ROZHOVOR PRE SME.SK

Miroslav Donutil: Havel sa v politike vôbec nezmenil

Prácu si nikdy nevyberám podľa výšky honoráru, tvrdí v rozhovore pre SME.sk známy český herec a zabávač Miroslav Donutil.

Narodil sa v roku 1951 v Třebíči. Patrí k najpopulárnejším českým hercom. Vyštudoval herectvo na JAMU v Brne, začínal v brnenskom divadle Husa na provázku. Od roku 1990 je členom činohry Národného divadla v Prahe. V sedemdesiatych rokoch zažiaril v Balade(Zdroj: Dana Salajová)

Mali sme s ním dohodnuté deväťdesiatminútové stretnutie, nakoniec s nami strávil iba pätnásť minút, pretože sa ponáhľal na futbal. Tvrdí, že po roku 1990 zažiaril aj preto, lebo prešiel z Brna do Prahy.

Prácu si nikdy nevyberám podľa výšky honoráru, tvrdí v rozhovore pre SME.sk populárny český herec a zabávač MIROSLAV DONUTIL.

Bol malý Mirek exhibicionista?

Áno, bol, úplne odmalička, pretože ako si pamätám, v kuse som sa predvádzal pred spolužiakmi, vždy som chcel byť stredobodom pozornosti a nikdy ma nebavila veta „zapadol do kolektívu". Čím viac ma bolo vidieť, tým viac ma to bavilo, o to menej to však bavilo učiteľov, ktorí zo mňa, logicky, neboli dvakrát nadšení. Dosť im prekážalo, že pred nimi niekto exhibuje a dáva im najavo, ako nie sú tými, ktorí majú najväčšiu autoritu.

Už vtedy to bolo sprevádzané humorom?

Až trochu neskôr, lebo najväčší zmysel pre humor máte šancu na seba nabaľovať až v postpubertálnom období, teda v čase štúdií na strednej škole, v mojom prípade na gymnáziu. To je totiž chvíľa, keď už človek prichádza k akému takému rozumu a dokáže svojím spôsobom zhodnotiť a využiť určité komické situácie. Stredná škola bola naozaj ťažkým recesistickým obdobím.

Je pravdou, že ste mali byť pôvodne novinárom?

Ani nie že mal, chvíľu som však po žurnalistike naozaj túžil. V režime, ktorý tu panoval pred tými zlomovými rokmi, to bolo také, že sa nikam necestovalo, lebo sa nesmelo. Mňa však veľmi bavili Křesťanove fejtóny v časopise Mladý svět, to bol človek, ktorý bol fakt všade a krásne o tom písal. Mňa to lákalo, chcel som robiť čosi podobné. Pretože som sám vtedy písal rôzne poviedky, ktoré som posielal do rôznych súťaží, myslel som si, že by som na to možno aj mal. Neskôr som však bol veľmi rád, že som sa novinárom nestal.

Prečo?

Lebo by som tu teraz sedel, niekoho točil na video, a spovedal ho v čase, keď už má dotyčný dávno odísť na ďalšiu akciu, lebo má inú prácu. Možno by som si pripadal ako človek, ktorý také niečo nemá robiť.

Že máte niečo iné na práci, nie je naša chyba, tento termín nám určil váš človek.

Veď áno, ten na druhej strane je tu od toho, aby novinárom na ich otázky odpovedal. To bolo len také porovnanie.

Potrebujú umelci médiá?

Myslím si, že stopercentne áno, v tomto smere ide o priamu závislosť. Ak je niekto umelec, pričom má isté kvality, ľudia sa o ňom musia dozvedieť, inak by nemohol fungovať. A dozvedia sa to tak, že o nich niekto napíše a zverejní to. A ten, ktorý tú informáciu dostane, sa ňou stáva vyzbrojený a, samozrejme, v umeleckej oblasti sa mu tak orientuje oveľa ľahšie.

Pri pohľade na českú aj slovenskú umeleckú brandžu má človek občas pocit, že najviac potrebujete bulvár. Ako ho vnímate?

Ako nutné zlo, pretože je mi jasné, že musí byť. Ľudia sa totiž radi dozvedajú o slávnych celebritách a VIP osobnostiach, pričom už vôbec nerozlišujú pravdu od klamstiev.

Čím to je dané?

