Alica chce divoké zázraky

Slávka Halčáková je sexi a rozhodla sa, že bude hrať o tom, ako na seba namotávať okolie. Obklopila sa aj ľuďmi s menami prinášajúcimi úspech. Má masívne promo, takže sa o nej dá ťažko nedozvedieť. A ešte je tu renomé divadelného priestoru, kde sa so svojím projektom realizovala.

Tak vznikla krajina zázrakov, v ktorej sa stačí len čudovať. Volá sa Esencia divokej ženy a hlavnou postavou je v nej ona, ukrytá za menom Alica.

Dianie okolo nej sa na scéne sústredilo do vtipne riešeného, celkom vhodne využitého, akéhosi podpivničeného cirkusového šapitó. Je to miesto, ktoré si v detstve Alica vysnívala, môže z neho unikať, skrývať sa v jeho útrobách, brnkať si na jeho poddajných mrežiach, nechať sa za nimi ochraňovať. Tu sa odohrávajú miniscénky z jej života, ktoré svojou prítomnosťou odhaľuje. Hrajú v ňom hlavnú úlohu muži a Alicin sklon k okultným vedám. Jej život ovplyvňujú esencie, ich tajomstvom balamutí seba aj okolie.

Klame telom

Nad všetkým, čo mladá žena predvádza, bdie mama, ozývajúca sa reprodukovaným Aliciným hlasom. Má, ako každá mama, o svoju dcéru starosť, chcela by, aby bola šťastná, ale jej jedinou radou je, aby Alica vystrčila svoje vnady a strúhala formu.

To Alica aj robí. Strieda kostýmy, v ktorých sa z omotýlikovaného dievčatka mení na vyzývavú ženu, občas pripomínajúcu prostitútku. A zároveň strieda chlapov. Muzikantov, z ktorých, ako hovorí, by dnes mohla mať celú kapelu. Preto sa v istej chvíli môže stať na javisku speváčkou, priam rajcujúcou Madonnou.

Jej chlapov stelesňuje tanečník Milan Kereš. Je to profík nabitý energiou, no tancuje len tak, ako Alica píska. Chvíľu akoby jej ubližoval, chvíľu akoby s ním ona súznela. Ich prejavu nemôže chýbať erotika, no skrýva sa v ňom skôr klamstvo telom, než potrebné priznanie. Náznak hriešne nevinného tanca, v ktorom „Bejby nebude sedět v koutě“, nič nerieši.

Lacné vône

Všetkých som milovala a všetkých som zabila, odvážne si dokazuje Alica podľa vlastného scenára. No divokosť jej ženy ostáva v opise nevydarených vzťahov len zmesou lacných vôní. Nejde síce o afekt, ale efekt sám ho nenahradí.

Čo možno oceniť, je záver, v ktorom sa predsa len vracia k prozaickému motívu zo začiatku hry, kde naznačuje, že by hádam prijala za svoje aj každodenné ľudské starosti. Hra však pôsobí takpovediac školsky, téma nevyzreto a poetická obrazová skladačka sa utápa v spomienkovom chaose. Nič pre triezvejšie povahy.

V konečnom dôsledku sa nedá určiť, čo herečka v autorskej hre sama vytvorila, koľko toho zinscenovala a nakoľko sa podieľala na scenári a réžii, keďže pod nimi nie je podpísaná sama. Isté však je, že jej Alica nejde po zdroji, pôvode esencie. Žeby tu chýbal nejaký poriadny Süskind?