Slovensko je zvyknuté skôr na strach z autorít, ako na rešpekt a vecnú úctu k nim. Problém so zaradením našich osobností do medzinárodného kontextu je ešte väčší. Ak nehovoríme všeobecne, ale povedzme o kultúre, tak mimo samotných aktérov sotva možno hovoriť o akomkoľvek rozhľade.
Okrem krátkeho uvoľnenia koncom šesťdesiatych rokov panoval vo výtvarnom umení socialistický realizmus. A o informovaní o inom vo svete, či dokonca doma, nemohlo byť ani reči.
Pozoruhodná je možnosť medzinárodnej konfrontácie, ako si ju pamätám koncom osemdesiatych rokov, keď bolo možné vložiť kresbu do obálky a poslať ju na súťaž cartoonistov. Mnohí dosiahli mimoriadne úspechy.
Tucet týchto zrelých autorov usporiadal výstavu Pocta Viktorovi Kubalovi v Literárnom múzeu v radnici jeho rodného Svätého Jura, práve počas hodových radovánok. No zábavné to nebolo práve z uvedených dôvodov.
Kornel Földvári si v príhovore povzdychol, že geniálna skratka a pohyb Kubalovej kresby, pokojne porovnateľný v povojnových časoch s produkciou Walta Disneya, zostali v komunálnej polohe, ako Trenčana ho totiž nadchol prvý avizovaný Kubalov animovaný film Studňa lásky. Uvidel ho až po Novembri, dovtedy bol v trezore.
Dodajme, že na uznanie a najmä uvedomenie si kontextu Kubalovo dielo iba čaká. Istotne sa nestratí, aj keď súčasnosť má siahovice úloh v tomto smere nevybavených od staroveku.
Na otvorení bol aj riaditeľ Slovenského národného múzea Peter Maráky. To mi pripomenulo, ako deň či dva predtým premiér Fico zhliadol výstavu Takí sme boli, ktorú okorenil svojím vkladom o starých Slovákoch.
Dojímavý príhovor mal aj prezident Slovenskej únie karikaturistov Kazo Kanala, ktorý sa potom príkladne presunul na besedu s občanmi v lahôdkach oproti. Aj vystúpenia detí zo škôlok open air boli veselé.
Ale ako poznamenal pri koštovaní zo 400 vín v pivnici svätojurských vinárov maliar a kresliar František Kudláč, „keď išlo o Kubala, mohlo byť aj viac srandy“.
Autor: Fero Guldan (Autor je výtvarník)
