Slávka Halčáková: Mám svojho majstra v sebe

aura-some. Teda o veciach, ktoré si zaraďujeme do pomalého sveta vonných tyčiniek. Nedávno premiérovala svoju monodrámu, kde si kladie otázky, čo je medzi nebom a ženou. Halčáková dokazuje, že dobré sú len veci, ktoré sa robia vášnivo.

Herci sa zviditeľňujú v zábavných televíznych reláciách. Vy sa im vyhýbate. Neodráža sa to na vašej popularite a bankovom účte?

Áno, zarobila by som si peniaze a ľudia by ma začali aj viac evidovať. Ale v tomto období by to bola pre mňa strata času, lebo mám veľa svojich nápadov, ktoré dávam na papier a postupne ich chcem realizovať. Tým nechcem povedať, že zábavné relácie sú zlé, len to momentálne nie je moja cesta. Ak príde ponuka, ktorá by ma oslovila, tak prečo nie.

A čo seriály?

Zvažujem teraz jednu ponuku na seriál. Rada by som sa vybláznila na dobrej úlohe, ale zároveň sa toho bojím. Desí ma predstava zaviazať sa, povedzme, na tri štvrte roka. Musím mať skrátka čas na svoje projekty, pretože nechcem byť iba interpretom.

Ako veľmi nezávislý človek ste sa prejavili aj po vysokej škole, odmietli ste ponuku zo SND. To je dosť nezvyčajné u mladej herečky, nie?

Ja som si vôbec v tom čase neuvedomila, že by som sa mala ku svojej kariére postaviť konštruktívne. Mala som veľa plánov, príležitostí a aj pochybností, či vôbec chcem robiť herectvo. Chcela som vyskúšať veľa vecí, aby som si vybrala, čo áno a čo nie.

Už viete, čo "áno"?

Asi sú to autorské projekty, aj keď sa nebránim iným rolám, láka ma hlavne film. Cítim, že sa chcem vyjadrovať po svojom vo svojich predstaveniach. Myslím si, že prišlo, alebo sa vrátilo obdobie, keď by umelci mali byť trubadúri vyšších myšlienok, nastavovať zrkadlo a dať niečo viac. Nedávno som videla predstavenie, kde síce herci hrali výborne, ale nič sa vo mne nedialo. Nepotrebovali niečo povedať, len si chceli zahrať. Nudila som sa. Ja chcem zažívať v divadle katarziu. Divadlo ako umenie vôbec, vzniklo zo starých rituálov, cez ktoré sa komunikovalo s bohmi, privolávala sa dobrá úroda a hojnosť, oslavovali živly. Výpoveď musí v umení byť. Čím nechcem povedať, že som proti komercii a zábave. Ak je to dobre urobené, tak to beriem a uznávam. Nechcem robiť divadlo, o ktorom vie len šesť divákov. Chcem hrať pre ľudí, ktorí keď odchádzajú z divadla, cítia, že ich to chytilo za srdce.

Intenzívne sa venujete mágii. Má táto disciplína aj praktické použitie?

Vôbec sa nevenujem mágii, o tom sa tak len v médiách píše, lebo nevedia, kam ma majú zaradiť. No ak chcete počuť o zázrakoch, tak tie sa mi dejú. Asi pred tromi rokmi som čítala Knihu zázrakov. Pol roka som sa sústredila na to, že potrebujem nové auto. Potom som ležala po operácii kolena a volala mi pani, s ktorou som podpisovala stavebné sporenie, že ma vyžrebovali. To auto som vyhrala.

Veríte v slobodnú vôľu človeka alebo si myslíte, že sa netreba priečiť zákonitostiam vesmíru?

Verím v slobodnú voľbu. A verím aj na vesmírne zákony. Ak idem proti nim, tak ma to vyradí a skúšku musím opakovať. Ale nevnímam to ako hriech a trest. Tým chcem povedať, že ak idem proti svojmu srdcu alebo proti láske, tak mi to tam zhora ukážu, ale volím stále ja.

Je ezoterika o tom, ako sa nepriečiť týmto zákonitostiam?

Ezoterika je dnes veľmi populárna a tento termín sa zneužíva. Je tu veľa samozvaných guruov a ,akože' mesiášov a liečiteľov, ktorí robia ľuďom šarapatu v hlavách. Toto slovo nevystihuje to, čím žijem.

Kde beriete istotu, že práve vy ste žiadnym nenaleteli a že vy to beriete zo správnej strany?

Aj ja som už naletela. Lepšie povedané, zaplatila som liečiteľovi a nakoniec som mu robila za svoje peniaze terapiu ja. Toľkokrát som sa už naštvala, že som sa nakoniec veľa vecí naučila a zistila som, že vnímam, cítim a liečim sa aj sama. A keď treba, poradím aj kamarátom zadarmo. Väčšinou im poviem to, čo im neskôr za peniaze povie jasnovidka, psychológ, konzultant alebo kartárka. Zistila som, že nepotrebujem duchovných učiteľov. Nosím svojho majstra v sebe.

