BRATISLAVA. Jednou z kultúrnych tragédií skorých kapitalistických deväťdesiatych rokov bolo aj zatvorenie bratislavskej Galérie Cypriána Majerníka. Za roky svojej existencie sa stala „dobrou adresou“, kde sa patrilo vystavovať.
A naozaj, nebolo významnejšieho umelca, ktorý by v jej priestoroch na prvom poschodí rožnej budovy na Hurbanovom námestí číslo 7 počas svojej umeleckej kariéry nevystavoval. Jej nedávne znovuotvorenie v Zichyho paláci vracia dlh umeleckej obci a tiež je dobrým znamením, že sa možno začalo blýskať na „kultúrnejšie“ časy.
Napriek päťdesiatym rokom
Dnes už málokto vie, že začiatky Galérie Cypriána Majerníka sú zviazané s osudmi umeleckej generácie, ktorá v polovici päťdesiatych rokov ako prvá absolvovala štúdium na novootvorenej Vysokej škole výtvarných umení. Bolo len otázkou času, aj napriek dogmatizmu tých rokov, kedy a kde sa objaví ich naakumulovaná a umelo zdržiavaná energia.
Aj keď smrť Stalina zbavila to obdobie najhoršieho, otvorenie novej galérie bolo krokom, ktorý vyžadoval ešte veľa námahy a diplomacie. Žiadny čin nie je anonymný a nič sa nekoná len samo osebe – galéria vznikla v roku 1957 vďaka konkrétnym umelcom – Ernestovi Špitzovi, Marianovi Čunderlíkovi, Milošovi Šimurdovi a Dušanovi Valockému.
A, samozrejme, dobrej vôli dnes už anonymných úradníkov, ktorí posvätili taký neistý projekt, akým bolo založenie Galérie mladých, pôvodný názov, s ktorým Galéria Cypriána Majerníka vstúpila na scénu.
Už od začiatku sa táto galéria veľkosti dnešnej väčšej obývačky stala najdôležitejším miestom mladých umelcov, ktorí sa uchádzali o divácku pozornosť, a priestorom odvážnych autorských experimentov, z ktorých dnes sa už mnohé považujú za zlomové udalosti v dejinách nášho moderného výtvarného umenia. Najdôležitejšie asi je, že vďaka dobrej polohe v centre hlavného mesta, v blízkosti Michalskej veže, bola vždy ľahko prístupnou adresou, na ktorú sa zvyklo chodiť.
Nadšenci sa obzreli
Jej zatvorenie v roku 2000 bolo v kontexte predchádzajúcich deväťdesiatych rokov už len zameškaným dovŕšením ranokapitalistickej túžby zarobiť na každom dostupnom štvorcovom metri. S jej stratou sa slovenská kultúrna obec vyrovnala sebe vlastným spôsobom – čo najrýchlejšie na ňu zabudla.
Je pravda, že výtvarné dianie nestojí len na existencii jednej galérie. Napokon, v uplynulých rokoch vzniklo niekoľko ďalších, ale vyše tridsať rokov života je úsek, ktorý si predsa len zaslúži osobitnú starostlivosť.
Istota opakovania dejín nie je až taká zrejmá ako výskyt nadšencov, ktorí z času na čas dokážu pozmeniť ich predpokladaný chod. Aj teraz za znovu otvorením galérie stoja predovšetkým dvaja kurátori výtvarného umenia – Richard Gregor, pracujúci na oddelení kultúry Staré Mesto, a Vlaďa Büngerová, zodpovedná za jej výstavnú ponuku.
Keďže otvárali galériu s minulosťou, prvú výstavu v nových priestoroch zvolili ako obzretie sa za tým, čo bolo.
Trpká pamäť galérie
Inauguračná výstava Otvorené zatvoreným pripomína zneužívanie moci, ktoré sa v umeleckej brandži prejavovalo nezmyselným šikanovaním umelcov a zatváraním ich výstav. Pripomienka týchto praktík je často prekvapivo trpká, lebo podpásový podnet nevychádzal len od „anonymného aparátčika“, ale neraz aj od horlivých kolegov – umelcov.
Na prvej výstave galérie sa divák stretne s historickou rekonštrukciou zavretých výstav Milana Paštéku, Mariana Čunderlíka, Juraja Meliša a Juraja Bartusza. Pravdepodobne tých nespravodlivostí na jednej strane a hrdinov na strane druhej bolo viac. Len ťažko je sa k nim dopátrať.
Archív bývalého Zväzu výtvarných umelcov, pod ktorý Galéria Cypriána Majerníka do roku 1989 patrila, neexistuje. Zrejme bol zničený ešte na začiatku deväťdesiatych rokov počas transformácie zväzu na Úniu výtvarných umelcov. Možno to tak dejiny a niektorí jednotlivci chceli.
Lebo, ako sa ukazuje, bremeno pamäti je ešte stále nad naše sily.
Autor: Beata Jablonská (Autorka je kunsthistorička)
