VIEDEŇ. Szene klub je malá sála na periférii Viedne. V nedeľu večer tam zavítala americká skupina The Gutter Twins. Mnohým hudobným fanúšikom toto meno nič nehovorí, ale stačí spomenúť jej dvoch lídrov, Marka Lanegana a Gega Dulliho, jedných z najrešpektovanejších pesničkárov, ktorí začiatkom 90. rokov vyšli z grungeovej scény.
The Gutter Twins sú ich najnovším projektom, s ktorým po po vydaní albumu Saturnalia (Sub Pop, 2008) vyrazili na cesty a zastavili sa aj vo Viedni. Ich nahrávka získava samé priaznivé recenzie po celom svete a kritici sa zhodujú. Ani jeden z nich nevydal v minulosti takú temnú a hlbokú platňu, ako je práve aktuálna Saturnalia.
Viedenský koncert otvoril svojím krátkym pôsobivým setom britský pesničkár Ed Harcourt, aby vydláždil cestu pre dve osobnosti, ktoré všetky svoje trápenia preniesli do svojej hudby.
Grega Dulliho poznáme ako lídra niekdajšej slávnej skupiny The Afghan Whigs, neskôr založil zoskupenie The Twilight Singers.
Mark Lanegan je zasa jedným z najrešpektovanejších pesničkárov. Začínal v skupine The Screaming Trees a neskôr sa vydal na sólovú dráhu a nahral niekoľko pozoruhodných sólových albumov. Obaja sa stretli práve v Dulliho projekte Twilight Singers a odtiaľ už bol len kúsok ku The Gutter Twins, Stokových dvojčiat.
Obaja sa si vo svojom živote prežili osobné peklo. Dulli aj Lanegan, aby vôbec prežili, sa museli zbaviť silnej závislosti od drog. Možno dnes žijú na čajoch, ale ich hudbe to vôbec neubralo. Skôr naopak. Svojím koncertom v Szene poslali správu z končín, v ktorých sa duša stráca v temnotách a kde diabol bojuje s bohom.
Ich koncert nebol vyháňaním zlých duchov. Spoločný projekt Saturnalia pôsobí ako nádherný chrám, vystavaný z blata, prachu a špiny. Z pódia sa hrnula drsná temná hudba, v ktorej by sme našli stopy po niekdajšom grunge. Toto je však muzika dvoch zrelých mužov, ktorí nezostali trčať v minulosti.
Základ koncertu tvorili piesne z tohto albumu, medzi nimi vynikli napríklad God's Children, Bete Noire alebo Idle Hands. Prišlo dokonca aj na coververziu starého blues st. John's Infirmary a v prídavkoch aj na staršie Laneganove veci Butterfly alebo Hit The City.
Najväčšou pasiou bolo sledovať a počúvať dušou neprítomného Marka Lanegana, pri ktorom mal človek pocit, že ním hudba doslova prechádza. Famózny spevák s temným hlbokým hlasom sa držal mikrofónu, akoby hudba bola jeho posledná spása a medzi pesničkami sebou trhal ako boxer tesne pred rozhodujúcim zápasom v ringu.