Spolupracujete so sestrami Borušovičovými, Soňou aj Evou - to sú tiež kvalifikované "bosorky". Nedali ste nikdy dokopy nejaké spoločné energie alebo čary?

Napríklad hudobníka Mariána Čekovského sme si so Soňou do hry Esencia divokej ženy ,očekovali' cez tarotové karty. Dostali sme cez ne veľké odporúčania a vyšiel nám jednoznačne on. Aj keď Marián je obrovský živel, asi ako ja. On toleroval moje emocionálne výbuchy a ja jeho prílivy a odlivy, ale hudbu robí nádhernú.

Boli ste spoluorganizátorkou festivalu zdravia, tvorivosti a poznania Svetlo zeme v Šamoríne. Pozvali ste si naň aj zaujímavú postavičku, bývalého novinára, ktorý chodí aj po Bratislave oblečený ako Jánošík a vzýva pohanských bohov, to je vám sympatické?

Švického knihy som čítala, poznáme sa aj osobne, sme v kontakte. Žije na lazoch na samote a patrí viac tam. Poviem to takto, keď Škóti behajú v tých svojich sukničkách, tak sa nám to zdá úžasne frajerské, ako uznávajú svoje tradície. A keď si dá na Slovensku niekto nádhernú, ručne vyšívanú ľanovú košeľu a hrubý kožený opasok, tak je blázon? Švický otvoril tému slovanských duchovných tradícií. A pre mňa bolo dôležité, aby sme sa na festivale tejto témy aspoň dotkli. Aj ja si ctím staré pohanské rituály a tradície a ako každý umelec som ich pokračovateľom aspoň latentne. Kultúra každého národa je skrytá v jeho duchovných tradíciách a národ, ktorý odmieta svoje korene, nemá čo ponúknuť ani v umení, chýba mu zdravé sebavedomie. Slovanské tradície a korene sú veľmi hlboké, máme z čoho čerpať. Veď čičmianske ornamenty sú staré slovanské mandaly. Myslím, že naši Maďari nám to krásne ukazujú. Oni poznajú svoju hodnotu a nedajú dopustiť na svoje tradície, je načase, aby sme sa to naučili aj my.

"Idete" aj v zdravej výžive alebo máte aj "hriešne chvíle"?

Mám, samozrejme, veľa hriešnych chvíľ. Dlho som experimentovala s prísnou makrobiotikou a v podstate sa tak podľa možností a v ľahšej verzii stravujem aj teraz. Veľmi mi to zdravotne pomohlo a asi mi vyhovuje najviac. Ale posledné obdobie som mala veľké výdavky energie, tak som začala jesť občas aj mäso. Som veľký hedonista, mám rada aj červené víno, aj sushi. Askézu som si odžila v minulých životoch.

Veríte na prevteľovanie?

Mne je v podstate jedno, či je reinkarnácia skutočná, alebo sú to iba procesy v podvedomí, teda fantázia. Ale som presvedčená, že duša tu nie je iba raz.

Takmer všetci herci alebo baviči, hlavne z mladej generácie, majú skúsenosť s divadlom GUnaGU, vy nie ste výnimkou. Čím to podľa vás je, že je toto divadlo takým fenoménom?

Vilovi Klimáčkovi sa podarila veľká vec - autorské divadlo. Mám to možnosť porovnať, lebo som hrala v rôznych divadlách. Môžem povedať, že v GUnaGU ostáva duch väčšej tvorivosti. Vilo dáva hercom priestor, dlho človeka pozoruje a zistí, v čom je doma a v čom môže zaujať. Myslím, že vďaka GUnaGU mnoho ľudí objavilo svoju vlastnú tvorivosť a autorské ambície. Bola to moja prvá materská scéna, začala som tam hrať ešte pred vysokou školou.

Ako ste sa tam dostali?

Dotiahol ma režisér Karol Vosátko. Recitovala som na Hviezdoslavovom Kubíne Ginsberga, Bukowského a podobné divočiny. Pristupovala som k tomu tvorivo, napríklad z Ginsbergovho Vytia som si povyberala nejaké časti a poskladala som si svoj text. Prekladateľ Ján Buzássy potom povedal, že z toho vznikla nová výpoveď a pochválil ma. Potom jedna známa nahovorila Karola, aby urobil divadlo poézie a vzal ma tam. Tak sme sa zoznámili. Zobral ma do GUnaGU a Vilovi Klimáčkovi chvíľu trvalo, kým si zvykol, že má absolútneho amatéra, ktorý síce vníma a cíti, ale nemá vôbec žiadnu skúsenosť s divadlom. Museli si to odtrpieť, ale zniesli ma. To bolo počas ročnej pauzy po strednej škole, keď ma nevzali na VŠMU. Ďalší rok ma už prijali. V divadle som sa ani nepriznala, že idem na prijímačky, bála som sa, že ma začnú odhovárať, že na to nemám.

