Reč bola o hre Anjeli všedného dňa v podaní Slovenského komorného divadla Martin. A tým „vtipom“ sa myslelo, že postavy popri svojich dialógoch komentujú všetko, na čo myslia. A že sú teda urozprávané.
Nezdalo sa mi to ako neprekonateľná výhrada, ak je text dobrý, pokojne ho môže byť veľa. Napísal ho Michal Viewegh, a keby som dala na recenzie kritikov, mala by som skôr problém s ním.
Divadlo však bolo zaujímavé a Vieweghova predloha pekná – o tých chvíľach, keď sa zrazu skončí život blízkeho človeka. Vy sa vtedy spätne pozeráte na to, o čom ste spolu naposledy hovorili, kde ste boli, keď bol v nebezpečí a strašne sám, a prepadá vás bezmocnosť a zlosť. Nad tou absurdnosťou, banálnosťou, laxnosťou.
Asi by sme sa zbláznili, keby sme stále mysleli na konečnosť života, našťastie je naše vedomie nastavené inak. Necítime čas – ale to je zase chyba.
Nositeľom Vieweghovho príbehu je zrejme anjel Jofaniel.
Na to naše zvláštne správanie sa pozerá raz cynicky, raz prekvapene. Možno ešte krajšou postavou je však skúsenejší anjel Hachamel. Vyzerá to, že už na ľudí rezignoval. Ale v ňom sa vie ešte stále ozvať hnev. Aj vzdor.