Tým, že v bulváre sa použije každý blábol k tomu, aby sa predal. Inými slovami, každá nepravda je dobrá. Bežný čitateľ nepátra po pravde, len všetko zhltne a to, čo čítal, berie ako fakty. Ďalej sa tým nijako nezaoberá. Potom je už na umelcovi, aby to vysvetľoval prostredníctvom toho bulváru, a zároveň mu tak zvyšoval náklad, alebo to nechal plávať, a tým pádom riskoval hanbu, ktorá, našťastie, trvá asi len týždeň. Viac nie, pretože po tom sa na vás zase zabudne vďaka iným škandálom.

Vy sa v bulváre príliš neobjavujete.

Áno, lebo preň nie som tým pravým terčom. Ale sem tam sa tiež riadne „zadarí".

Môže si človek v „prvej lige" uchrániť pred ním súkromie?

Môže, a to tak, že sa bude vyhýbať samotným škandálom a veciam, ktoré k nim môžu viesť. Niekedy sa to však nepodarí, nech robíte čo chcete. A potom sa vám stane to, že prídete na jeden nemenovaný filmový festival, zastavíte sa na recepcii, na tej vás osloví žena, ktorá sa predstaví, že je novinárkou z Mladej fronty dnes a že chce s vami urobiť rozhovor, pričom to vôbec nie je pravda.

To sa vám stalo?

1.jpgÁno. Máte dobrú náladu, poviete jej, že súhlasíte, ale necháme to na ráno a tým to skončí. Podotýkam, že okolo vás je v tej chvíli až päť ľudí. Na druhý deň svoju fotku objavíte v bulváre, ste na nej sám, pretože tých päť ľudí je vyretušovaných a stojíte „akoby" v objatí s tou dotyčnou „akože" novinárkou, ktorá „akože" chcela rozhovor. Proste tam len bola nastražená ako pasca. Okolo toho sa urobí škandál typu „Veľká nevera, Donutil odchádza od rodiny! Tridsaťročný manželský zväzok končí krachom." a podobne.

Toto tí ľudia čítajú, majú pocit, že sa dostali k pikantnej pravde a vôbec netušia, aká je skutočnosť. Potom síce môžete na stránkach bulváru s tými klamstvami polemizovať, ale skôr či neskôr si uvedomíte, že ak do toho pôjdete, spustí sa obrovský kolotoč.

Aký?

Trebárs vyjde článok „Trafená hus zagágala". Alebo „Ozval sa, lebo musel!", „Je si vedomý svojej chyby a manželke chce urobiť radosť!" To si teraz vymýšľam ako príklady, každopádne, presne takto to v bulváre funguje. Výsledkom snahy uviesť veci na pravú mieru by bol seriál článkov, ktorý by celú vec ešte zhoršil. S tým oni počítajú.

Súdili ste sa s nimi niekedy?

Nie. Veď si všimnite, ako postupujú - objavíte tam len samé „vraj" povedal, „vraj" ho bolo vidieť, „vraj" sa o ňom hovorí, počuli sme od nemenovaných svedkov...

Proste všetko je formulované tak, aby sa to nedalo napadnúť. Bohužiaľ. Oni vám aj sami povedia, že „my predsa nepíšeme, že ste to povedali, že ste boli videný, píšeme len to, že je možné, že sme vás včera videli, je možné, že náš zdroj má pravdu"... a podobne. Ten systém majú premakaný.

U nás sa nedávno schválil nový tlačový zákon, ktorý umožňuje „právo na odpoveď" osobám, ktoré sa cítia dotknuté zverejnenými článkami. Dokonca aj v prípade, že médiá napísali pravdu. Ak si odmyslíme, že to môžu zneužívať politici, javí sa to ako schodná cesta trebárs pre umelcov?

Podľa mňa je to trochu kostrbatá cesta, lebo osobne pochybujem, že odpoveď dotyčného ešte bude niekoho zaujímať. Čitateľov totiž primárne láka ten prvotný atak, tá bomba, ten desaťcentimetrový zavádzajúci titulok. To sú predsa veci, ktoré bulvár živia. Ľudia to žerú a na odpoveď budú pozerať vždy len tak, že „no áno, musel sa ozvať, aby sa nepovedalo". Ľudia uveria prvej informácií, nie tomu, čo sa o prípade napíše neskôr. Takže celé právo na odpoveď z pohľadu umeleckej brandže nezohrá žiadnu významnú úlohu.

Chodíte voliť?

Určite áno. Myslím si, že človek by mal sledovať politiku i jej súčasti, tobôž v štáte, v ktorom žije. Pokiaľ ako občania máme slobodné volebné právo, o ktoré sme sa desaťročia usilovali, je to našou povinnosťou, nie? Nechcem pritom vnášať do veci nejaký pátos, ale... Iná vec je, čo si človek o politike a jednotlivých politikoch v skutočnosti myslí.

