Francúzsky heavy metal z Teheránu

Politický pamflet. Filmová adaptácia komiksu. Správa o stave nášho sveta. Analýza mechanizmov nástupu a upevňovania totality. Orwellovská tragédia. Oslava slobody. Autentická autobiografia. Celovečerný kreslený film pre dospelých.

To všetko a mnoho ďalšieho sa podarilo dostať do poldruhahodinového animovaného filmu Peržanky Marjane Satrapi. Mladá žena, ktorá sa narodila v Iráne roku 1969, prežila detstvo za vlády šacha, vyrastala v čase islamskej revolúcie, emigrovala, no v cudzom svete nevedela žiť, vrátila sa, aby zistila, že i doma je už cudzincom, vydala sa, rozviedla a opäť emigrovala.

Život ako komiks

V rokoch 2001 – 2004 Marjane Satrapi o svojom živote vytvorila vo Francúzsku grafický román Persepolis v štyroch častiach, považovaný za prvý iránsky komiks. Podľa neho vlani vznikol francúzsko-americký animovaný film. Hoci ho vytvárali počítače, ide o klasickú 2D animáciu, ktorá – na rozdiel od drsnejšieho komiksu – zámerne pripomína deťom blízke kresby v štýle Tintina belgického kresliara Hergého. Pravdaže, so silným vplyvom perzskej tradície.

Jednoduché, naivné, úspornou linkou načrtnuté postavy v prevažne čiernobielom ladení často so skutočnou detskou nevinnosťou približujú dramatické zmeny iránskej spoločnosti. Dominuje však motív rodiny, priateľstva a súdržnosti. Na rozdiel od iných dlhometráž­nych snímok, určených dospelým divákom, sa Persepolis neusiluje obsahom ani formou hrať na sofistikované, osobitou filozofiou predchnuté dielo. Zdôrazňuje svoju jednoduchosť a prostotu. Tá však, paradoxne, umožňuje autorke v zaujímavej, emotívne silnej skratke či náznaku vyjadriť viac ako komplikované vnútorné monológy – hoci vo francúzskej čiernobielo animovanej Renesancii.

Všetky odtiene sivej

Persepolis je ďalším z radu úspešných filmov o tom, že aj v tých najťažších podmienkach, za útlaku a neslobody, je detstvo krásne a vlasť zostáva vlasťou, i keď jej vládnu nepriatelia. Na rozdiel od snímok ako Good Bye, Lenin či Pelíšky sa Persepolis nevyrovnáva s uzavretou kapitolou dejín – a motív všadeprítomného ubíjajúceho náboženského fundamentalizmu ho tiež posúva smerom k pochmúrnosti a beznádeji. Lenže Persepolis nie je čiernobiely, dôrazne využíva všetky možné odtiene sivej – a na zobrazenie francúzskeho exilu používa aj farbu, tak ako tragiku zjemňuje odstupom a sebairóniou.

V ťažkých časoch, v pekle, Ma­rjane zúfalo hľadá – a nachádza – nielen svoje miesto vo svete, ale najmä zvyšky normálnosti, ľudskosti. Podobný aktívny prístup si však film vyžaduje aj od diváka. Ten, kto bude pasívne čakať na počítačovú atrakciu, sa nielen ukráti o silný zážitok, ale nikdy nepochopí, prečo si Persepolis odniesol cenu poroty z festivalu v Cannes a nominovali ho aj na Oscara. Kto bude pasívne čakať, nerozožne svetlo a bude ďalej nadávať na tmu.