Potom prišla mládežnícka relácia Deka, nie?

Tam ma tiež dostal Karol Vosátko. Zavolal ľudí z Markízy na predstavenie a chceli ma. Ja som si tam vôbec nevedela predstaviť samu seba a ponúkala som kamarátky, ale uhovoril ma a nakoniec Američania chceli len mňa. V GUnaGU ma videla aj režisérka Eva Borušovičová, s ktorou som spolupracovala na dvoch filmoch. Myslím, že sa "vyciťujeme" a že to nebola posledná spolupráca. Som zvedavá, ktorá z nás osloví tú druhú skôr. Scenár k Esencii divokej ženy sme konzultovali práve s ňou. Uznávam ju.

Hudobník Roman Holý hovorí, že nie je dobré, keď má umelec partnera umelca. Mal by to vraj byť človek, ktorý stojí na zemi. Vy máte za sebou manželstvo s hercom a hudobníkom Danom Heribanom, ktoré možno potvrdzuje túto teóriu. Je to tak?

Neviem. Pre mňa sú vzťahy veľkou záhadou. Keď medzi ľuďmi vznikne nejaké čaro a majú pocit, že chcú do toho ísť, tak by mali, bez ohľadu na povolanie. Aj keď ja som v tomto teraz trochu opatrnejšia, lebo sa väčšinou zamilovávam dosť nevhodne. To sú tie moje paradoxy.

Nehovorím o čare, ale o tom, že by manželstvo malo pár rokov vydržať.

Ja hovorím o čare lásky. Do manželstva som vstupovala s tým, že vydrží a že o tohto muža stojím a chcem s ním mať rodinu. Že to bolo inak, tak to je vis major. Mne sa nechce vstupovať do vzťahov len tak. Aj som sa zľakla, že zasa budem musieť absolvovať znova tú tortúru, a zasa mi to zlomí srdce, ale po čase mi došlo, že je to perfektné, veď sa môžem ešte stokrát zamilovať. Myslím, že lásku treba žiť tak dlho, ako to osud dovolí. Dnes by som sa vyhýbala nejakým teóriám. Možno o päťdesiat rokov vám poviem na túto tému niečo múdrejšie.

Spomínali ste, že máte aj ambície písať, na čo by ste sa orientovali?

To je pravda, vyberala som si medzi žurnalistikou a herectvom. Ja už aj píšem. Nikdy ma nebavilo byť len interpretom. Mám v hlave niekoľko námetov na divadelné predstavenia a projekty. So Soňou B. Karvayovou pripravujeme ďalší scenár. Už dlhšie nosím v sebe námet na filmový scenár. Je to môj veľký sen urobiť film vo vlastnej produkcii a zahrať si v ňom. No to je ešte hudba budúcnosti.

Monodráma je žáner, ktorý si človek spája skôr so staršími hercami, čo už majú odžité. Máte vy dosť skúseností?

To ako keby ste sa spýtali, či mladý hudobník nemôže zahrať precítené sólo. To, čo hrám v predstavení Esencia divokej ženy, je osobné, mám to v sebe tisíckrát prežuté. Nepostavila som sa na dosky sama ako herečka preto, že by som chcela exhibovať alebo že by som nemala iné ponuky. Prinášam názor, výpoveď v rámci svojich skúseností, otváram nové témy, spájam žánre. Okrem toho na javisku mám výborného partnera-tanečníka Milana Kereša, ktorý komunikuje cez pohyb. Keď v kritikách čítam, že je tam príliš veľa sexu a že vášeň nestačí, tak si uvedomujem, že ma pochvália asi až vtedy, keď azda raz dostanem cenu a niekto múdry a uznávaný si dovolí prvý povedať, že tá Halčáková je dobrá práve preto, že ponúka niečo nové a svojské a že nech nehľadajú pre mňa škatuľky. Toto predstavenie je o vášni a o uctievaní svojej divokosti. Aj o tom, aby sme nezostali frigidní a nepružní. Je tam aj silný príbeh a má to svoju dramaturgiu, aj ďalší plán, stačí si len otvoriť srdce, netreba to vnímať až tak intelektuálne.

Nevznikajú nedorozumenia tým, že ženy sa vyjadrujú emotívnejšie a muži intelektuálnejšie?

Určite, ale v predstavení oslavujeme ženy aj mužov. A robím si tam trošku žarty aj zo seba. Nie je to tak, že frustrované ženy robia predstavenie o tom, akí sú muži zlí. Naopak, my mužov uznávame práve v tej ich inakosti. A každá žena má v sebe ženský aj mužský aspekt a je dôležité vnímať obidva. Ak nemám v poriadku môjho vnútorného muža, muži mi budú nastavovať zrkadlo a robiť mi zle. To nie je o nich, ale o mne.