Čo si myslíte?

Môžem mať kopec výhrad a veru ich aj mám. Tým skôr, že deväťdesiat percent ľudí, ktorí sa pohybujú v politike, osobne poznám. Za minulého režimu som pritom jediného takého nepoznal.

V politike teda máte kamarátov?

Ani nie kamarátov, skôr súputníkov, bývalých známych z práce, kolegov a podobne.

Ak máte výhrady, znamená to, že sa u nich po vstupe do politiky objavili nejaké povahové zmeny?

Iste, veď taká zmena sa nedotkne naozaj len málokoho. Ale napríklad u takého Václava Havla, ktorého poznám už takmer štyridsať rokov, vlastne žiadna zmena nenastala. To je človek, ktorý do politiky vstúpil a potom z nej úplne rovnaký odišiel. Samozrejme, že drobné veci sa zmenili, lebo keď vás neustále usádzajú do nejakej limuzíny, vozia vás, a bavia sa s vami všetci od španielskeho kráľa až po anglickú kráľovnú, pričom vám vzdávajú hold, tak to nejaké stopy zanechať musí. Každopádne, na Václavovi Havlovi sú tie stopy len minimálne.

((video1))

Čo vaši dnešní známi v politike? Vládne pravica so zelenou ľavicou.

Povahové zmeny na chalanoch, ktorí sú dnes v našej vláde, sú priam ohromujúce. Doslova.

Ste skôr vpravo či vľavo?

Myslíte myšlienkovo?

Ideovo.

Väčšina umelcov bola vždy vľavo. Osobne si ale myslím, že to vyhranenie sa do jednej zo strán je dnes prežitkom. Keď si pozriem českú politickú scénu a zhodnotím, kto sa deklaruje vpravo, kto vľavo a kto v strede, tak zisťujem, že taká ľavica mi vľavo vôbec nepripadá.

Prečo?

Veď sa chovajú rovnako pravicovo ako tí napravo. Ešte aj tí komunisti, ktorí nie a nie odísť z politiky, alebo aspoň zmeniť názov, sa chovajú niekedy pravicovejšie, ako niektoré iné ľavicové prúdy. Delenie na pravicu či ľavicu v Česku považujem za nonsens. Možno raz, keď sa to celé ustáli, bude v tom aj poriadok, potom má cenu sa o tom baviť. Obávam sa však, že toho sa už ja nedožijem.

Keby vás chcel niekto kúpiť do volebnej kampane, je finančná hranica, ktorá by vás zlomila?

12.jpgNie, nikdy! Myslím si, že herec by nemal vstupovať do volebných kampaní už z princípu, hoci to hercom a spevákom, ktorí tak činia, nijako nezazlievam. To je každého vec aj svedomie, každý sa môže slobodne rozhodnúť.

Moje publikum je širokospektrálne. Vekovo i názorovo - od šesť do deväťdesiat rokov, vpravo, vľavo i v strede. Ísť pred týchto ľudí s tým, že sa im predstavím ako nositeľ nejakého myšlienkového prúdu, je priam scestné. Nevidím žiadny dôvod, prečo by som mal svoje publikum odrádzať tým, že budem predajný v hlásaní svojich názorov. V tomto smere by mal byť umelec apolitický. V súkromí nie, ale na javisku určite.

Boli snahy kúpiť vás?

To nie je otázka kupovania, lebo ja sa určite nikdy kúpiť nenechám. Ale iste, angažovať ma chceli, dokonca z rôznych strán. Má to logiku, lebo akonáhle politici vycítia, že niekto má istú popularitu, silu, jeho slovo ľudia berú, pričom ich dokáže presviedčať, snažia sa s ním spojiť. Tak to vždy bolo a bude aj v budúcnosti. Ja som na takú spoluprácu nikdy nepristúpil.

Keď ste spomínali zmeny v povahách vašich známych v politike, nedialo sa niečo podobné aj s vami? Lebo v princípe je jedno, či sa popularita nalepí na politika alebo umelca.

Asi dialo, ale rovnako, ako to na sebe nevnímajú politici, nevnímame to ani my. Pritom niet pochýb, že sláva nás zmenila. Akurát si to nepripúšťame. Ja osobne mám pocit, že som sa nezmenil, že som stále rovnaký, ako keď som odchádzal po revolúcii z Brna do Prahy, ale mám množstvo signálov od ľudí, ktorá ma poznajú dlhé roky, a tí hovoria, že k nejakým zmenám došlo. Životom sa bez zmien asi ani nedá prechádzať. Tým, že človek starne, naberá skúsenosti, menia sa okolo neho kolegovia, logicky to k istým premenám viesť musí.

