SME

Věra Chytilová: Viacerí muži sa ma boja. Neviem prečo. Ja sa ich nebojím.

Ikona európskej kinematografie, česká režisérka Věra Chytilová uviedla minulý týždeň v Košiciach v rámci Febiofestu svoj posledný dokumentárny film Potížistky. Cestu z Prahy absolvovala na otočku. Po noci strávenej vo vlaku trpezlivo besedovala s filmový

Věra Chytilová (1929) - v Barrandove začínala ako klapka a skriptka, postupne sa vypracovala na asistentku a pomocnú režisérku. Po niekoľkoročnej praxi začala v roku 1957 študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU v ročníku Otakara Vávru. Debutovala absolvenVěra Chytilová (1929) - v Barrandove začínala ako klapka a skriptka, postupne sa vypracovala na asistentku a pomocnú režisérku. Po niekoľkoročnej praxi začala v roku 1957 študovať filmovú réžiu na pražskej FAMU v ročníku Otakara Vávru. Debutovala absolven

mi divákmi, posedela si s fanúšikmi, prezrela si mesto. Krehká žena s typickými tmavými okuliarmi zakrývajúcimi ostré črty jej drobnej tváre napriek svojím 79 rokom sršala energiou, optimizmom, ostrovtipom.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dokument Potížistky je nekompromisnou obžalobou mužov. Väčšina z nich vám zrejme nebude tlieskať...

Z pochopiteľných dôvodov s tým ani nerátam. Dokument je určený skôr ženám, aby sa spamätali. Ale bola by som rada, keby ho videli aj muži a aspoň sa zamysleli nad životom svojich mám, manželiek, partneriek či mileniek. Chlapi, česť výnimkám, sú nesmierne márnomyseľní. Keď im poviete pravdu, väčšinou sa urazia a hľadajú spôsob, ako vám to vrátiť. Ženy, ktoré vo filme vypovedajú o svojich každodenných problémoch, nie sú fiktívne bytosti. Žijú v reálnom svete, v spoločnosti, ktorá sa s tichým súhlasom prizerá, ako systém redukuje ich funkciu na nástroj reprodukcie, bezduchú slúžku na povel. Tieto ženy sa nechcú zmieriť s nerovnoprávnosťou, so svojou ponižujúcou pozíciou a sú rozhodnuté bojovať za svoje práva. Tým pádom ich okolitý svet vníma ako "potížistky", ktoré robia zbytočné problémy a komplikujú mužom život.

SkryťVypnúť reklamu

Aj vy sa považujete za "potížistku"?

Asi hej. V očiach mnohých ľudí, najmä pánov, som tá, ktorá robí ťažkosti.

Prečo?

Pre mňa je prirodzené, že hovorím, čo si myslím a myslím si, čo hovorím. Najmä mužom to nesmierne prekáža. Niektorí kolegovia, s ktorými som spolupracovala, zvykli hovoriť: Aha, už ide "potížistka".

Česká kritika prijala dokument dosť rezervovane. Aký bol divácky ohlas?

Neviem. Nestarám sa o to.

Ste večnou kritičkou mužov zo zásady?

Určite nechcem programovo či prvoplánovo za každú cenu robiť niekomu problémy. No človeka, ktorý sa zaujíma o dianie okolo seba, rozmýšľa, formuluje otázky a hľadá odpovede, má kritický postoj k veciam a nie je lenivý vyjadriť svoj názor, okolie vníma ako burinu, ktorú treba vykynožiť. Nie že by som nebola lenivá, ale ja jednoducho nevydržím nevyjadrovať sa k nespravodlivosti, krivde, zlobe. Otvorene prezentovať názor je akoby moja telesná chyba. Vlastne preto aj robím film. Cítim potrebu bytostne sa zúčastňovať na tom, čo žijeme.

SkryťVypnúť reklamu

Nie je to skôr prednosť ako chyba, keď dnes len vzácne nájdete človeka, ktorý dokáže formulovať svoj názor a obhájiť ho na verejnosti?

