Lenka Filipová: Na gitare hrám ako chlap

Médiá do domu obvykle vôbec nepúšťa, u nás urobila výnimku. Hovorí, že keď si niekto vyberá gitaru, musí mu sadnúť do ruky alebo sa do nej musí na pohľad zaľúbiť. Tvrdí tiež, že podľa zvuku je rozoznateľné, či hrá na gitare žena alebo muž. Ona vraj hrá ako muž, tón jej však znie žensky.

Aká bola malá Lenka?

Spokojná, lebo som mala výborné zázemie. Odmalička ma to ťahalo k muzike a k spevu, mamička bola učiteľka hudobnej výchovy, otecko herec, takže obaja zvládali na gitare pár akordov, a keďže tá bola neustále opretá o stenu, nebol žiadny problém sa s ňou zoznámiť. V našej rodine sa veľmi veľa spievalo, takže nečudo, že ma to tak chytilo.

Bavilo vás to od začiatku, alebo ste hrať a spievať museli?

Absolútne som nemusela, boli mi to blízke. Spievala som dokonca veľmi čisto a muzikantsky, takže ten dar bol rozpoznateľný. Keďže som sama vyštudovala pedagogiku, viem, ako je pre deti dôležitý prirodzený rytmus a talent. Potom už záleží len na rodičoch, čo s tým urobia. Moji boli síce benevolentní, ale zároveň tomu rozumeli a hudba ich bavila, takže ma nechali voľne plávať, až kým som v deviatich rokoch nezačala s hrou na gitaru.

Malým deťom sa však často stáva, že keď „drilujú" nejaký nástroj, časom ich prestane baviť. Vám sa to nestalo?

To závisí od rodičov a pedagógov. Niektorí, keď zistia, že dieťa má talent, skočia po ňom a tvrdo ho tlačia do cvičenia, až ho tým znechutia. Moji boli v tomto viac menej tolerantní, istú dobu ma nechali hrať si svoje „akordíky" laicky. Neskôr však povedali stop a pridali k tomu noty, školu a podobne. Samozrejme, že dieťa, zviazané povinným cvičením, kope okolo seba, ale mne to ani neprišlo. Neprekážalo mi celé hodiny cvičiť, mala som šťastie aj na kantorov, tí mali pochopenie pre moju dvojkoľajnosť, teda pre hru i spev, a gitarový repertoár sa mi jednoducho páčil. Veď je super, nie? Ja som si pokojne spievala aj pri klasike, trebárs Bacha, pretože ma to lákalo.

Gitara bola kedysi výhradne nástrojom mužov

Rovesníci vás nevnímali ako čudáčku? Rodičia dávajú dcéry skôr na klavír ako gitaru.

Jasné, že sa čudovali, veď v určitej dobe bola gitara výhradne nástrojom mužov. Vrcholovú gitaru hralo naozaj málo žien, platí to vlastne dodnes. Bolo síce veľa gitaristiek, ale máloktorá sa prebojovala až do prvej ligy. Dnes sa im to darí viac.

Čím bolo dané, že gitara patrila do rúk skôr mužom?

Je to veľmi ťažký nástroj. Klasická gitara je dokonca svojím spôsobom ešte ťažšia ako elektrická, má širší hmatník, hrá sa na nej inou technikou ľavej i pravej ruky. Zahrať takú polyfóniu od Bacha na gitare je veľmi náročné na prstoklad, lebo akonáhle dáte prst preč, tón prestane znieť. Pri takom klavíri si pomôžete pedálom, ale pri gitare to nejde. Inak, práve keď som mala dlhšiu umeleckú pauzu, venovala som sa veciam, na ktoré som sa dlho chystala, ale nikdy som sa k nim nedostala.

Napríklad?

Trebárs zoznámeniu sa s inými gitarami, s inými druhmi hrania a techniky. Preto ich mám asi sedem, lebo každá slúži na niečo iné. Je na ne krásny pohľad, gitary doslova milujem. Vyrastala som na klasickej, ale existuje toľko štýlov a techník hrania, ktoré ma zaujímajú, že sa nemôžem nabažiť.

((video1))

Z gitary sa nedá urobiť starožitnosť

Pri troške preháňania možno povedať, že tvar gitary pripomína ľudské telo. Nie je práve v ňom skrytá príťažlivosť?

