BRATISLAVA. Už v januári vyšla správa, že tentoraz bude predsedom hlavnej poroty festivalu v Cannes Sean Penn. Veľa ľudí si túto informáciu prečítalo a vzápätí zabudlo.
Ale režiséri nie. V ich hlavách sa čosi okamžite naštartovalo. Kombinácie, špekulácie, odhady, predpoklady. Pre nich je dôležitá otázka: Ak sa aj dostanem do súťaže, bude môj štýl porote blízky? Čo od nej môžem čakať?
Samozrejme, najradšej by nemali čakať nič. Keď bol v roku 1991 predsedom poroty Roman Polanski, nádeje si robil Lars von Trier. Jeho Europa však nevyhrala, a tak Polanského urazil. Povedal, že je trpaslík.
Heslo komerčného režiséra
O deväť rokov neskôr bol predsedom Luc Besson. Dánsky režisér súťažil opäť, do Cannes prišiel s Tanečnicou v tme. „Neuspel som s Idiotmi, keď rozhodoval Scorsese, neuspel som s Europou, keď bol šéfom Polanski. Keď som teda počul, že predsedom poroty bude Besson, pomyslel som si, že s Tanečnicou v tme už naozaj nemám žiadnu šancu,“ povedal pre časopis Premiere.
Bessona považoval za komerčného režiséra, nečakal, že by obdivoval jeho experimenty s filmovou askézou. Ale zostal prekvapený. Bessonovo heslo bolo: Sme otvorení. A von Trier Zlatú palmu dostal.
Je to zvláštne heslo. Boli časy, keď vedenie festivalu chcelo, aby sa porota otvorila najmä Hollywoodu. Aby americké štúdiá festival nebojkotovali a nepovažovali ho za nepriateľa.
Bol rok 1984 a predsedom poroty bol herec Dirk Bogarde. Vo svojej knižke Zákulisie napísal: Porota si mala dať pozor, aby neocenila politický film. A mala sa vyhnúť citovej hystérii, akú festival zažil pri Wajdovom Človeku zo železa. Kto by na také filmy chodil? Mali sme vybrať rodinný film, nie film pre „hŕstku študentov a pseudointelektuálov.“ Nakoniec vyhral Wendersov Paris, Texas. Príbeh z amerického západu, ale nakrútený s európskym citom.
Aký porotca budete?
Keď bol v roku 1999 predsedom David Cronenberg, „rodinné filmy“ nemali šancu. Cronenberg nemá rád nič umelé, Hollywood zvlášť. Bolo jasné, že ak bude mať na porotu veľký vplyv, Zlatú palmu dostane nízkorozpočtový film, v ktorom cítiť talent. A dostali ju bratia Dardennovci za film Rosseta.
No a s Tarantinom, možno nečakane, sa v roku 2004 do rozhodovania opäť vrátila politika. Za víťaza vyhlásili Michaela Moora a jeho dokument Fahrenheit 9/11.
Politický film má teraz v ponuke aj Sean Penn. Steven Soderbergh súťaží s príbehom o Che Guevarovi. Je to možno príliš jednoduché a zjednodušené prirovnanie, ale Seana Penna tiež poznáme ako romantika, večne pripraveného zasiahnuť do nejakého boja.
To mu zostalo z čias, keď bol v roku 1984 prvýkrát v Cannes a ešte ho nikto nespoznával. V knihe Sean Penn: His Time and Life spomína, že vtedy nemal ani kde bývať. Vlastne sa iba priplichtil k hercovi Harrymu Deanovi Stantonovi. Po piatich dňoch mu už začal mierne prekážať a musel z jeho izby odísť.
Aký predseda poroty budete? dostal otázku v časopise Studio. Apolitický, odpovedal, a od neho to znie dosť absurdne. Aj on by však chcel byť otvorený a svojich kolegov vraj povzbudí, aby sa nebáli odmeniť hoci aj komédiu. Aký film by sa hodil na víťazstvo, v tom má totiž celkom jasno: „Môže to byť akýkoľvek film. Ak pri ňom zistíte, že v tom, čo prežívate a čo cítite, nie ste sám.“