Nerozumiem, kde sa v ľuďoch berie ten strach. Čoho sa boja? Pamätám si, že za fašizmu odstrelili ľudí za názor, ktorý sa nestotožňoval s ideológiou tretej ríše. Alebo v minulom režime odstavili ľudí, ktorí sa názorovo odmietli podrobiť normalizácii. Chápem, že keď si má človek vybrať medzi názorom a životom, zvolí väčšinou to druhé. Ale je strašné, keď si dnešný mladý človek radšej necháva svoj názor pre seba. Najradšej by som mu vtedy jednu poriadnu sekla, aby sa spamätal a uvedomil si, že je mysliaca bytosť.

Predpokladám, že ako pedagóg sa snažíte vydolovať názory aj zo svojich študentov.

Tým našťastie nemusím dávať zauchá. (Smiech.) Sú to ľudia, ktorí chcú, aj keď sa im to nie stále darí. Vidíte na nich, že sa v sebe nevyznajú. Ale ja im stále hovorím - nikto sa sám v sebe nevyzná, nikto z nás dokonale nevie, kým vlastne je. Aj ja mám občas zmätok v duši. Až keď sme konfrontovaní s konkrétnou situáciou a musíme niečo riešiť, uvedomujeme si, kde vlastne stojíme. My však máme povinnosť premýšľať o sebe ešte skôr, ako nás život postaví pred nejakú závažnú situáciu. Snažím sa im vysvetliť, že výmena názorov posúva veci dopredu, vďaka nej sa dá predchádzať niekedy až fatálnym nedorozumeniam či zbytočným problémom.

SkryťVypnúť reklamu

Názor človeka formuje výchova v rodine, prostredie a ľudia, ktorí ho obklopujú, škola, ale aj trebárs umenie. Nemáte pocit, že filozofia konzumu, s ktorou sme dennodenne konfrontovaní, zabíja v ľuďoch základné úsilie premýšľať nad svetom i sebou?

Samozrejme. Dôležité je napríklad, čo človek číta, akú literatúru si vyberá, na aké filmy a výstavy chodí, že hľadá veci, ktoré ho obohacujú a ktoré ho vedú k sebauvedomeniu. Len tak sa dokáže vyhnúť povrchným hlúpostiam, primitívnej zábave.

Hovorí sa, že myslenie bolí...

... a nie každý je ochotný znášať bolesť. Človek je živočích obdarený inteligenciou. Má však smolu, že je lenivý, sebecký, je sám sebe stredom, nedokáže sa od seba odpútať, pozerať sa na veci obecne, s nadhľadom. Ale keď prekoná lenivosť a začne premýšľať v súvislostiach, je na dobrej ceste.

SkryťVypnúť reklamu

Dominantnou témou vašich filmov je nerovnovážny vzťah medzi mužmi a ženami. Vaše filmy provokujú, často šokujú, ale určite nie sú nudné. Spoluautorkou filmu Potížistky je Zdenka Ulmannová, jedna zo zakladateliek čisto ženskej politickej strany Rovnosť šancí, ktorá sa snaží presadzovať rovnaké práva a možnosti pre ženy v porovnaní s mužmi. Je podľa vás vôbec reálne dosiahnuť rovnoprávnosť medzi oboma pohlaviami?

Ideály sú nedosiahnuteľné, dá sa k nim len priblížiť. Samozrejme, že rovnoprávnosť sa dá legislatívne ošetriť. Ale to nestačí, keď sa spoločnosť s legislatívou nedokáže stotožniť. Súčasné postavenie žien v Čechách je z toho pohľadu poburujúce.

Čím to je?

Každodenná skúsenosť ukazuje, že muži nie sú veľmi ochotní akceptovať ženy ako rovnoprávne bytosti. Týka sa to najmä politikov. Páni v parlamente jednoducho z princípu nepodporia zákon, ktorý by ženy v určitej oblasti zrovnoprávňoval, alebo trebárs ako matky-samoživiteľky aj zvýhodňoval. Sú to sebci. Asi by pomohla nejaká revolúcia.

