Prežiť aj to, čo sa nedalo

Režisér filmu Kým si po nás príde Rob Reiner so scenáristom Justinom Zackhamom sa tvária, že vôbec nepoznajú snímku Knockin' on Heaven's Door nemeckého scenáristu a režiséra Thomasa Jahna z roku 1997. Til Schweiger ako Martin Brest a Jan Josef Liefers čoby Rudi Wurlitzer v nej utiekli z onkologického ústavu, aby si pred neodvratnou smrťou splnili životné sny. Film si získal kritikov, divákov aj mnoho ocenení.

Reiner so Zackhamom, hoci sa k tomu nepriznávajú, ponúkajú ten istý príbeh, len rozomletý, zriedený a dochutený do podoby hollywoodskej fašírky. Bezprostrednú živelnosť, ľahkú absurdnosť a surrealistickú hravosť Jahnovho originálu s napínavým dobrodružným príbehom plným zvláštnych postáv nahradila americká ťažkopádnosť, popisnosť, korektnosť, chápanie filmu ako panoptika, v ktorom diváka treba neustále ohromovať novými a novými atrakciami.

Nie tými skutočnými – zápletkou, rozprávačským majstrovstvom, hereckými výkonmi, koncipovaním obrazu či skladbou, ale ich lacnejšími diét­nymi náhradami v podobe slávnych mien, dojímavých masiek (spuchnutý Nicholson bez vlasov), pekných obrázkov z exotických krajín a remeselnej rutiny.

Nemeckí Brest a Wurlitzer boli mladíci, ktorých choroba okrádala o ich životy a oni smrti otrčili holý zadok. Američania Edward Cole (Jack Nicholson) a Carter Chambers (Morgan Freeman) sú starci, ktorí už prežili čo sa dalo. Teraz, tvárou v tvár pochmúrnemu majestátu smrti, chcú prežiť aj to, čo sa nedalo.

Náhodou pre nich nič nie je nemožné, lebo hoci Chambers je len prostý autoopravár, jeho spolupacient Cole má miliardy. A tak lietajú súkromnými tryskáčmi, prinajhoršom prvou triedou. Navštevujú najexotickejšie miesta v Európe, Afrike, Ázii. Až to pripomína tínedžerský sci-fi film Jumper alebo televízny cestopis. Pestrofarebné obrázky načisto zatláčajú do úzadia hercov i príbeh. Majstrovstvo oboch ústredných hviezd zostáva trestuhodne nevyužité, dialógy sú až na zopár výnimiek schematické až frázovité, príbeh plytký, tézovitý, bez náznaku skutočných citov či vážnejších myšlienok.

Čím viac sa film všetko snaží vysvetliť, odôvodniť a dopovedať, čím viac chce byť slušný, politicky aj spoločensky korektný a neprovokatívny, tým menej je presvedčivý a zaujímavý. Až sa nechce veriť, že ho režíroval ten istý Rob Reiner, ktorý má na konte skvelý Keď Harry stretol Sally.

Z návštevy hollywoodskych cintorínov, keď sme pred rokmi pátrali po hroboch hviezd nemej éry, mi utkvel obraz: pohreb, okolo rakvy stoja smútiaci pozostalí. Vo chvíli, keď fotograf stláča spúšť, všetci ako na povel nasadia typický americký úsmev. Odborne vybielené zuby, dokonale vycvičené mimické svaly, nula percent emócií.

Presne ako vo filme Kým si po nás príde.