a orchester D dur od Ludwiga van Beethovena.
Pre hosťujúcich sólistov nie je zvyčajné mať až tri skúšky pred koncertom. Prečo ste sa tak rozhodli, pre náročnosť Beethovenovej skladby?
„Je pravda, že väčšinou sa robí len jedna skúška, ale tento Beethovenov koncert je dosť náročný, na techniku aj na výraz. Ale nemám s tým problém, do Bratislavy chodím veľmi rada. Dobre sa mi hrá aj s týmto orchestrom a dirigentom Leošom Svárovským.“
Huslisti si väčšinou vyberajú populárnejšie koncerty, napríklad Čajkovského. Beethoven bol váš nápad?
„Už si to presne nepamätám, myslím, že som poslala nejaké návrhy a dohodli sme sa na Beethovenovi. Je to dielo so špeciálnym postavením v dejinách. Náročná, ale krásna a bohatá hudba, mám ju veľmi rada. Nie je veľa takých koncertov, kde je úloha sólistu a orchestra takto vyvážená. Momentálne mám vo svojom repertoári najviac vecí z obdobia romantizmu, ale nevyhýbam sa ani baroku či modernej hudbe.“
Pred tromi rokmi ste získali tretie miesto na najprestížnejšej huslistickej súťaži Queen Elisabeth. Ako zmení taký úspech kariéru?
„Tá súťaž je veľmi náročná, vo finálovom kole musíte zahrať naraz za sebou sonátu, skladbu s orchestrom a niektorý z veľkých sólových koncertov. Medzitým máte iba pár minút pauzy, kým sa prestavia pódium. V poslednom čase sa práve dosť diskutuje o tom, či je to správne, takto zaťažovať mladých interpretov. To tretie miesto mi, samozrejme, veľmi pomohlo, už len účasť v tej súťaži v silnej konkurencii mnohých talentov ma posunula ďalej a potom mi začali prichádzať rôzne ponuky. Ale súťaže budú vždy relatívne – úspech závisí do značnej miery od náhody, od toho, ako vás ohodnotí niekoľko ľudí v istom čase.“
Poznáte nášho huslistu Dalibora Karvaya? Tiež sa prednedávnom zúčastnil na tejto súťaži.
„Počula som ho hrať. Mnohí sa čudovali, že sa mu nepodarilo vyhrať, lebo je naozaj veľmi dobrý, muzikálny. Ale to sú tie subjektívne okolnosti na súťažiach – možno mu nepomohlo, že v porote sedel jeho pedagóg, neviem.“
Je výhodou vyrastať v huslistickej rodine a začať verejne koncertovať v siedmich rokoch?
„Iste. Ale aj to bola náhoda. Skôr než husle ma zaujímala flauta a klavír, len na tie sa mi nechcelo cvičiť (smiech).“
Na husliach to však ide deťom spočiatku ťažšie než pri klavíri, nie?
„Ja som presne opačný prípad. Mala som väčší problém zvládnuť desať prstov než intonáciu na štyroch strunách. Výhodou bolo, že moji rodičia to pochopili a do ničoho ma nenútili. A, samozrejme, mala som výhodu, že už od detstva som sa stretávala s výbornými hudobníkmi.“
Ako cvičí mladá virtuózka?
„Stále je čo robiť. Aj teraz som si priniesla so sebou niekoľko skladieb, ale okrem Beethovena nemám príliš času na nič iné. Cvičiť treba stupnice, doma si hrávam náročné skladby typu Ysaye.“
A čo kritici, čítate recenzie?
„Veľmi málo. Ak myslíte, na koho názor dám, sú to najmä kolegovia a moji bývalí učitelia. Najlepšou kritičkou som si ja sama. Všetci sa môžeme mýliť, hudobníci aj kritici. Je to prirodzené. Dokonalosť nie je ideálna ľudská vlastnosť.“
Keď sa povie nemecká huslistka, väčšine ľudí okamžite napadne Anne Sophie-Mutter. Aký je váš vzťah?
„Nepoznáme sa osobne, ale Anne je vynikajúca, mám pred ňou veľký rešpekt. K jej štýlu hrania som si chvíľu musela hľadať cestu. Huslistom, ktorého obdivujem takmer bez výhrad, je Gidon Kremer.“