avŕšil kompletný preklad jeho dramatického diela. O svetovom dramatikovi rozpráva, akoby sa s ním narodil. Cez jeho básne a hry nachádza to, čo je v živote i v divadle stále aktuálne.
Shakespeara už prekladali mnohí. Prečoste na ňom začali pracovať vy?
„Veľmi ma poznačil jeden divadelný zážitok – Shakespearov Hamlet Radovana Lukavského v réžii Jaromíra Pleskota. Bolo to asi v polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia, v čase, keď som mal práve tých hamletovských dvadsať rokov. Vtedy som z divadla naozaj odišiel trochu iný. Potom som dlho o divadelný preklad nezavadil, prekladal som rôznych amerických aj britských autorov. Prvý Shakespearov preklad som urobil až o dvadsať rokov, v štyridsiatke.“
Čo to bol za impulz?
„Celkom prozaický. V roku 1983 ma režisér Karel Kříž požiadal o preklad Sna noci svätojánskej. Išlo o objednávku divadla.“
Odvtedy ste preložili ďalších tridsaťsedem jeho divadelných hier. Nie ste v strese, keď vás tlačia termíny?
„Termíny sú nutné, prinútia vás pracovať. Ale boli to takzvané mäkké termíny. Shakespeara divadlo objednáva dva roky dopredu, inak to nejde. Potom máte možnosť prácu si rozložiť, zorganizovať. Iné to bolo pri Shakespearových Sonetoch. Na tie som potreboval úplnú pohodu.“
Ako ste si ju vytvárali?
„Na fakulte som si to zariadil tak, že mi stačilo prísť okolo poludnia. Tak som ráno vyprevadil manželku do práce a celé dopoludnie si doma užíval preklad.“
Vyše dvadsať rokov ste prenikali do Shakespearových básní a hier. Ako hlboko zasahujú vaše myslenie?
„Sú veľmi zložité a krásne a prenikať do nich je už len preto obohacujúce. Sám proces prekladania vás pritom nesmierne zjemňuje. Vytrénujete sa na určité reagovanie na divadlo a na svet. To je najväčší vklad, ktorý môžete získať. Myslím, že som ho získal.“
V čom?
„Dnes nerozlišujem vnímanie divadelných hier od vnímania sveta. Všetko to súvisí a je prepojené. Ide o súbeh, ktorého ste súčasťou. Prenikanie do zmyslu býva veľmi prácne a obťažné, to je však len prvá polovica prekladateľskej práce. Tá druhá je vyjadriť zmysel v novom médiu, jazyku. To nutne musí byť tvorivý akt, poznávacia práca. Nie napodobňovanie.“
Čo vás presviedča, že ide o tvorivý akt?
„Počas hľadania sa často objaví niečo nevyjadriteľné. To je to úžasné! Práve preto aj píšem svoje komentáre a eseje k prekladom. Ide v nich o inštinkt vykladania, ale nie v podobe presného pomenovania, skôr otvárania zmyslu iným ľuďom. Nevnucujete svoje videnie, umožňujete poznanie. To robím vo svojich knihách. A baví ma to.“
Vaše preklady Shakespeara vychádzajú aj v dvojjazyčnej podobe. Aká je vaša skúsenosť s takýmto presahom?
„Z takýchto kníh získate maximum informácií, aby ste si mohli urobiť čo najúplnejšie vlastný názor. Vpravo je preklad, vľavo originálny text – a ten je veľmi prísny sudca. Dobrý čitateľ bude knihu čítať vertikálne aj horizontálne. Ak vie dobre po anglicky, bude vedieť hneď na všetko reagovať, a ak nevie, pomáha mu poznámkový aparát, komentáre či odkazy na zastreté kontexty. Tie sú tiež dvojjazyčné a odlišujú sa, pretože anglický čitateľ potrebuje vysvetliť iné veci ako český. Je tisíc možností, ako takéto dva texty čítať. Vždy hovorím, že medzi nimi vzniká tretí, čitateľov text.“
Shakespearove hry sa rôzne vysvetľujú a interpretujú. Dotýka sa vás to?
„Podvedome určite. Pri preklade sa s hrou a postavami veľmi zblížite. Je to zvláštny druh spojenectva. Akoby ste sa s nimi stále rozprávali, až si ich prisvojíte. Napríklad Hamlet. Jeden vzácny a vzdelaný pán tvrdí, že za všetko môže Hamlet, lebo keby nevyrábal problémy, nikto by nebol mŕtvy.“
A čo vy na to?