SkryťVypnúť reklamu

Nemáte pocit, že väčšina žien akceptuje súčasný stav?

To je omyl. Neakceptuje! Je to tým, že sú ubité, malomyseľné, často si ani nepripúšťajú možnosť, že by to mohlo byť inak. Nemajú ani páky, aby to zmenili. Koľko žien v Čechách je politicky činných? V tomto sme niekde za Novou Guineou. V severských krajinách je v politike nadpolovičná väčšina žien. Nerozumiem, čoho sa bojíme, nechápem, prečo väčšina mlčí, aj keď je nespokojná so svojím životom. Je veľa žien, ktoré si svoju pozíciu vydupali, vybojovali. Aj mne sa to podarilo. Čiže dá sa to.

V Čechách práve vydali na DVD váš film Ovoce stromů rajských jíme zo šesťdesiatych rokov. Je to netradičná interpretácia biblického príbehu o Adamovi a Eve. Nie je rozdiel medzi mužom a ženou daný už tam, kdesi na počiatku ľudstva?

SkryťVypnúť reklamu

Nepopieram, že medzi mužom a ženou je fyziologický rozdiel. Keď už v ničom inom, muž nerodí. Veda ale pokročila tak ďaleko, že aj to príde.

Myslíte si, že by ľudstvu pomohlo, keby muži začali rodiť namiesto žien?

Určite by mali iný vzťah k ženám aj k deťom ako dnes.

Nie je to trochu pritiahnuté za vlasy? Svoju ženu a deti milujem bez toho, aby som musel rodiť.

Existujú výnimky.

Existujú však aj krkavčie matky, ktoré sú schopné opustiť svoje deti a odísť od rodiny s milencom.

Aj to sú výnimky. Muži a ženy sú si rovní v túžbach. Konvencie však dávajú väčšiu slobodu mužom.

Z vášho feminizmu si kde-kto robí vtipy. Neprekáža vám to?

Mám zmysel pre humor.

Rád vás paroduje najmä Miroslav Donutil.

Raz som za ním zašla do divadla, potrebovala som s ním hovoriť. Práve mal tú svoju one man šou. Sadla som si do zadného radu a počúvala som. Vtedy som zistila, že stále opakuje ten istý vtip o mne. Tak som vstala a hovorím: "Kedy si už vymyslíte niečo nové? Vy ste priam vzor lenivosti! Ako môžete mlieť stále dokola to isté? Po prvé - to, čo tu hovoríte, nie je pravda, a po druhé - vy sa nebojíte, že diváci vám na to prídu?" Donutil je bavič a preňho je to kšeft. Len škoda, že si nedokáže robiť žarty sám zo seba. Zásadne si robí žarty zo známeho človeka, ktorý tam práve nie je, a väčšinou je to, samozrejme, žena.

SkryťVypnúť reklamu

Uvedomujete si, že vzbudzujete v mužoch veľký rešpekt?

Počula som od viacerých, že sa ma boja. Neviem prečo. Ja sa ich nebojím.

Dokument Potížistky ste natočili vlani a na Slovensku má premiéru v rámci tohtoročného Febiofestu. Festival vznikol ako experiment Fera Feniča, dnes je zrejme najväčšou a najrešpektovanejšou putovnou prehliadkou filmového umenia v Európe. Čím je Febiofest pre vás?

Obdivujem Fera, jeho talent, nápaditosť, odvahu ísť do rizika, organizačné schopnosti. Viem, že viackrát s tým chcel skončiť, ale festival sa napriek tomu a proti jeho vôli rozvíjal ďalej. Je to geniálny projekt - záberom, koncepciou aj náplňou. Pritom konkurencia rôznych filmových festivalov je obrovská. Klobúk dole.

Celý tvorivý život ste sa cieľavedome venovali dokumentárnemu i hranému filmu. V ktorom z nich sa cítite viac doma, ktorý je bližší vášmu srdcu či mysleniu?