Áno, je to niečo ako človek, v mojom prípade je to určite kamarátka. A to vravia aj chlapi. Keď si ju vyberáte, musí vám sadnúť do ruky alebo sa do nej musíte na pohľad zaľúbiť. Poslednú, ktorú mám, som len náhodne zahliadla v obchode, pozrela som na ňu očkom a bola moja. Predtým na nej hrával Radim Hladík, je od neho krásne „rozohraná". Siahla som na ňu a bola to láska na prvý pohľad.

((video2))

Pre laikov to je len telo, hmatník, diera v strede a šesť strún... Dá sa povedať, čím sa gitary líšia?

Každá je z iného dreva, má inak stavaný hmatník i telo, tým pádom je iná najmä zvukom. Zaujímavé je, že zbierať klasické gitary - španielky, je nevďačné, pretože časom strácajú práve ten zvuk. Mám tu jednu takú babičku, doniesla som si ju ešte z Francúzska, ale už prestala ladiť, ohol sa jej krk a nehrá ako má. Je od španielskeho majstra, dlho som si na ňu šetrila, slúžila mi roky, ale zrazu prestala. Chcem tým povedať, že gitary nemajú tú životnosť ako trebárs husle alebo violončelo. Mnoho odborníkov mi vysvetľovalo aj dôvody, z gitary sa vraj nedá urobiť starožitnosť.

Čiže čosi ako stradivárky medzi gitarami nenájdeme?

Nie. Staré gitary môžete vlastniť ako pamiatku, ale ich zvuk už je nepoužiteľný. Lúči sa s nimi veľmi ťažko, ale nič sa nedá robiť. A som rada, že ku gitarám mám taký ten chlapský prístup.

Odborníci hovoria, že hrám ako chlap

To je aký?

Keď počujete hru na gitare, dá sa uchom rozpoznať, či na nej práve hrá žena alebo muž. Zistiť sa to dá z tónov, ktoré vychádzajú. A o mne gitaristi - odborníci hovoria, že hrám ako chlap, ktorému však tón spieva žensky. Inými slovami, okamžite ten môj tón spoznajú. (smiech)

Na pódiu pri hre improvizujete alebo hráte to, čo máte nacvičené?

Pri koncerte dbám hlavne na to, aby šla z pesničiek istota a energia, ako keby ste sú skladbu hrali úplne prvýkrát, takže to chvíľami môže vyzerať ako improvizácia. Je to však poctivo pripravené. Možno je to tým, že som vychovaná klasickou gitarou. Na strane druhej, pri improvizácii vzniklo množstvo mojich pesničiek.

((video4))

Sú muzikanti, ktorí ak im praskne struna, hrajú ďalej a bez pauzy si ju vymenia. Dokážete to aj vy?

Nie. Pri elektrickej gitare sa to dá, ale pri klasickej to nejde, pretože jedna struna vám tak chýba, že sa síce môžete tváriť, ako hráte ďalej, ale každý by to okamžite spoznal. Lepšie je zastaviť sa, vymeniť strunu a pokračovať až následne. Je to dané iným štýlom hrania, rytmiky a podobne. Nylonová gitara má skôr harmonický základ, takže bez jedinej struny je to zlé. Navyše, ak sa mi to stane, nedokážem okamžite prejsť na taký štýl improvizácie bez toho, aby si to nikto nevšimol. Hra na španielke ja akoby „nahá", pri elektrike sa to dá zaobaliť rôznymi zvukovými efektmi. Takúto situáciu s kolegom väčšinou riešime tak, že si vezmem inú gitaru, zahrám inú skladbu, kým on mi prasknutú strunu rýchlo nahradí.

Verím, že som vo Francúzsku kedysi žila

Dva roky ste strávili na Medzinárodnej hudobnej akadémii v Paríži. To predpokladalo aj znalosť iného jazyka ako vtedy preferovanej ruštiny, nie?

Správna otázka. Šlo o dobu, v ktorej sa nesmelo cestovať. Mnohí sa dodnes vyhovárajú, že sa neučili cudzie jazyky, lebo vedeli, že sa nedostanú von. U mňa to bolo tak, že odmalička, ako som spoznala Beatles, začala som sa učiť angličtinu. Chcela som totiž vedieť, o čom spievajú. Rovnako to bolo s francúzštinou, a vďaka tomu, že sem „presakovali" skladby z festivalu v San Remo, som dokonca istý čas koketovala s taliančinou.