„Bohužiaľ, na svete je to tak, že niekedy mŕtvi musia byť. Princ Hamlet začal do niečoho štúrať. Keby neštúral, nebol by problém, a keby nebol problém, tak kráľovrah, strýko Claudius, bude ďalej žiť v šťastnom zväzku s jeho matkou, manželkou zavraždeného kráľa. Neviem, ako milovala kráľovná svojho prvého manžela, ale fakt je, že keby sa princovi Hamletovi nezjavil duch a nepovedal mu o vražde, tak by sa tým asi nezaoberal. Nebyť Hamleta, Claudius by šťastne panoval a potom by mu celkom nepochybne odovzdal kráľovstvo. Lenže to by Hamlet získal po otcovi aj tak.“
Je vám najbližšou zo Shakespearových postáv?
„Hamlet je blízky hádam každému, ktorý sa s ním niekedy v živote stretol a spoznal ho. Je pre mňa stále dôležitý, ale priznám sa, že druhou, väčšou skúsenosťou bol pre mňa Kráľ Lear. Je v tom aj generačný rozmer – v dvadsiatich asi človek viac rezonuje s Hamletom. Na druhej strane netvrdím, že mladý človek nemôže pochopiť Leara, kým povinne nezostarne. Len chcem povedať, že trvá dlhšie, kým sa človek prebolí do významu a spozná ho.“
Čím vás dostal Kráľ Lear?
„Postava, a vôbec celá tragédia Kráľa Leara mi prišla obrovská. A aj práca na ňom bola najťažšia vôbec, preto som ju aj neustále odkladal. Hra je krásna, lebo veľa vypovedá o nás, o ľudstve. Zďaleka nie je len o probléme staroby, ale aj o konci jedného sveta.“
Vnímate v prekladoch aj Shakespeara–človeka?
„O jeho súkromnom živote neviem nič, všetko sú to dohady. Či zanechal ženu a deti v Stratforde a šiel do Londýna, kde nepochybne viedol svoj vlastný život, nepovažujem za zaujímavé. Bol, samozrejme, ako každý, veľmi zložitá osobnosť. Od Boha nadaný, úspešný divadelný podnikateľ, ktorý si potom v Stratforde postavil strašne drahý dom – za divadelné príjmy! – a špekuloval s pozemkami, na starobu bol tvrdý voči svojim dlžníkom.“
A čo považujete uňho za zaujímavé?
„Stále je pre mňa prítomný vo svojich hrách ako umelec. Keď sa pozriete na Shylocka, Hamleta, Leara, Othella, Jaga či Richarda III., tak je jasné, že ide o jeho obrovskú schopnosť imaginácie, nie o vlastné skúsenosti. Na rozdiel od moderných umelcov nemal potrebu vyjadrovať sám seba. Nepatril ani medzi náboženských či subjektívnych umelcov.“
Ako teda vnímate jeho ego?
„Bol, samozrejme, aj veľmi sebecký, lenže na tom je čosi úžasne ľudského. Pri ňom jednoducho zistíte, že aj egoizmus môže byť človeku prospešný. Keď nadával, chválil. Zároveň bol veľmi charizmatický a musel byť neobyčajne štedrý. Vidím to v jeho hrách. Stále dokázal skúšať niečo nové. Musel byť mimoriadne otvorený všetkým možným variantom ľudskej skúsenosti, keď dokázal pochopiť toľko ľudí, toľko duší a toľko vecí z tohto sveta. Cítiť z neho človečinu. Za to ho rešpektujem a snímam pred ním klobúk.“
Ako vnímate dnešné inscenácie jeho hier?
„Robím preklady hier pre divadlo, ale zároveň aj knihy divadelných hier. Som presvedčený, že sa vzájomne dopĺňajú. Pokiaľ ide o ich inscenácie, dalo by sa povedať, dosť bolo Shakespeara, ale nejde to. Je stále tu, ľudia ho chcú a chodia naň do divadla. Pre tento fenomén vôbec nemám vysvetlenie.“
Naším dlhoročným znalcom Shakespeara je Ľubomír Feldek. Sú veci, ktoré spolu riešite?
„Príležitostne sa kontaktujeme, a veľmi si to vážim, hlavne po rozpade Československa. Čítal som jeho preklady sonetov a niektoré hry, má imagináciu básnika. Na moju veľkú radosť pozná moje knihy a číta moje štúdie. Som hrozne rád, cítim sa užitočný. To je veľká vec, aj keď viem, že jeho preklad môže byť v tom či onom iný, ako ten môj.“
Inšpiruje vás?
„Niekoľkokrát ma veľmi inšpiroval. Napríklad kongeniálne vyriešil miesto v sonete číslo 135 so slovom Will, ktoré je o vášni, zmyselnosti, a má aj ďalšie významy. Musím povedať, že to bol ’zášleh’.“
