Oba kly visia na pozlátených retiazkach, ktoré sú sekundárnym doplnkom. V korune takto sformovanej lodičky sa týči pozlátený baldachýn s malou hnedastou soškou. Poškodená tróniaca figúra pôvodne znázorňovala asi Madonu alebo sv. Annu.
Ale na kovovom prstenci jej sokla sa zachoval gotický nápis Sancta Katherina ora pro nobis, čo pripúšťa špekulácie o druhotnom použití figúrky už pri zostrojení svietidla, hoci podľa štýlu a materiálu ani soška nebude príliš vzdialená obdobiu neskorého 14. storočia. Lampa sa v Bratislave uchováva už od roku 1419. Bola súčasťou kráľovského pokladu vdovy po českom panovníkovi Václavovi IV., Žofii Bavorskej, ako to dokladá súpis jej vlastníctva po smrti v roku 1429. V starostlivosti svojho švagra Žigmunda Luxemburského, tak trochu vynútenej stredovekými konvenciami – prežila totiž zvyšok života práve v Bratislave a pri Dóme sv. Martina dokonca nechala zriadiť aj vlastnú kaplnku.
Osobitnou záhadou je, akým spôsobom vlastne lampa fungovala. Menšie kovové manžety na zuboch s akýmisi „tŕňmi“ naznačujú, že možno práve na nich horeli plamienky svetla; diera pod baldachýnom možno slúžila na upevnenie nádržky na olej.
Problém však spočíva v tom, že samotné zuby nie sú duté, takže knôt k „tŕňom“ neviedol vnútri zuboviny. O funkcii predmetu pritom niet pochýb: okrem zmienok v historických prameňoch aj samotné pôsobenie sošky počítalo s mihotavým svetlom: jantár, z ktorého je figúra vytvorená, mohol totiž vyniknúť vo svojej nezameniteľnej estetike len vďaka plameňu.
