Divadelníčka Katarína Mrázková sa s komunitným divadlom stretla ešte v roku 2004, keď v Divadle z Pasáže vytvorila prvé autorské predstavenie Diagnóza túžba v réžii Viery Dubačovej.
V novej hre Femme fatale obracia tvárou k stene banálny obraz
romantickej osudovosti - má totiž ambíciu poskytnúť výsledky vlastného
skúmania fatality. A obratne balansuje na pokraji pod kožu sa
zadierajúcich príbehov postáv z Larsa von Triera a kunderovským
dojímaním sa vlastným dojatím. Úskaliam krajností, aké prináša kontakt
so znevýhodnenými ľuďmi, sa jej darí vyhnúť vecnosťou: koncept svojho
predstavenia podriaďuje autentickým výpovediam tých, o ktorých chce
rozprávať. Od ktorých sa, podľa vlastných slov, sama veľmi nelíši.
((video))
Rozhodli sa veriť
Predstavenie ženského ansámblu Divadla z pasáže je niečo ako režisérkin osobný výskum možností tohto súboru. „Na začiatku som sa snažila dozvedieť, pochopiť, ako sa tieto ženy samy na seba pozerajú, ako vnímajú svoju ženskosť. K údelu ženy - podľa nich - patrí byť pekná, dbať o seba, mať zamestnaného manžela, deti, domácnosť. Nechávala som im čo najviac priestoru na sebadefiníciu,“ hovorí Katarína Mrázková, ktorá študovala u dramaturgičky Mirky Čibenkovej a neskôr u Juraja Nvotu.
Päť herečiek sa malo stať spoluautorkami scenára, čo znamenalo otvorene a trpezlivo ich počúvať. „Len čo som sa začala na niečo hrať, kontakt úprimnosti nefungoval. Nechtiac ma primali pochopiť, že nie som nijaká veľká režisérka, že som jednou z nich a nachádzam sa v životnom štádiu hľadania seba samej, svojho výrazu. Po niekoľkomesačných stretnutiach sa rozhodli, že mi budú veriť. Stotožnili sa s mojím nárokom, aby vyjadrovali iba svoje vlastné emócie, predstavy o svojom živote.“
V súbore teda zavládli jasné vzťahy. Na základe spoločných úvah si herečky samy pripravili texty svojich monológov a etúd a spoločne s režisérkou ich rozvinuli.
Marylin, Mata, Coco
Ako femme fatale sa označuje žena, ktorá vstúpi niekomu do života a dramaticky až zničujúco ho mení. V súbore o nej uvažovali trochu inak: „Všetky, i ja, chceme byť osudovými, vstúpiť do života iných a niečo dôležité pre nich znamenať. Nechala som ich vyrozprávať, čo pre ne pojem osud znamená, koho vnímajú ako osudovú ženu. Padli, ako sa dalo čakať, mená Marylin Monroe, Mata Hari, Coco Chanelle,“ hovorí Mrázková. Herečky sa v kostýmoch z dielne výtvarného tímu Eva Klinčoková a manželia Klimanovci cítili podľa nej sebavedomo, a túto zmenu preniesli aj na javisko.
Komunitné divadlo, ktoré je už dlhší čas súčasťou západnej kultúry, priťahovalo režisérku už ako študentku réžie, uvažuje aj o ďalšej spolupráci. „Mojím snom, aj kvôli prezentácii divadla v zahraničí, je naštudovanie Femme fatale v angličtine. Viem, že niektoré z herečiek sa ju už teraz učia.“
Autor: Miloslava Kodoňová (Autorka je publicistka)