SkryťVypnúť reklamu

Aj v hranom filme som vždy používala dokumentárne prvky. Neuznávam nejakú striktnú hranicu pri používaní vyjadrovacích prostriedkov. Podstatné pre mňa stále bolo priniesť na plátno materiál podľa možnosti s čo najväčšou výpovednou hodnotou.

Určujúci je teda obsah, ktorému prispôsobujete formu?

Forma určite nie je pre mňa na poslednom mieste. Ale, samozrejme, prvoradá je zmysluplnosť, dôležitosť problematiky. A potom jej stvárnenie, aby som sa pri tom sama nenudila.

Sedmokrásky, Hra o jablko, Panelstory, Kopytem sem, kopytem tam a ďalšie takmer tri desiatky vašich filmov patria dnes do zlatého fondu európskej kinematografie. Aký je to pocit byť v pozícii filmovej legendy?

Ja si to akosi neuvedomujem. Úprimne ma prekvapilo, keď ma dnes ráno na košickej stanici nejakí ľudia spoznali a oslovili. Predsa len, takú schátralú a dobre zamaskovanú starenu.

SkryťVypnúť reklamu

Nie je to falošná skromnosť?

Nemám dôvod sa štylizovať. Často rozmýšľam nad tým, prečo ľudia pýtajú odo mňa autogram, prečo je pre nich dôležité, aby mali na kúsku papiera škrabopisom načmárané moje meno. Uvedomila som si, že človek, ktorý to chce mať doma a chváliť sa pred inými, má zrejme nejaký komplex. A je mi ho ľúto, že si cení niečo, čo v podstate nemá žiadnu hodnotu. Ja si myslím, že je to jeden z omylov sveta. Ale vráťme sa k vašej otázke: asi nie som dosť vďačná. Považujem totiž za prirodzené, keď človek niečo robí dobre a jeho práca má zmysel, že si to ľudia všimnú. Samozrejme, nič som nenatočila s cieľom, aby som sa raz zapísala do dejín kinematografie. To by bola pekná hlúposť, však? Nakrúcala som a nakrúcam filmy, lebo cítim potrebu niečo povedať. A keď oslovia diváka, keď sa mi podarí dotknúť nejakej podobnej struny v jeho duši, tak to nebolo márne.

SkryťVypnúť reklamu

Ste vzorom pre mnohých mladých autorov. Kto bol váš vzor?

Nikdy som nemala žiaden filmársky vzor. Každý sa má snažiť, aby jeho práca bola užitočná a zmysluplná. Musí ísť do rizika.

Spolu s Milošom Formanom, Jiřím Menzlom, Janom Němcom a ďalšími kolegami patríte do generácie filmárov novej vlny 60. rokov. V období normalizácie sa režim snažil dostať jej predstaviteľov na vedľajšiu koľaj. Vadila mu charakteristická túžba po rozlete, nová, nekonvenčná forma vyjadrovania, slobodné myslenie, nebudovateľské témy. Čo pre vás viac ako dvadsať rokov normalizácie znamenalo?

Presvedčila som sa, že keď človek naozaj chce, má odvahu bojovať, srdnatosť, môže sa presadiť. Možno sa to stretlo s nejakou mojou vrodenou rebéliou, ktorú si pamätám od detstva. Samozrejme, že nato potrebuje aj trochu šťastia, aby v správnom čase bol na správnom mieste. Strach a obavy, konvencie, aby sa náhodou neznemožnili, ochromujú ľudí, pretože im bránia, aby vystúpili zo seba. Ja ten strach nemám. Samozrejme, že mám strach z násilníkov, kriminálnikov či rôznych živlov, ktorí by mohli niekomu fyzicky ublížiť. Ale nikdy som nemala strach z toho, ako vyzerám v očiach druhých. To mi bolo vždy fuk. A verím, že to tak ostane až do konca.

SkryťVypnúť reklamu

Miloš Forman sa rozhodol po okupácii Československa opustiť republiku a dobyl Hollywood. Nemali ste aj vy pokušenie odísť do slobodného sveta?

