Z čoho vychádza Magnum? A najmä: kam asi smeruje?
VIEDEŇ. ntúry Magnum.
Stalo sa tak v júni 1955, prehliadka sa volala Gesicht der Zeit (Tvár času) a premiéru mala v Innsbrucku. Výstava Magnum’s first (Prvá výstava Magnumu) podnecuje aj k inej úvahe: ako bude asi vyzerať Posledná výstava Magnumu? A kedy asi bude?
Aký má dnes status fotoagentúra, ktorá fungovala ako elitný svetový krúžok ľudí (mužov) s nadanými očami, dobrodružnou povahou a absenciou pudu sebazáchovy?
Z pivnice do galérie
O prehliadke Magnum’s first sme ešte donedávna ani netušili. Ležala zaprášená v innsbruckej pivnici a za prvú „magnumácku“ výstavu sa považovala iná. Magnum’s first prináša vyše 80 fotografií od Henri-Cartier Bressona, Marca Ribouda, Jeana Marquisa, Wernera Bischofa, Roberta Capu a rakúskych fotografov Ericha Lessinga, Inge Morathovej a Ernsta Haasa.
Tie fotky majú sympatickú stopu času - a teraz nebásnime v metaforách. Napríklad taký Bressonov cyklus, v ktorom zaznamenal smrť Maháthmu Gándhího. Snímka jeho spopolnenia je dosť zničená, akoby sama prešla ohňom. Iné sú zasa celkom rozostrené.
Dalo by sa premieľať fotografa po fotografovi – že snímky Inge Morathovej z Londýna pripomínajú Doisneauov Paríž, že Werner Bischof by sa aj dnes ujal v National Geographic so svojím objektívom namiereným na Áziu a Robert Capa sa preslávil ako vojnový fotograf, ale tu nám ukazuje Baskicko z mierumilovnej strany.
Tieto čiernobiele fotografie sú milou ukážkou, ako sa vyvíjala dokumentárna fotografia v 50. rokoch a tiež, ako sa vyvíjali títo známi fotografi. No ukazuje aj, čo všetko agentúra Magnum pokrývala – svetovú politiku, chudobné oblasti, nakrúcanie filmov (Ernst Haas tu má sériu snímok z prípravy filmu o faraónoch), neznáme kúty Európy či londýnsku aristokraciu.
Analóg, samota a čas
Westlicht, tak ako to býva v mnohých galériách na západe štandardom, má vo svojich priestoroch aj pár stolíkov, kde servíruje kávu a pri nich mnoho fotografických kníh na čítanie-pozeranie. Regály tam z veľkej časti zapĺňajú knihy z Magnumu - veď ich má vo svojom archíve okolo 300. Jedna môže byť zmesou uznávaných fotografických mien a ich pohľadov na futbal. Iná zasa patrí len jednému fotografovi a fenoménu rozmachu televízie v 70. rokoch.
Byť na zozname fotografov Magnumu znamenalo a dodnes znamená byť medzi špičkou elity dokumentárnej fotografie. Nestačí prinášať svedectvá zrozumiteľne, treba byť umelcom.
„Život sa neskladá z príbehov, ktoré si nakrájate na kúsky ako jablkový koláč. Neexistuje štandardný spôsob, ako poňať príbeh. Musíme evokovať situáciu, pravdu. To je poézia životnej reality,“ vysvetľoval pred 51 rokmi jeden zo zakladateľov Magnumu Bresson. Skúšal fotkou skladať básne, aby tú povojnovú prózu odľahčil.
Fotografi cestovali a na nových miestach zostávali dlho. Potom priniesli reportáže, ktoré vyrážali dych. A ten humanizmus! Heslo, ktoré sa ani nemuselo vyslovovať. Cítili, že práve to rozbombardovaná Európa potrebuje. Analógové fotoaparáty, čiernobiele filmy, samota v tmavej fotokomore. A čas. To boli ich pomocníci.
Koniec poézie
Lenže akýkoľvek kus práce na fotografickom poli Magnum vykonal a akýkoľvek status za šesťdesiat rokov existencie dosiahol, digitálna éra mu určite nepomohla. Doba je rýchla a fotka tiež. Firmy s fotofilmami pochopili, že väčší biznis otočia na tlačiarňach digitálnych fotografií než na predaji filmov s vysokou citlivosťou.
A napokon, aj svet sa zdá byť cynickejší. Karl de Keyzer, jeden z členov Magnumu, minulý rok SME povedal, že na poriadne fotografické reportáže už nie sú peniaze. A vlastne - chce ich čitateľ odchovaný lifestylovými stránkami vidieť? Časopisy, nositelia reklamných posolstiev a pár článkov, ktoré vypĺňajú priestor medzi kozmetikou a autami, si vystačia aj s lacnejšími fotkami.
Druhého Salgada nečakajte
A čo je s objektívnou fotožurnalistikou a humanizmom? „Neverím na ňu,“ tvrdil de Keyzer. „Fotografia vždy zostane klamstvom. (...) Už nenájdeme fotografov, ktorí by pracovali ako Smith či Salgado, ktorí veria v ľudskosť a humanistickú fotografiu.“
Magnum má aj druhé „krídlo“, ktoré tvrdí, že humanistická fotografia nezomrela. U nás túto vieru prezentoval na Mesiaci fotografie Paolo Pellegrini.
Fakty nepustia: niekedy išla do časopisov väčšina magnumovej produkcie, dnes to je 20 percent. Magnum vytláčajú z trhu iné agentúry, ktoré rady ponúknu aj fotky z mobilu. Milovníkom humanistickej fotografie teda neostáva nič iné, ako vymetať galérie a investovať do fotografických kníh. Westlicht je na obe činnosti ako stvorená.
Henri Cartier–Bresson: Gándhí, deň pred zabitím. FOTO – MAGNUM |
