Raz na dovolenke sa rakúskemu režisérovi, dramatikovi a riaditeľovi schwechatského Theater Forum Johannesovi Hoflehnerovi prisnil koncept divadelnej hry. Hneď po návrate domov začal svoj sen realizovať. Oslovil osem rakúskych divadelných autorov, aby preňho napísali divadelnú hru, ktorá bude mať osem minút a hocijakým spôsobom sa v nej objaví tanier.
Vznikol ojedinelý projekt nazvaný Tellerstücke – do slovenčiny by sme túto slovnú hračku mohli preložiť ako Kúsky taniera aj Tanierové hry. Podtitul znie: Javiskom je celé divadlo. A naozaj to tak je. Pri vstupe diváci dostanú papierovú tanierikovú vstupenku a na nej je vytlačené celé menu, ktoré si vychutnávajú v skupinkách po ôsmich konzumentoch. Postupovali sme od dvora cez vjazd do garáže, kuchyňu, vstup na javisko, pivnicu, zastreté javisko, dielňu až po schodisko.
Na jednotlivých miestach sa tak vystriedalo opäť osem skupiniek divákov, pre ktorých hral zväčša jeden herec alebo herečka, raz to bol pár a raz trojica. Témy tanierových hier boli veľmi rôznorodé a také bolo aj ich inscenovanie.
Réžia Johannesa Hoflehnera bola citlivá, rozpúšťala sa vo výkonoch hercov. Spirituálnu seansu vystriedala hádka partnerov o životnom prostredí v reálnom aute čakajúcom na zaparkovanie, boli sme svedkami zvláštnej reality šou - poslednej večere odsúdenca čakajúceho na smrť, úmyselne násilne „pretanierované“ klasické rozprávky nám, ležiacim na posteliach, v dolnorakúskom nárečí jednotlivo porozprával pôvabný šašo. Mladá žena predvádzala inovatívny spôsob, ako v divákoch vzbudiť záujem o pozlátené živé sochy, ktoré poznáme z veľkých európskych miest aj z ulíc Bratislavy. Jednoaktovka WPÖ od André Blaua bola paródiou na rakúsku stranícku stratégiu práce s verejnosťou.
Thomas Wachauer sa štýlom typického podomového obchodníka zaodieval do výzdoby z umelých rastlín a pritom do divákov hustil čudesnú novú teóriu: ako politik netvrdí, že je jedným z ľudí, ale že by chcel jedného z nich jesť, ba dokonca mnohých, všetkých! Zo vzájomného pojedania politikov a ich voličov by potom vzniklo rastlinné Rakúsko a win-win systém, z ktorého by v konečnom dôsledku profitoval každý.
Výstup Valtera Rada sa volal Írske ragú po dublinsky. Ako keby ho varil Samuel Beckett. Napísal si ho sám, použil zopár citátov z Beckettových hier. Svojou výrazne klaunsky štylizovanou vizážou prevrtával očami divákov a postupne opúšťal všetky suroviny, až mu nakoniec ostali iba špagety. Špagety s ničím! Aký pocit existenciálnej prázdnoty a smútku! Ešte počas potlesku si ich zobral do ruky.
Celok nám poskytol asi osemdesiatminútovú kultivovanú a inteligentnú zábavu. Nemal veľkoleposť podobných „pochôdzkových“ inscenácií, aké sa občas prezentujú na významnom rakúskom festivale Wiener Festwochen a zvyčajne sa končia elegantnou večerou: prirodzene ju však nahradila hravosť, spontánnosť a primeranosť miestu, v ktorom inscenácia vznikla.
Do Schwechatu to z Bratislavy nemáme ďaleko a je celkom isté, že tam nie je iba letisko či rafinéria ÖMW, okolo ktorej sa rútime cestou do Viedne. Vlani práve v Theater Forum usporiadali čítačku z hier slovenských dramatikov a minulý mesiac zase predstavili rakúskych dramatikov na Slovensku v spolupráci s bratislavským Štúdiom 12. Na ďalšiu divadelnú sezónu vo Schwechate vraj chystajú aj premiéru niektorej slovenskej divadelnej hry.
Autor: Anna Grusková (Autorka je dramatička a teatrologička)
