Peter O' Toole je britská herecká legenda, vo svojej rozsiahlej, dnes už viac než päťdesiatročnej kariére získal osem nominácií na Oscara a mnoho ďalších ocenení. Bez zveličovania možno tvrdiť, že nový film britského režiséra Rogera Michella je O' Toolovým hereckým koncertom.
Maurice (Peter O' Toole) je starý, ale stále ešte ako-tak aktívny herec, Ian (Leslie Phillips) je rovnako herec v dôchodkovom veku (na snímke z mowieweb). Každý deň sa navštevujú, chodia do rovnakej kaviarne i klubu. S obľubou sa sťažujú na zdravotné problémy, chaos v tabletkách („... v žiadnom prípade nejedz tie modré! Po tých sa chce človeku iba spať.“) a, pochopiteľne, na úplnú inkompetenciu svojich ošetrujúcich lekárov a vôbec všetkých, čo nie sú práve prítomní.
Nesenilné dialógy sú napísané vtipne a svižne, v tradícii britských konverzačných komédií, ale na výnimočnej úrovni. Autorom scenára Venuše je i u nás známy britský spisovateľ indického pôvodu Hanif Kureishi. Aktívnu iskru filmu predstavuje mladučká Jessie (Jodie Whittaker), ktorá vletí do života našich dvoch ufrflaných sympatických priateľov, a akoby mimochodom rozvráti ich ustálené rituály.
Ako Ariadnina niť sa vinie filmom vo viacerých rovinách téma narušenia hraníc. Najzjavnejšie narušuje pokoj dôchodcovského sveta energická a zle predvídateľná Jessie, ktorá len svojou samotnou prítomnosťou čerí vody roky pestovaných zvykov.
V komických scénach sa Ian na svoju praneter stále sťažuje, pretože a priori nemôže zapadnúť do zvyklostí, v ktorých nemá miesto. Pre Maurica zase predstavuje poslednú iskru v jeho kedysi bohatom a teraz temer mŕtvom milostnom živote. Rovnako dochádza i k formovaniu, de facto narušeniu osobnej integrity u Jessie, ktorá sa pohybuje od pohŕdania ku skutočne priateľskému až erotickému citu k umierajúcemu mužovi.
Obe spomenuté narušenia patria k filmovému rozprávaniu. No film Rogera Michella je v tomto smere bohatší. Erotický vzťah impotentného starca a mladučkého dievčaťa je tabu. Útok na túto hranicu však prekračuje rámec vlastného filmového rozprávania a vytvára napätie priamo medzi divákom a filmovým obrazom.
Sexuálna túžba je zrejme z estetických dôvodov spravidla doménou krásnych či aspoň funkčných tiel. Neobvyklosť takéhoto vzťahu má charakter ozvláštnenia, cez ktoré sa z klasickej romance stáva zaujímavá interaktívna dráma.
Ďalším pozoruhodným presahom filmu Venuša je jeho pseudodokumentárny rámec. Peter O' Toole i Leslie Phillips hrajú obaja známych hercov na sklonku kariéry i života. Rámec je v tomto zmysle verný skutočnosti. Vďaka tomuto „realistickému“ rámcu sa jemne potláča fiktívny základ filmového rozprávania a filmová výpoveď, vrátane členitej katarzie, získava prekvapivú razanciu.
Vo Venuši tak vzniká labyrint vzťahov medzi rozličnými hranicami a ich úmyselnými či náhodnými rušiteľmi. Labyrint otvorených rán posúva vydarenú chytrú komédiu do temer vážnej polohy. Bez ohľadu na túto vtipnú viacúrovňovú komplexnosť, ktorá môže a nemusí byť interpretačným kľúčom, sa Rogerovi Michellovi vydaril inteligentný a vyvážený film.
Venuša. Venus, USA/VB, 2006, 95 min.
Réžia: Roger Michell.
Scenár: Hanif Kureishi, kamera: Haris Zambarloukos, hudba: Corinne Bailey Rae, hrajú: Peter O'Toole, Leslie Phillips, Jodie Whittaker, Richard Griffiths, Vanessa Redgrave a ďalší
Premiéra v SR: 8. mája 2008
Autor: Jakub Kudláč (Autor je publicista)
