hľadom na minulosť. Po dlhšej odmlke si opäť zahrala v divadle GUnaGU, dokonca s dcérou Zuzanou. Zhovárame sa s ňou aj ako s členkou rady festivalu Nová dráma, ktorý sa práve dnes začína.
Odkedy šéfujete dramaturgii na našej najväčšej scéne, riešili ste dilemu, či v hraní pokračovať?
„Post šéfdramaturgičky súvisel s následným sťahovaním divadla, takže som svoje hranie výrazne obmedzila. V tom období sa inak nedalo. Aspoň som mohla objaviť, či je pre mňa hranie také dôležité.“
A je?
„Spätnú väzbu človek veľmi potrebuje, no v dramaturgii je veľmi nevďačná. V istom momente som bola z tej dramaturgickej a organizačnej práce taká frustrovaná, že som po viacerých odmietnutých ponukách prijala účinkovanie v inscenácii In da House. Samozrejme, popri tom som hrávala v reprízach starších inscenácií.“
Prečo je spätná väzba v dramaturgii nevďačná?
„Dramaturgia vás veľmi napĺňa, lebo sa vzdelávate a objavujete nové veci. Vďaka vám sa uvedie nová inscenácia. Ale keď je veľmi úspešná, všetka pozornosť sa strhne na hercov, prípadne na režiséra. A keď nie je úspešná, na vine je dramaturg. Je to jeden z mojich najkrajších životných pocitov, keď sa klaniam a pozerám sa na divákov, ktorí majú zážitok z predstavenia napísaný na tvári. To nie je vec exhibicionizmu, ale okamžitej adrenalínovej satisfakcie, ktorá sa vám dostáva. Okrem toho ako herečka predstavenie viac spoluvytváram.“
Čo všetko môžete ako herečka ovplyvniť v dramaturgickej práci?
„Veľmi to zúročujem napríklad v komunikácii s hercami, keď im radím, ako sa dopátrať k zmyslu postavy. Môžem byť aj sparringpartnerom režisérovi. A lepšie sa mi určuje herecký potenciál v hre, ktorá má menšie literárno-dramatické kvality. Sú tituly, ktoré vrcholné ocenenie nikdy nedostanú, ale vy viete cez herecký priestor odhadnúť, že môžu mať u divákov úspech. Takáto skúsenosť je dôležitá najmä pri hľadaní ešte nehraných titulov. To súvisí aj s mojím záujmom o nové pôvodné slovenské hry.“
V týchto dňoch bude Bratislava žiť festivalom Nová dráma. SND minulú sezónu uviedlo niekoľko nových slovenských hier. Považujete za dôležité uvádzať ich aj na úkor kvality?
„Moja téza je, že nová dráma má byť protekčným dieťaťom. Ak má dramaturg naplánovaných povedzme osem titulov, najlegitímnejšie riziko podniká práve na poli novej pôvodnej drámy. Práve to mi prináša najvzrušujúcejšie chvíle pri dramaturgickej práci.“
Je dnešná ponuka našich nových hier prijateľná?
„S novou pôvodnou drámou to bolo po roku 1989 na oficiálnej divadelnej scéne ťažké, a netýkalo sa to len SND. Niežeby tu bola averzia, skôr panoval názor, že ponuka zo strany našich dramatikov je príliš malá na to, aby sa nová dráma častejšie uvádzala na javisku. Dramatici sa postupne etablovali v autorských divadlách - napríklad Stanislav Štepka, Miloš Karásek, Viliam Klimáček, Silvester Lavrík, Dušan Vicen či Laco Kerata. Ich postup z menšieho prostredia do väčšieho si vyžaduje veľkú podporu a záujem zo strany kamenných divadiel.“
Záujem, zdá sa, pomaly vzniká. Ako ho hodnotíte v SND?
„Bývalý riaditeľ činohry Roman Polák tento trend veľmi podporoval. Aj keď pôvodné hry neboli kritikou prijaté úplne úžasne, sú veľmi dobre prijaté divákmi. To je fenomén, ktorý nikto zatiaľ výrazne nezaznamenal. Máme stále vypredanú hru S mamou Táne Kusej, úplne vypredané Fetišistky, takmer plno býva na Kto sa bojí Beatles. Dobrým trendom sú podľa mňa aj adaptácie diel našich starších autorov.“
Ako prijímajú herci účinkovanie v takýchto hrách?
„Sú herci, ktorí pristupujú k novým hrám s nedôverou a počas skúšok sa úplne obrátia. Potom sú takí, ktorí doslova milujú hrať v nových hrách, a nakoniec tí, ktorým to stačí raz za pätnásť rokov. To považujem za akési neprirodzené nesebavedomie.“
Ako to myslíte?
„Patríme medzi krajiny, ktoré majú ku všetkému domácemu a kreatívnemu veľmi vlažný vzťah. Ja sama som bola dlho obmedzená len na poetiku Radošinského naivného divadla, v ktorom som pôsobila.“
A zmenilo sa to?
„Veľmi ma ovplyvnila stáž v Británii v roku 1990. Pochodila som takmer všetky významné divadlá a zistila, ako sa v krajine, ktorá má toľko skvelých dramatikov, mimoriadne venujú novej dráme a veľmi ju podporujú. Mnohé z tamojších titulov by sa u nás z dôvodu nekvality nehrali. Ale oni tvrdia, že jediná cesta, ako privádzať mladých dramatikov k divadlu, je hrať aj horšie veci. Z kvantity sa kvalita vyvŕbi. Aj preto si vážim základné umelecké školy a učiteľov v krúžkoch, ktorí zveľaďujú detskú myseľ. Tiež som vyrástla z tohto podhubia.“
Čo vám dalo?
„Okrem dotyku s umením je to aj vec osmelenia sa, rétoriky, verejného vystupovania. Priznávam, po prvý raz som sa občiansky rozplakala, keď som pri Úrade vlády videla, ako učitelia protestujú proti zrušeniu týchto škôl a znižovaniu platov.“