V roku 1968 prišla s uvoľnením pomerov pauza v zákaze cestovania, mama sa dostala do Paríža a priviezla množstvo platní. Ja som tak trochu fatalistka a verím, že buď som už v tom Francúzsku predtým žila, alebo doň cestovala, pretože ma neskutočne lákalo. Pokojne si myslite, že som blázon, ale verím tomu. Tak angličtina ako aj francúzština ma priťahovali, mala som o ne prakticky rovnocenný záujem.

O francúzštine viem, ale že ovládate angličtinu, som netušil.

Áno, to sa o mne v podstate ani nevie. Pritom som ňou začínala, dokonca som si angličtinou vypomáhala v začiatkoch v Paríži. Som taký frankofónny anglofil. (smiech) Musela som v tých krajinách niekedy žiť, pretože z jedného do druhého jazyka prechádzam úplne plynule. Ak so mnou niekto hovorí a nerozumiem nejaké slovíčka, ani o nich nepremýšľam, pričom význam prakticky hneď pochopím. Cudzie jazyky som však primárne chcela poznať preto, aby som rozumela tamojším pesničkám.

Plagiáty už príliš neuznávam

Neskôr ste nejaké aj prevzali.

Áno, počúvala som Brela, Moustakiho, Aznavoura, Bécauda, Forestiera a iných, začala som sa v nich hrabať a robiť čosi ako ich plagiát. Dnes to už príliš neuznávam, lebo viem, že pre umelca je dôležité mať svoj vlastný interpretačný program. Plagiátmi môžete niekoho oslniť, ale je to skôr parketa imitátorov ako bežných spevákov. Prevzatú skladbu môžete urobiť dokonale, ale potom príde otázka, prečo to robíte. Problém je, že umelcov to láka. Dá sa to akceptovať, ak ide o jednu dve perličky, ktoré máte rád, ale keď je z toho zostavený celý repertoár, nie je to ono. Interpret musí mať vlastnú linku, po ktorej ide. Ideálna situácia nastáva, ak je interpret zároveň autorom.

Nemali ste vnútorné výčitky, keď sa práve prevzatá skladba stala hitom? Mám na mysli pesničku Zamilovaná.

Práve o tom hovorím. Možno ju síce nazvať plagiátom, ale snažila som sa jej dať úplne inú atmosféru, a myslím, že to z nej cítiť. Dnes ju spievam tak, že polovica je vo francúzštine, polovica v češtine a tejto pesničke vďačím skôr za celoživotný imidž. Pôvodne ju spieval muž, Francis Cabrel, dnes je v nej ženský prvok, takže veľké výčitky nemám. Ale na javisku ju uvádzam slovami, že „bohužiaľ, túto pesničku som nenapísala ja". (smiech)

Preberať však pesničky programovo, ako to robia mnohí iní, by ma nebavilo. Ak si vezmete celý môj repertoár, uvidíte, že je naozaj široký, čo si veľmi cením. Stále mám z čoho čerpať, nemusím opakovať nejakých tridsať svojich najznámejších šlágrov, z ktorých sa ale teším, pretože mi otvorili cestu k širokému publiku. Ostalo mi pritom plno piesní, ktoré sa síce nikdy nestali hitmi, ale mám ich rada.

Pomohlo mi, že som mala robotnícky pôvod

Ako ste sa vlastne dostali do Paríža?

Už v roku 1968 ma chceli rodičia poslať na gymnázium do Francúzska, pretože videli, že som jazykovo nadaná. Prišiel však august a bolo po plánoch. Lenže tým, že to už raz bolo vyslovené, hľadala som spôsob, ako by sa mi to mohlo podariť. Šlo o môj sen a bolo mi ukradnuté, či sa tam dostanem študovať gitaru alebo jazyky. Nakoniec sa mi to podarilo vďaka štipendiu od Francúzov.

Niektorým sa čudujú práve tomu a pýtajú sa, ako ste sa mohli počas normalizácie dostať na štúdium v kapitalistickej cudzine.

Áno, toto sa so mnou ťahá. Môžem vám však na rovinu povedať, že nechápem, koľkých ľudí, i z mojej generácie, to muselo zasiahnuť, keď si to doteraz pamätajú. Niektorí mi to tak strašne nepriali, že... Nepôjdem úplne do detailov, poviem len podstatu - mala som proste obrovské šťastie. A šťastie v živote je veľmi dôležité.

Konkrétne?

