í presne o týždeň a denníku SME poskytol desať minút na exkluzívny rozhovor. Odpovedal stručne, no viac než hlasivky si šetril zbytočné slová.
Na Slovensku ste prvýkrát hrali v roku 1986. Vybavuje sa vám ešte niečo z Bratislavy?
„To je už naozaj dávno.“
Nepamätáte si ani Petra Lipu, toho speváka, ktorý sa s vami pokúšal zadžemovať skladbu One Note Samba?
„Nie. Nič také si nepamätám. Spieval som s mnohými ľuďmi, mená všetkých si nevybavím.“
Vaša hudba vychádza najmä z džezu a klasiky, čoho budeme počuť na tomto koncerte viac?
„Môj sólový part môže byť hocičo, improvizujem. Beriem si z každého žánru – niečo z klasiky, niečo z džezu. Nikdy vopred nič neplánujem, prídem na pódium a začnem spievať. Všetko je možné.“
Do akej miery to záleží od nálady v publiku?
„Vôbec nie. Iba odo mňa. Spievam všetko, čo mi napadne. Ale keď sedím pred ľuďmi, baví ma niekedy spraviť z nich svoju skupinu.“
Mali ste úspešne rozbehnutú kariéru džezového speváka a stvorili megahit Don’t Worry, Be Happy, no odrazu ste sa vrhli na štúdium dirigovania klasiky. Prečo?
„Môj otec bol sólistom Metropolitnej opery v New Yorku. Mňa dlho bavil najmä džez, ale zamiloval som si Bacha, Mozarta aj Beethovena. Začal som chodiť na hodiny dirigovania k Leonardovi Bernsteinovi a Seijimu Ozawovi, aby som sa dostal bližšie k duchu klasikov. Ale nie som naozajstný dirigent, to je len hobby. Stále sa najviac venujem sólovému spievaniu.“
No popritom stíhate robiť všeličo iné.
„To je pravda. A musím povedať, že ma naozaj baví všetko, čo robím. Projekt Voicestra, opäť sme začali hrávať s Chickom Coreom, teraz v triu s bubeníkom Jackom DeJohnette, to fakt milujem. Mám rád aj nečakané koncerty s hosťami, ktorých vôbec nepoznám. Nerobím medzi tým rozdiely, pre mňa je to všetko tvorba hudby.“
Je to ľahké, keď si vystačíte iba s hlasom. Ako ste vlastne zistili, že vaším nástrojom môže byť hlas?
„Cvičiť s hlasom je oveľa ľahšie ako na klavíri alebo husliach (smiech). Keď máte naozaj dobrý sluch a hlas, dokážete zaspievať všetko. Ja som mal navyše šťastie, že som sa ako mladík dostal k Jonovi Hendricksovi, od ktorého som sa veľa naučil. A o tom, že sa dá urobiť sólový koncert postavený na improvizácii, ma definitívne presvedčil Keith Jarrett.“
Dnes je experimentovanie s hlasom módne najmä v hip-hope. Sledujete túto scénu?
„Nepočúvam hip-hop, ale to neznamená, že sa mi nepáči. Len nemám čas a neviem o ňom veľa. Môj syn je na to expert. Občas tiež robí sólové koncerty a ide mu to veľmi dobre.“
A čo vaše nové projekty? Na čom práve robíte?
„Za pár minút odchádzam z hotela do Carnegie Hall. Chystáme tam instantnú operu. Zrodí sa priamo na pódiu, po týždňovom workshope s dvadsiatimi spevákmi z celého sveta. Potom mám ešte veľa ďalších koncertov a chcem dokončiť jednu nahrávku so zborom, ktorá by mala vyjsť tento rok.“
Prednedávnom tu hral Richard Bona, ktorý si spoluprácu s vami veľmi pochvaľoval. Bude mať pokračovanie?
„Uvidíme. Ale myslím, že áno. Richard je skvelý muzikant. Hrá výborne na basu a ešte k tomu aj krásne spieva.“
VIDEO: Bobby McFerrin a Richard Bona