Dostala som zo zahraničia dokonca ponuky - v Paríži mi navrhli veľmi zaujímavú trojročnú zmluvu. Prekážalo mi, že by som mala žiť v krajine, ktorej nerozumiem. Neodišla som aj pre deti. Predstava, že by sa odrodili, že by som z nich urobila cudzincov, nakoniec rozhodla, že sme ostali doma. Dnes mi môžu vyčítať, že mohli byť Francúzmi.

Nezávidíte tak trochu v kútiku duše Formanovi a Menzlovi Oscarov?

Prečo by som im to mala závidieť? Pravda je, že Ján Kadár navrhoval jeden z mojich filmov, myslím, že to bola Hra o jablko, nominovať na Oscara. Nedovolili mi ten film poslať.

Nemrzí vás to?

SkryťVypnúť reklamu

Mne je to jedno. Keď vidím, aká je za tým politika a aké filmy sú oceňované, že nie vždy sú to tie najlepšie z najlepších, tak vôbec.

Medzi oveľa mladšími kolegami vzbudzujete obdiv svojím elánom. Ako povedal režisér Vladimír Michálek, ľudia vo vašom veku sa väčšinou s problémami prejdú po parku, vy však stále máte aj v tých ťažkých finančných podmienkach energiu nakrúcať. Ako to robíte?

Už aj mne sa ťažšie chodí. Ale filmovanie ma ešte stále baví, ešte stále mám chuť a guráž pracovať. Asi je to dané geneticky. Obaja moji rodičia boli bojovné typy. Otec mal reštauráciu na stanici a bol legionárom. Bol zúrivec, dokázal napríklad zmasakrovať čašníka, keď zistil, že podviedol hosťa. Keď som čosi vyparatila, poriadne ma zbil káblom zo žehličky. Napriek tomu som mu dokázala vzdorovať. Mamka bola hysterka, ale nesmierne súcitná žena. Aj keď sa ma často snažila usmerňovať, robila som väčšinou to, čo som sama uznala za vhodné. Bola som dosť vzdorovité dieťa. Po oboch rodičoch som čosi zdedila.

SkryťVypnúť reklamu

Formoval váš negatívny vzťah k mužom váš prísny otec?

Ocka som nikdy neprestala mať rada. To, že kritizujem otcov rodín, ktorí sa vykašlú na rodinu, len čo manželka trochu priberie či zostarne a ujdú s dlhonohou prsnatou blondínkou, že pranierujem zamestnávateľov, lebo ženám platia za rovnakú prácu menej ako chlapom, že som naštvaná na politikov, pretože okrem seba neberú ohľad na nikoho, neznamená, že mužov nenávidím, ako sa mi to snažia podsúvať.

Čo vás irituje na dnešných politikoch?

Z politiky sa snažia vyťažiť čo najviac vo svoj prospech. Nedokážu dodržať slovo, ktoré ľuďom pred voľbami dajú, plniť predstavy občanov, ktorí si od ich zvolenia niečo sľubovali. Irituje ma, že nenesú žiadnu zodpovednosť za svoje nesplnené sľuby. Pritom všetko prešustrujú. A kto to všetko platí? No predsa my. Takí ľudia by mali ísť okamžite od válova.

SkryťVypnúť reklamu

Týka sa to aj súčasnej vládnej garnitúry v Čechách?

Všetky doterajšie vlády obdobia budovania raného kapitalizmu v Čechách zohľadňujú len svoje záujmy a v princípe kašlú na občanov. Bez rozdielu, či ide o pravicu, alebo ľavicu. Ja si myslím, že jedinou šancou je tretia cesta.

V akom slova zmysle?

Predovšetkým nesmie byť k ľuďom bezohľadná. Musí obsahovať silný sociálny aspekt, na druhej strane by mala podporovať individuálnu iniciatívu jednotlivca. Je nezmyselné tvrdiť, že všetko vyrieši privatizácia a trh. Napríklad zdravotníctvo. Predsa nie je možné vykašľať sa na novorodencov, platiť za dni pobytu nedonosených detí v inkubátoroch, rušiť škôlky, nepodporovať vzdelanie a pritom presadzovať zvyšovanie pôrodnosti. Takto sa slušná spoločnosť k svojim občanom predsa nemôže správať. Politici by nemali mať žiadne výhody a výsady. Do politiky by mali teda ísť ľudia, ktorí chcú slúžiť občanom a spoločnosti. A nie vypočítavé a ziskuchtivé krysy, ktoré na všetko kašlú.