V roku 1971 som na nejakom rodinnom večierku stretla pani, ktorá učila práve na tom francúzskom gymnáziu, kam ma naši chceli poslať tri roky predtým. Na večierku som po francúzsky zaspievala jednu pieseň, na čo ona povedala, že mám výbornú výslovnosť a spýtala sa, prečo nejdem študovať von. Odpoveďou jej bolo, že „teraz, počas normalizácie? Veď to nejde". A ona, že ide, lebo existujú takzvané kultúrne výmeny medzi Francúzskom a Československom. Sľúbila, že pôjde za kultúrnym atašé a spýta sa ho na to. Tak aj bolo, Francúzi mi štipendium dali, povolenie na vycestovanie som dostala o dva roky neskôr.

O tejto možnosti vedeli asi aj ďalší, lebo v Paríži som stretla plno našich filmárov, hercov, výtvarníkov... Inými slovami, kultúrne výmeny fungovali, a tí, ktorí o tej možnosti vedeli, cestovali. Samozrejme, nesmeli to byť v tej dobe „nepriatelia režimu". Mne pomohlo asi najmä to, že som bola z takzvanej „rodiny robotníckeho pôvodu".

Vaši rodičia však boli umelci, nie robotníci.

Áno, ale boli zaraďovaní rodinným pôvodom práve k tej robotníckej triede.

Som kozmopolita

Do Paríža vás teda ťahalo splnenie sna a nie kariéra? Mnohí si myslia, že šlo najmä o tú gitarovú školu.

Nie, to je zjednodušený pohľad, tá sa k tomu len prirodzene pridružila. Pokojne som tam mohla študovať trebárs jazyky. Proste som cítila, že do toho Francúzska patrím.

Máte kozmopolitné srdce?

Teraz ste to povedali správne. Ja som kozmopolita. Som síce Češka, ale dokážem žiť kdekoľvek, kde sa cítim dobre, kde sú príjemní ľudia a určité pravidlá.

Nenapadlo vám, že by ste emigrovali?

To viete, že napadlo, ale nikdy som k takému rozhodnutiu nedospela. Francúzsko bolo síce vo veľkom kontraste s ČSSR, doslova šokom, ktorý si dnešní mladí ani nevedia predstaviť, ale ten som zažila už predtým, keď som bola ako študentka dva mesiace hosťom vystúpenia BROLNu (Brnenský rozhlasový orchester ľudových nástrojov, pozn. autora) v Amerike.

Do KSČ by som za žiadnych okolností nevstúpila

Ako ste vnímali, keď komunisti odstavili mimoriadne populárnu zostavu Golden Kids, v ktorej spievali Kubišová, Neckář a Vondráčková? Martu vlastne umelecky zlikvidovali, zvyšní dvaja pokračovali v kariére.

Ja som v tom čase mala štrnásť rokov. Vnímala som to však citlivo. Martu Kubišovú som milovala, jej pesničky boli pre mňa srdcovou záležitosťou. Bol to iný príbeh, v roku 1968 sa ukázali charaktery mnohých ľudí. V čase, keď som začínala vystupovať ja, už bol režim jasne daný a všetko bolo ako bolo. Ľahko sa dnes niekomu kritizuje, prečo sme nerobili to či ono, ale kto to nezažil, nepochopí. Koľkí by v krízovej situácii odmietli, keby im niekto pod nátlakom podstrčil papier a žiadal, aby ho podpísali?

Čiže platí heslo, že po bitke je každý generál?

Áno. Aj vďaka tomu som tak nad vecou a taká tolerantná, že nikomu nič nevyčítam, je každého vecou, ako sa vtedy zachoval. Je to jeho biznis, nie môj, on si za to zodpovedá sám pred sebou. Ja som mala šťastie, že som medzi tými dramatickými vecami takpovediac preplávala a nemusela som svoje osobné stanovisko dávať verejne najavo. Ale pokojne priznávam, že som z rodiny takého typu, ktorá bola v strane, pretože nechcela, aby mali deti problémy. Nemám sa za čo hanbiť.

Zaujímavý postoj, pretože dnes sa mnohí štylizujú práve do pozície, ako za socializmu trpeli. Človek z nich má pocit, že ide o takmer disidentov.

To verím. A verte tomu, že som sa s takými vecami stretla aj sama. Rodičov som plne chápala, nič som im nikdy nevyčítala, hoci práve v Paríži sa mi ukázal iný svet. Tiež som sa mohla zachovať inak, zoznámila som sa s mnohými zaujímavými ľuďmi, ale vytvorila som si vlastný názor na celý režim a to bolo pre mňa cenné. Ja som si len proste povedala, že do strany za žiadnych okolností nevstúpim.

Ťahali vás tam?

