BRATISLAVA. Celý svet fotí, na stretnutiach nám vnucujú prezentácie z dovoleniek a predajnosť mobilov závisí aj od nadupaných pixelov. Aj preto sa fotografia stáva čoraz populárnejším výstavným druhom, čo potvrdzuje zväčšujúci sa záujem o každoročný novembrový Mesiac fotografie, ale aj založenie a úspešné fungovanie špecializovanej galérie Photoport.
Súbežne začína fotografia stúpať zo sfér užitých umení, ako nás o tom mohol presvedčiť úspech Martina Kollára na Cene Oskára Čepana v roku 2003, ale aj fakt nárastu cien fotografií na aukciách súčasného umenia. Preto by nemalo prekvapiť rozhodnutie združenia Tranzit ukázať tvorbu mladej fínskej fotografky Maiji Laurinen vo svojich veľkorysých výstavných priestoroch. A výstava v Tranzite už niečo naznačuje.
Do soboty je možnosť pozrieť si fínsku melanchóliu na bratislavských Zlatých pieskoch a presvedčiť sa, že toto zdanlivo paradoxné spojenie funguje. Aj keď výstavy v Tranzite majú kurátora výnimočne, táto sa z bežnej praxe vymyká, diela z doterajšej fotografickej tvorby autorky vybral a inštaláciu vymyslel kurátor Boris Ondreička.
Napriek tomu, že autorka vytvára série fotografií, kurátor zvolil klasickú modernistickú inštaláciu – každú fotku zavesil na ideálny galerijný stred v dostatočnom odstupe od nasledujúcej. Išlo mu o koncentrovaný zážitok, ktorý dosiahol podčiarknutím samostatnosti snímky. Takto zvolená inštalácia potvrdila výrazovú presvedčivosť fotografií a vlastne prehĺbila pôžitok z jednotlivostí.
Maijine fotografie si vybral na základe jej výstavy v kaviarni Ex Libris pred dvomi rokmi. Oslovila ho ich atmosféra a vizuálna nepolapiteľnosť. Fotografie naozaj v prvej chvíli vyznievajú veľmi nejednoznačne, pripomínajú skôr abstraktnú maľbu než fotku.
Pri pohľade na ne je ťažké predstaviť si Maiju s fotoaparátom, ako „robí“ snímku, aj keď výsledkom sú fotografie. Tie majú jedného spoločného menovateľa – sú o pohľadoch, priehľadoch, sú o dívaní sa.
Tie zo série Horizon sú o pohľade za skorého rána do zasneženej planiny, kde sa jediná istota – horizont rozpúšťa a priestor má zrazu nové kvality. Ponúka nám možnosť vidieť inak, dívať sa novým pohľadom a vnímať hmlistú krajinu ako metaforu svetla, atmosféry a nálady.
Na podobnom princípe sú postavené aj zábery z interiérov False Horizons, ktoré zobrazujú povrchy bežných interiérových zoskupení – neón, povrch stola, stenu – ako krajinu. Fotografku zaujíma to, čo je „vidieť, keď nie je poriadne vidieť“, teda to, čo uvidíme, keď nevidíme predmet, ale jeho povrch, jeho svetlo.
Rozľahlý nevykúrený priestor Tranzitu fotografiám zdarne sekunduje, takže možno konštatovať, že fínskej zime sa na Zlatých pieskoch zadarilo.
Autor: Alexandra Kusá Autorka je kunsthistorička