SkryťVypnúť reklamu

Ako by ste definovali svoju názorovú či politickú orientáciu?

Škatuľkovanie politickej scény na pravicu, ľavicu či stred ma štve. Nie som pravičiarka, ale ani ľavičiarka. Som zástancom ohľaduplnosti, súcitu s ľuďmi, starosti o ich osudy. Politika by nemala byť zárobkovou činnosťou, ako ju dnes väčšina politikov, či už pravicových, alebo ľavicových vníma. To je svinstvo.

V čom vidíte zásadný rozdiel medzi bývalým režimom a raným kapitalizmom?

V podstate nikto nemôže nikomu nič vyčítať. Súčasní politici vyčítajú tým predchádzajúcim, že plytvali, správali sa nehospodárne, a títo zase kradnú ako straky, berú si zo spoločného pre seba, rad radom všetko privatizujú. Prečo, pre koho? Pritom celý štát, ale v konečnom dôsledku celá zemeguľa ide kamsi do pekla. Som zástankyňou totálneho auditu. Treba preveriť, či rozhodnutia každého politika boli správne. A keď nie, tvrdo ich trestať.

Čím to je, že ani v Čechách, ani na Slovensku nedisponujeme dostatkom politikov - mysliteľov, humanistov, demokratov, ktorých hlavným cieľom je blaho človeka?

Každý človek, a teda aj politik, je produktom doby, v ktorej žije. Mám pocit, že ľudia nie sú vedení k zmysluplnosti. A k tomu treba prirátať zanedbávanú výchovu a kult peňazí, ktorý deformuje ľudské myslenie a tým aj celú spoločnosť. Hodnoty sú obrátené na hlavu, svetu vládne antimorálka, agresivita, primitivizmus.

Rozhodli ste sa podpísať protestný list proti výstavbe radarovej základne USA v Čechách. Prečo?

Americký radar na území našej republiky je provokácia. Postaviť ho u nás, navyše nejakých šesťdesiat kilometrov od Prahy, je neskutočný hazard. Nie sme predsa ovce, s ktorými si môže ktokoľvek robiť, čo sa mu zachce.

Nie je to trochu úzkoprsé? Zariadenie je súčasťou obranného systému, ktorý by mal prispieť k bezpečnosti celej Európy.

K bezpečnosti Európy by oveľa viac prispela snaha o zmier, hľadanie spoločných riešení, vzájomná komunikácia s tými, ktorých považujeme za nepriateľov a potenciálnych agresorov. Prečo sa neorientujeme skôr na spoluprácu, pomoc, na snahu vyhubiť hlad a biedu, na vzdelanie? Radar tieto problémy nevyrieši. Vidím v tom len kšeft. A mne je to odporné.

Čo ale s náboženským fanatizmom?

Musíme sa spolu rozprávať, hľadať to, čo nás spája a nie rozdeľuje, spoločne riešiť problémy. Zbrane nič nevyriešia.

Zakrátko sa v Číne začne letná olympiáda. Svet vedie polemiku, či bojkotovať hry v krajine, ktorá potláča ľudské práva a slobody, alebo nie. Aký máte názor vy?

Neviem posúdiť, čo by bolo pre ľudstvo lepšie. Je to individuálna záležitosť každého športovca či krajiny. Skôr si ale myslím, že olympiáda môže prispieť k vzájomnému porozumeniu. Napríklad bojkot olympiády v Moskve nikam neviedol, skôr prehĺbil krízu vo vzťahoch. Na druhej strane je pokrytecké tváriť sa, že v Číne je všetko v poriadku, keď celý svet vie, že sa tam porušujú ľudské práva, že ženy sú tam vykorisťované ako v otrokárskej spoločnosti, že establishment narába s ľuďmi, ako sa mu zachce.