Áno, ale nepodarilo sa im to. Ak môžem byť úprimná, mňa inak celá politika ako taká doslova znechucuje, preto som, dá sa povedať, apolitický typ.

Som skôr pravičiarka, u ľavičiarov viazne realizácia sľubov

Čiže ju ani nesledujete?

Sledujem, som v obraze, ale nie som typ speváčky, ktorá by politiku odrážala trebárs vo svojej tvorbe. Fakt ma znechucuje a nemám ju rada. Vyjadrujem sa, len keď naozaj treba, svoj postoj som ukázala trebárs v roku 1989, ale dnes nemám tú potrebu.

Čo ste si mysleli, keď množstvo známych umelcov komunisti nahnali podpísať Antichartu?

Priznám sa, že som to veľmi nevnímala, pretože v tom období som bola práve vo Francúzsku. Mala som iné starosti a to, čo sa dialo doma, som príliš nesledovala.

Ste pravičiarka alebo ľavičiarka?

Skôr som vpravo, i keď chápem tých, ktorí sú naľavo. Ak niečo nemám rada, tak sú to extrémy z jednej i druhej strany.

Prečo ste vpravo?

Pravicu vnímam ako bližšiu k demokracii. Je to paradoxné, lebo práve ľavica je čosi, čo by malo byť bližšie k ľuďom. Nie je to však tak. Jej názory sú pekne predostreté ľuďom, ale samotná realizácia viazne. Ľavičiari buď nedotiahnú to, čo sľubujú, alebo to rovno zvrtnú do opačnej polohy. A všetko závisí od ľudí, ktorí tú politiku robia a mali by za ňu niesť zodpovednosť.

Chodíte voliť?

Samozrejme.

Na volebnú kampaň by ma nenahovorili

Ste kúpiteľná do volebnej kampane?

Videli ste ma nebodaj spievať v prospech niekoho konkrétneho? Nie. A oslovovaná som teda bola.

Preto sa pýtam, či je nejaký hranica, ktorá by vás zlomila.

Nie. Peniaze sú síce dôležité, ale na toto by ma nenahovoril nikto. K politike sa vyjadrujem ako občan vo voľbách, ale ako umelec môžem len sympatizovať. Mám však iné zdroje, ktoré ma živia a používam iný spôsob oslovenia ľudí.

Boli ste v Semafore, vystupovali ste s Karlom Gottom, neskôr s Karlom Zichom... Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie, že nebudete niekde dvojkou či trojkou, ale sólistkou?

Trvalo mi to veľmi dlho a stalo sa tak až po Karlovi Zichovi, keď som už mala takmer tridsať.

Šéf Pragokoncertu mi ubližoval, kde mohol

Neverili ste si?

Nie, ale vždy som si hrala toho svojho Bacha, spievala to, čo mi bolo dané, šoubiznis ako taký mi však príliš nevoňal, lebo som cítila, že vzťahy v ňom sú iné ako majú byť. Pochopila som to už vtedy, keď si ma v dvadsiatich rokoch zavolal riaditeľ Pragokoncertu a povedal mi, že zakladajú spevácku súťaž Intertalent (čosi na spôsob socialistickej verzie Eurovízie, pozn. autora). Povedal mi, že sa mám prihlásiť a medzi riadkami mi naznačil, že to vyhrám. Pritom som to nepotrebovala. Bol to mimoriadne nepríjemný pán a ja som to odmietla bez toho, aby som sa s niekým poradila. Tá vec sa so mnou odvtedy ťahala celé roky.

Prečo?

Lebo ten pán ešte predtým, ako odišiel, mi zakazoval, čo len mohol.

Kto to bol?

František Hrabal. To moje odmietnutie mi viackrát vrátil a práve v kľúčových veciach. Pragokoncert bol totiž vtedy jedinou spojkou umelcov so zahraničím.

Keď som v Paríži po dokončení štúdií podpísala zmluvu s vydavateľstvom CBS a vydala dve platne, mala som tam robiť promo, ako je to zvykom - televízia, rádiá... Vtedy to však fungovalo tak, že cestovný pas vám vydali až na takzvanú doložku. Musela som čakať na telegram z Francúzska, ktorý trebárs prišiel v piatok s tým, že už v pondelok mám nakrúcať vo francúzskej televízii. Lenže doma mi povedali, že doložku nedostanem hneď, ale až za štrnásť dní, čo mi nebolo nič platné.

To "poteší".