Často však býva rozpor v tom, do akej roly sa človek štylizuje na verejnosti a aký je doma v súkromí. Nehráte pred médiami aj vy?

Osobne si myslím, že nie. Ale do akej miery je to moje subjektívne hodnotenie, to nie som schopný posúdiť. Niekto mi môže vytýkať, že sa na niečo len hrám, že sa len tak tvárim, ale ja som nikdy nič nepredstieral.

Aj počas tohto rozhovoru odpovedám, na čo sa ma pýtate a snažím sa byť úprimný, bez nejakej štylizácie do podoby, ktorá mi nie je vlastná. Fungujem podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia. Necítim žiadnu potrebu na niečo sa pred vami hrať. A tak postupujem celý život. Prácu si vyberám podľa toho, či ma oslovuje, či sa mi páči, nikdy nie podľa honoráru, ktorý mi je za ňu ponúkaný. Snažím sa brať len to, čo ma v živote zaujíma a keď sa človek dostane do určitého štádia, čo sa mne, vďakabohu podarilo, tak už na ten výber nielenže má právo, ale je to i povinnosť.

((video2))

Popularita prináša aj množstvo falošných kamarátov, ktorí by o dotyčného bez jeho slávy a peňazí ani nezakopli. Je ich veľa?

Iste, pre niektorých to je doslova životný princíp. Takíto ľudia, ktorí vytušia, že niekto niečo ovláda, dokáže, že má na niekoho vplyv, sa naň automaticky snažia nalepiť. Ja im hovorím, že sú to „poklepávači". Je to síce „úžasná" skupina jedincov, ale má to jedno plus - akonáhle si všimnete, že ich ubúda, je to neklamný znak toho, že treba pridať v práci.

Prečo?

Lebo to znamená, že sa niečo deje, že idete dole vodou. Poklepávači sa totiž lepia len na úspešných. Keď málo pracujete alebo ak máte zlé výkony, začnú sa od vás odvracať. Inak ide o ľudí, ktorí okolo vás neustále krúžia, vytvárajú vo vás dojem, že ak je niekto na svete najlepší, tak ste to práve vy, že ak má niekto na to, aby získal Oscara, tak detto a podobne. Takéto typy treba tvrdo vytesniť zo svojho života, lebo akonáhle si ich pustíte k telu, stratíte slobodu. A nielen v tvorbe.

Často sa sklamávate v takýchto „kamarátstvách"?

6.jpgTíto ľudia nikdy nesmú byť vašimi kamarátmi. Priatelia, ktorých mám a ktorých si vážim, sú spätí s mojim životom, a tí by ma na rameno nikdy nepoklepávali len tak pre nič za nič. Nikdy v živote by mi nehovorili samé lichôtky. Naopak, počujete to, čo treba, to pravé.

A verte mi, že to niekedy až bolí. Keď za vami príde blízky kamarát a povie: „Tak toto teda nie, to som ti nezhltol, nepáčilo sa mi to, nepodarilo sa ti to, ostal som sklamaný...", logicky trpíte. Ale je potrebné to počuť a vedieť, lebo takýto človek vás nikdy nepodrazí. Napríklad moja manželka a výborní kamaráti mi nikdy nepovedia, že som bol báječný, ak som ním naozaj nebol. Hovoria mi pravdu a tak to má byť.

Ako znášate kritiku?

Čo to je kritika? Keď mi ju v dobrom povie kamarát, lebo mi chce prospieť a preto, lebo ma má rád, keď mi ju povie milujúca žena, s ktorou som tridsať rokov, tak je to úžasná vec. Ale v danej chvíli to necítite ako práve najpríjemnejšiu záležitosť na svete, pochopíte to až neskôr. Musíte si uvedomiť, že vaši milovaní ľudia vás nekritizujú z pasie, ale že sa vám tá práca asi naozaj nepodarila tak, ako ste chceli. Vtedy sa nad sebou treba zamyslieť a nabudúce to urobiť lepšie.

Myslel som skôr odborných kritikov v médiách.