Myslíte si, že štát a celá spoločnosť by fungovali lepšie, keby ich riadili ženy?

Som o tom presvedčená.

V jednom z rozhovorov ste povedali: "Dúfam, že po smrti už nič nie je. Ešte to by mi chýbalo." Mám ale pocit, že pri vašej neutíchajúcej invencii by ste potrebovali ešte aspoň jeden život. Rozmýšľate nad smrťou? Bojíte sa jej?

Nie, niekedy ju dokonca privolávam. Čím som staršia, tým viac sa u mňa prejavuje súcit so živými bytosťami a obavy z budúcnosti. Pocit, že im neviem pomôcť, ma strašne oslabuje. Dúfam, že po smrti nastúpi nekonečný mier a pokoj. Keby človek žil donekonečna alebo keby prežilo jeho vedomie, bol by svedkom množstva ďalších nešťastí a tragédií. Pretože ľudstvo a ľudia sú nepoučiteľní.

SkryťVypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME Kultúra

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 20 157
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 873
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 546
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 947
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 402
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 401
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 924
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 558
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
  1. Milan Buno: Toto by si mali prečítať všetci, ktorých máte radi | 7 knižných tipov
  2. Samuel Ivančák: 75 rokov života s hudbou. Pavol Hammel jubiluje
  3. Radko Mačuha: "Ten obraz mi pripadá totálne nechutný. A to som volil progresívcov ".
  4. Erika Telekyová : Ivica Ďuricová: "Čo je raz na internete, už je tam navždy."
  5. Tupou Ceruzou: Národné menu
  6. Samuel Ivančák: Steven Wilson: Hudobník bez tvorivých limitov
  7. Erika Telekyová : Knižná novinka, ktorá nesmie chýbať u žiadneho milovníka Harryho Pottera
  8. Vladimír Hebert: Death of Love - Nešťastie v láske riešené motorovou pílou
  1. Ivan Čáni: Korčok vybuchol – Pellegrini ho zožral zaživa. 46 315
  2. Ivan Mlynár: Fašistický sajrajt Tomáš Taraba, je už zamotanejší, ako nová telenovela. 13 655
  3. Peter Bolebruch: Každa rodina bola podvedená o 80 tisíc v priemere. Ako podviedli vidiek a ožobráčili ľudí o role a pozemky? Kto je pozemková mafia? 13 454
  4. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat 8 925
  5. Janka Bittó Cigániková: Drucker to vyhlásil 1. februára, Dolinková to stále zdržiava. Stáť nás to môže zdravie a životy 8 462
  6. Michael Achberger: Vitamínový prevrat, o ktorom lekári mlčia: Ako lipozomálne vitamíny menia pravidlá! 8 378
  7. Miroslav Galovič: Nezalepený dopis víťazovi prezidentských volieb 8 336
  8. Ján Šeďo: Malý cár : "Uvedomme si, že máme 2 atómové elektrárne". Vážne ? 6 436
  1. Pavol Koprda: Demografia a voľby - čo sa zmenilo od roku 1999
  2. Jiří Ščobák: Ivan Korčok aktuálně zvítězil ve facebookové diskusi nad Petrem Pellegrinim!
  3. Jiří Ščobák: Velikonoce jsou výborné na podporu Korčoka na sociálních sítích! Pojďme do toho! ❤
  4. Iveta Rall: Polárne expedície - časť 76. - Arkdída - Vilkitský a Ušakov, ktorí sa zaslúžili o posledné arktické objavy
  5. Yevhen Hessen: Teroristický útok v Moskve a mobilizácia 300 000 Rusov
  6. Post Bellum SK: Prvé transporty smrti boli plné mladých dievčat
  7. Monika Nagyova: Synom, ktorí svoje matky nešibú
  8. Yevhen Hessen: Postup pri zdaňovaní príjmov pre odídencov z Ukrajiny
SkryťZatvoriť reklamu