Ten človek nepozeral na nič, ani na to, či má niekto rodičov v strane, bol to proste... no, nebudem nadávať, mám problém to predýchať. Nebola som síce žiadny disident, ale odmietla som vystúpiť na Intertalente práve preto, lebo sa mi nepáčilo, že to mám mať vopred vyhrané. Nemám rada takúto nespravodlivosť, prečo by som mala byť ako umelec protežovaná, keď som si vedomá, že svoju prácu proste ovládam? Mohla som vyhrať, ale prečo práve umelým zásahom? Mňa to urazilo, navyše som si uvedomila, že ak to pripustím, bude to neskôr používané proti mne.

Myslíte to, že by ste boli vydierateľná?

V podstate áno, urobili by si zo mňa slúžku ich režimu. A to som nechcela. Ten pán sa mi potom pomstil tak, že je to až úsmevné. Posledná jeho rana bola o tom, že tesne pred revolúciou som dostala ponuku, aby som na Eurovízii reprezentovala Švajčiarsko. Zložili mi aj pesničku, poslali mi ju, čakalo sa len na vyjadrenie Pragokoncertu. A ten rozhodol, že nie, ani v záujme bilaterálnych vzťahov, ani ničoho. Fór spočíval v tom, že Švajčiari potom pátrali po inej frankofónnej speváčke a našli Céline Dion. Tá tú súťaž vyhrala. (smiech) Bola to krásna pieseň, krásne ju spievala a odštartovala svoju úžasnú kariéru.

Uznanie poteší viac ako sláva

Nevyzeráte však zatrpknutá, že ste prepásli takú šancu.

Mne to vynahradili iné veci, možno sa mi splnia aj ďalšie. Navyše, život sa predsa neskladá len zo slávy. Ktovie, čo ma čaká. (smiech) Je dôležité vedieť vždy pokračovať, učiť sa a ísť do nových vecí. U umelcov je síce dôležité získať svoj štatút, istotu, meno, ale tiež vyvíjať sa ďalej a nestagnovať.

Život sa síce neskladá len zo slávy, ale pre umelca je dôležitá, či nie?

Iste, sláva je zaujímavý syndróm, lenže nijako nedokazuje, že ste niečo dokázali. Môžete ju získať trebárs tým, že si ju zaplatíte, zdedíte, môže byť veľmi pokrútená a falošná. Zaujímavá je však len tá, ktorú ste si zaslúžili svojou prácou. A možno by som ju nenazvala ani slávou, skôr uznaním. To poteší viac. Bohužiaľ, v tejto povrchnej dobe sa tie dva pojmy prekrývajú. Dospela som k tomu, že viem, čo je s čím prepojené, že ľudia síce o vás musia vedieť, aby prišli na koncert, ale vy im musíte niečo dávať...

Zneužijem to - ste slávna alebo skôr uznávaná?

No... to vám práve nepoviem. Som v štádiu, kedy som si vedomá toho, čo dokážem, ľudia chodia na moje vystúpenia, v podstate som spokojná.

Kedy a kde vás môžu vidieť ľudia na Slovensku?

Všetky informácie sa dajú priebežne nájsť na www.lenkafilipova.cz. Najbližšie koncerty sú osemnásteho mája v Hlohovci, devätnásteho v Banskej Bystrici a dvadsiateho v Novákoch.

Rozhodla som sa, že nebudem robiť turné len raz do roka, hoci pre usporiadateľov sa už stalo akoby normálnym systémom, že pre koncerty potrebujú konkrétne zdôvodnenie, ktoré si môžu zarámovať - či už iksté výročie na scéne, nový album, výročný album... To sa mi nepáči, pripadá mi normálne, že koncertujem pravidelne, každý mesiac. Pódium ma udržuje vo forme, diváci mi dávajú energiu, ja im snáď tiež, a navyše, môžem si na ňom vyskúšať aj nové veci.

V akej zostave dnes vystupujete?

Hrám s dvomi kolegami vo veľmi originálnom zoskupení. Na gitare hrá Mirek Linhart, na írsku harfu, piano, akordeón zase anglický harfista Sean Barry. Všetci zároveň spievame. Táto zostava nám umožňuje veľmi pestrý repertoár, ktorý sa dramaturgicky opiera o 2CD Best of, na koncerte odznievajú okrem známych pesničiek aj ľudové, gitarová klasika, skladby v angličtine, vo francúzštine, i nádherné keltské balady. Už teraz sa teším na slovenské publikum.

foto: Martin Homola