýliť.“
Nemali ste možnosť alebo chuť spoznať ho?
„Počas nakrúcania sa so mnou pokúšal skontaktovať podobne ako s ďalšími protagonistami, ale nemal som ani chvíľu čas. Bol som na pľaci všetkých tridsaťšesť filmovacích dní.“
Dotýka sa vás osobne príbeh jeho muzikanta?
„Vnímam túto minulosť skôr ako kuriozitu. Mal som osem rokov, keď sa menil režim. V takom veku sa negatíva spoločnosti nevnímajú, uvedomovačky prichádzajú až neskôr. Ale pamätám si určité atmosféry – školu, obal z vysvedčenia, maminu robotu, detské tábory, Prvý máj. Všetko bolo organizované a všetko som vnímal pozitívne.“
Ako to vnímate teraz, cez film aj mimo neho?
„Vyhovuje mi, že film nie je vystavaný ako kritika a nejako výrazne nemoralizuje. Ale nie som z tých, čo kývu hlavou, že vtedy bolo lepšie. Som presvedčený, že je dobré, čo sa v roku 1989 stalo. Na druhej strane, nie som ani z tých podnikavých, dravých, priebojných a ekonomicky zdatných typov. Skôr taký slušák.“
Takže s atmosférou filmu ste sa ľahko zžili?
„Áno, a určite aj vďaka dobrým kolegom. Režisér obsadil do filmu takých, pri ktorých nemám zábrany a neparalyzuje ma prílišný rešpekt. Všetko sú to herci, s ktorými sa dobre hrá, a preto mám pocit, že môj výsledok nie je kŕčovitý.“
Máte nejakú kŕčovitú skúsenosť?
„Stalo sa mi to pri českom režisérovi Vladimírovi Michálkovi – práve sme mali premiéru jeho filmu O rodičích a dětech. Toto nakrúcanie bolo spočiatku dosť vyčerpávajúce. Trval na tom, aby sme trávili aj neoficiálny čas s hercami, s ktorými som vo filme účinkoval. V hlave sa mi to usadilo ako nepríjemná povinnosť. Ale dnes môžem povedať, že Vladimír Michálek je môj kamarát a z nakrúcania jeho filmu mám naozaj dobrý zážitok. Navyše ho považujem za výnimočného režiséra.“
Zdá sa, že je o vás záujem. Pochvaľujete si?
„Neviem, ale v každom prípade som veľmi rád, že už nemusím chodiť na kastingy. Viete, koľko som ich absolvoval? Samozrejme, to človek musí, aby ho ľudia spoznali, ale zdá sa, že túto etapu mám za sebou. Je veľmi príjemné, keď dostanete priamu ponuku.“
V divadle kastingy nezažívate?
„Divadlo sa mi prelína so štúdiom herectva, odkiaľ nás starší kolegovia z divadla už poznajú. Myslím, že sme boli zaujímavý ročník. Vyhrali sme varšavský študentský festival, a to je niečo. Mňa dokonca svojho času vyhlásili za najlepšieho študenta VŠMU v rámci ceny Ľudovej banky.“
Takže sebavedomie vám nechýba.
„Školu som prežil v radosti. Bolo mi tam so všetkými dobre. Možno to znamená sebavedomie, keď je vám dobre.“
Vyhovoval vám akademický prístup k herectvu?
„O tom veľmi neviem rozprávať. Fakt je ten, že keď začínam skúšať nejaké predstavenie, ocitám sa stále na začiatku hereckej skúsenosti a prechádzam aj ťažšími skúškovými obdobiami. Baví ma hrať, keď môžem byť úprimný.“
V každej úlohe sa ocitám na začiatku hereckej skúsenosti a prechádzam aj ťažšími skúškovými obdobiami. Baví ma hrať, keď môžem byť úprimný.
