Forster rozpráva príbeh priateľstva, zrady a pokánia. Jeho emočným centrom sú tradičné afganské preteky šarkanov.
Amir žije na sklonku sedemdesiatych rokov v stredostavovskom prostredí v Kábule. Jeho najlepším priateľom je neobyčajne lojálny Hassan, syn rodinného sluhu.
Hassan pomáha krehkému a určite trošku zbabelému Amirovi pretĺcť sa v drsnom prostredí kábulských ulíc.
Odplata za zbabelosť
Amir túži po uznaní otca, ktorý zasa túži po synovi-bojovníkovi. Srdnatý Hassan, ktorý je práve tým, čím by chcel byť Amir, tak v otcových očiach často zatieni vlastného syna.
Hassan sa preto stáva predmetom Amirovej žiarlivosti. On je totiž živým mementom jeho vlastnej zbabelosti, otvorenou ranou jeho detskej duše. Amir nakoniec zradí svojho najvernejšieho priateľa a úkladmi dosiahne, aby jeho rodina musela opustiť rodinné sídlo.
Po sovietskej invázii do Afganistanu sa Amirova rodina rozhodne rýchlo emigrovať do USA, čím sa definitívne pretrhne kontakt medzi bývalými detskými priateľmi a konflikt dospeje k svojej katarzii až po dvadsiatich rokoch.
Dospelé deti
Za zvláštnu zmienku stojí jeden špeciálny rys Forsterovho filmu. Kábulská časť príbehu sa vedome štylisticky pripodobňuje jednému prúdu iránskej kinematografie, kde deti v hlavných úlohách riešia emočné konflikty typické pre dospelých.
Tento rys iránskeho filmu bol určite do značnej miery „vytvorený“ ideologicko-mocenskými pomermi v krajine, ale jeho estetickú pôsobnosť nemožno vysvetliť prostými „materiálnymi“ podmienkami.
Zjavná disproporcia medzi emočným konfliktom a nositeľmi konfliktu – teda deťmi, prehlbuje citový zážitok, a teda prehlbuje vlastný účinok drámy.
Emócie a konflikt sú očistené od konkrétnych morálne disponovaných aktérov (deti totiž zvyčajne považujeme za morálne nezrelé, preto automaticky inak vnímame ich morálnu i právnu zodpovednosť, ako aj schopnosť konať) a získavajú celkom novú dramatickú razanciu. Foster šikovne využíva emotívny potenciál tohto štylistického prístupu.
Majster príbehu
Forster, takisto ako vo filme Horšie to už nebude, zveril kameru výbornému Robertovi Schaeferovi.
Nápaditá vizualita a množstvo efektných záberov nenápadne posúva Majstra šarkanov k rozprávkovému žánru, ale nikdy sa nespreneverí základnému Forsterovmu cieľu – dobre rozprávať príbeh.
Výsledkom je výrazne nadpriemerná dráma s veľkým emotívnym nábojom.
Recenzia
Majster šarkanov (The Kite Runner). USA – Čína 2007, 128 minút
Réžia: Marc Forster. Námet: Khaled Hosseini. Scenár: David Benioff. Kamera: Roberto Schaefer. Hudba: Alberto Iglesias.
Hrajú Khalid Abdalla, Homayoun
Premiéra v SR: 17. apríla
Autor: Jakub Kudláč (Autor je publicista)
