Výrazný prúd súčasného divadla reflektuje hlad divákov po realite, odmieta narcizmus profesionálnych hercov, namiesto nich volá na scénu „reálnych” ľudí.
SOLÚN. BRATISLAVA. Experti v tom najširšom zmysle slova - od špičkových vedcov až po „expertov” na vlastný život - sú hlavnými aktérmi divadelných produkcií uvádzaných pod značkou Rimini Protokoll, ktorá sa nedávno stala aj laureátom Európskej divadelnej ceny za ich prínos do Novej divadelnej reality.
„Spočiatku sme sa označovali ako dokumentárne divadlo, aby sme sa odlíšili podobne, ako sa hraný film odlišuje od dokumentárneho. Je však ťažké dávať našim projektom akúkoľvek nálepku. Hráme jednoducho divadlo,” myslí si Helgarda Haugová, jedna z troch autorov Rimini Protokollu.
Spochybňovanie divadla
Všetko sa začalo už na škole v nemeckom Giessene, kde títo mladí tvorcovia študovali „aplikovanú” divadelnú teóriu. Nepripravovali sa na to, ako robiť divadlo, ale na to, ako ho spochybňovať. Darí sa im to veľmi rozdielnymi prístupmi a, samozrejme, aj s rozdielnymi výsledkami.
V jednom z ich posledných projektov nazvanom Call Cutta sa „divadlo” odohráva na úrovni telefonátu diváka sediaceho v reálnej kancelárii s operátorom, ktorý je v Kalkate. Text je v tomto prípade pripravený len asi na päť percent určením témy rozhovoru.
V prípade inej produkcie sa zas odrazili od klasického textu Schillerovej trilógie Wallenstein, do ktorej však obsadili reálnych politikov, vojnových veteránov, policajtov či pacifistických aktivistov, ktorí rozprávajú svoje skúsenosti z rôznych vojnových konfliktov. V rámci ich ďalšej produkcie, s ktorou vystúpili vlani aj v Prahe, zas diváci pod vedením bývalého profesora marxistickej ekonómie študovali Marxov Kapitál.
Fiktívne krajiny železničných modelov
Zvláštna produkcia Mnemopark (na snímke RP) uvedená pred týždňom aj v Solúne v rámci sprievodných podujatí Európskej divadelnej ceny zas uvádza diváka cez fiktívne krajinky železničných modelov do problémov švajčiarskej poľnohospodárskej nadprodukcie. Trio Haug – Wetzel – Kaeigi vidí divadlo všade, aj stretnutia akcionárov a zasadnutia správnych rád podnikov sa im zdajú vhodné na divadelné spracovanie.
Projekt Breaking News, ktorý možno vidieť v máji na festivale Wiener Festwochen, polemizuje so spôsobom, akým spracúvajú svetové udalosti televízne spravodajské kanály.
Rimini Protokoll sám nevyužíva žurnalistické metódy. V rámci produkcií totiž zámerne prezentujú len jednu verziu príbehov, hoci obsahuje aj lži. Konfrontáciami s druhým názorom nechcú totiž narušiť odvahu ľudí zdôverovať sa so svojimi životmi.
Na druhej strane odmietajú však aj spájanie svojej práce so socioterapeutickými aktivitami.
Na javisko patria nielen celebrity
„Nemáme na to, aby sme boli terapeutmi, sme len sebeckí umelci. Ak si však máme vybrať medzi niečím, čo by prospelo umeleckej výpovedi, ale našim hercom by poškodilo, vždy sa rozhodneme ich chrániť. Grotowski by dal prednosť umeniu,” myslí si Daniel Wetzel. Divadlo teda vnímajú ako nástoj, ale skôr komunikácie medzi ľuďmi, ktorí sa nemajú v reálnom živote šancu stretnúť a porozprávať sa.
Pri vymýšľaní projektov sa snažia vraj nemyslieť na svoje umelecké ciele, ale na diváka. „Ľudia hľadajú niečo, s čím by sa mohli stotožniť, bez ohľadu na to, či je to realita, alebo nie,” myslí si Haugová.
Svoje neherecké hviezdy pozvali aj do Solúnu, aby boli s nimi aj pri preberaní ceny. „Nielen ľudia ako Patrice Chéreau, ale napríklad aj Heidi, ktorá žije s transplantovaným srdcom, má právo vyjsť na javisko so svojím príbehom,” hovorí Wetzel.
