Uniformitu dnešnej architektúry určujú jej nové, rýchle technológie. Aj preto pôsobí priam hojivo malá, poctivá výstava v bývalom ateliéri sochára Štefana Prokopa v Pezinku.
Akože ako vyzerá architektúra? Dnešná či minulá. Je to ako s človekom, organizmus pulzuje pod omietkou, zväčša ako vidí lekár telo röntgenovými očami, tak stavebný inžinier vidí cez stavbu.
Prečo je súčasná architektúra vlastne uniformná a možno preto fádna až škaredá? Lebo také sú jej útroby, také sú nové rýchle technológie. Tak ako niekedy kabát či topánky boli vyhotovené na čo najdlhšie a ručne a osobitne každý kus, dnešné „veci“ vrátane architektúry sú cielené opačne. Rýchlo starnú.
Rýchla smrť. Ako v športe. Alebo v sexe. Nuda prenasleduje bohatých. Aj preto chudobní žijú v neuniformnej architektúre, odeve a majú veľa detí. Dobrá destinácia.
V krátkej uličke od Vajnorskej v Bratislave je múr zbavený omietok. Vidno tehlu kladenú vedľa tehly, oblúky nad oknami, lizény aj rímsy, oblúky namiesto nároží, kopírovanie pôdorysu ulice celým objektom, dvory, každé podbránie iné, každý vchod, schodište iné.
Tehla k tehle, tak sa stavalo aj u nás donedávna. Rovnako ako v Babylone, aj v 19. storočí. Čaro mestských uličiek aj v najmenšom mestečeku je preto neopakovateľné.
Búrať, búrať, stínať stromy aj tristoročné. A zložiť čo najjednoduchšiu skladačku, čo možno za najviac peňazí, čo možno pre najviac klientov, do čo najvyššej výšky na čo najmenšom pozemku.
Čím bizarnejšie strechy, nech vidno, že vieme byť aj takí.
Klásť tehlu k tehle, kameň ku kameňu, drevo k drevu. Formalizmus tiež nie je nový. Napríklad stará trafostanica pod bratislavskou Hlavnou stanicou má pôdorys i fasádu antického chrámu. Vďakabohu je v nej aspoň piváreň. Tympanón a stĺpy.
Opačne zase dnešné pemzum nových kostolov vyzerá ako sci-fi oproti svojmu okoliu, až na výnimky.
Možno aj preto potešila vernisáž v Pezinku. Na pravé poludnie, v nedeľu, po omši, keď sa ľud presunul do malého domčeka vedľa, takmer v podnoží kostola, do ateliéru Štefana Prokopa, kde je dnes galéria.
Malá, ale naozaj. Predstavili dve drevené, čerstvo zreštaurované sakrálne sochy. Je to ako masť z medvedieho sadla na zranenia z bojov v stredoveku, z kníh Sienkiewicza, šípy, meče, katapulty. Majster Gazdík st. a ml. Plus panely na stenách o postupe obnovy sôch v celej, prepytujem, poctivosti voči pôvodným autorom aj účelu.
Autor: Fero Guldan Autor je výtvarník