To je niečo iné. Tých môžem roztriediť do niekoľkých skupín. Väčšinou sú to ľudia, ktorí často nič nedokázali. Ja viem, že tento argument sa už ikskrát opakoval, ale bohužiaľ, tak to je. A keďže nič nedokázali, aspoň o tom píšu a vytýkajú vám všetko možné. Nevedú vás tým k žiadnej náprave, k zlepšeniu, k riešeniu problému. Keď som bol ešte v Brne v Divadle na provázku, boli sme zvyknutí, že kritici písali ani nie férovo, lebo tak nepíše vlastne nikto, ale aspoň pozitívne.

Aj za zlé výkony?

Myslím pozitívne v tom zmysle, že umelcom naznačovali nejakú cestu. Trebárs aj z nejakého „průšvihu". To sa už dnes nedeje. Potom existujú aj vyslovene zaujatí kritici, ktorí by nemali fungovať vôbec. Poviem príklad - V Česku existuje pani, ktorá bola u nás v Národnom divadle zamestnaná ako dramaturgička, neskôr ju vyhodili. A tá využije každú možnú príležitosť, aby svojho bývalého zamestnávateľa totálne zneuctila. Robí to však tak priehľadne, že to všetci vedia a sú si vedomí, že si zrejme sama nevie nijako pomôcť.

V sedemdesiatych rokoch ste zažiarili v Balade pro banditu v postave Nikolu Šuhaja, kde ste hrali po boku Ivy Bittovej. Potom ste síce úspešne hrali aj naďalej, ale veľký nával popularity prišiel až po revolúcii, kedy ste hrali vo filmoch ako Tankový prapor, Čierni baróni, Pelíšky a tak ďalej. Čím bolo dané to dlhoročné „akoby" ticho?

Tým, že predtým som bol v divadle Brne a až potom v Prahe. Do hlavného mesta som odišiel po revolúcii a aj keď to všetko má rôzne príčiny, toto bol rozhodujúci faktor.Keď to zjednoduším, možno povedať, že z Brna vás na nakrúcanie nikto do Prahy voziť nebude. Pritom všetko podstatné sa točí práve v nej.

Ani Praha však nie je vždy garanciou úspechu, o tom by mohli hovoriť mnohí herci.

7.jpgSamozrejme, že nie, ale zrazu máte možnosť pracovať na viacerých veciach naraz. A z nich sa vždy dá vybrať minimálne jedna, ktorá je úspešná. Ja som mal to šťastie, že keď po roku 1990 nastal prepad v tvorbe a nevedelo sa, či sa vôbec niečo bude ešte točiť, vstúpil som do troch po sebe idúcich filmov. A všetky tri zaznamenali obrovský úspech. Od toho sa už potom všetko odvíjalo, zrazu bolo viac ponúk a tým i možností.

Vtedy som si tiež povedal, že pod danú úroveň už nikdy nepôjdem, že nebudem pristupovať na veci, ktoré nebudú mať minimálne takú istú kvalitu, ktoré ma nezaujmú, proste nebudú dobré. Niekedy mi je to trebárs aj ľúto, že isté veci vznikajú bezo mňa, ale nič sa nedá robiť.

Znamená to, že si tvrdo vyberáte scenáre, ktoré ako herec akceptujete?

Presne tak. Všetky filmy aj postavy, ktoré sú mi ponúkané, dôsledne preberám s kamarátmi, s rodinou, ale najmä sám so sebou. A mnohé následne odmietam.

V Pelíškach ste hrali oddaného komunistu. Na prvý a plytkejší pohľad šlo o negatívnu postavu, divákom však bola napriek absurdnosti vtedajšej doby sympatická. Ako sa dá u takej postavy vzbudiť doslova až ľútosť?

Dotyčná postava je súčasťou nejakej doby. Tá bola veľmi negatívna, ale na druhej strane, ak si spomeniete trebárs aj na svoje detstvo, to tiež nesie mnoho pozitívnych prvkov. Chcem tým povedať, že vždy budete spomínať aj na to pozitívne. Tobôž dieťa, ktoré politiku príliš nevníma.

Človek, ktorý sa v tej dobe v našom štáte pohyboval, predsa nutne nemusel byť zviera, nejaká sviňa a podobne. Ani bežný človek, oddaný socializmu, nemusel byť charakterovo zlomený. A v tomto filme pre mňa bolo zlomovým momentom a vodítkom k samotnej postave to, že keď prišli do Československa Rusi, šiel sa obesiť, pretože sa mu zrútili všetky ideály.

Bola to postava, ktorej vývoju sa dalo veriť?

Znie to takmer nepravdepodobne, pretože každý sa môže spýtať, ako je možné, že papaláš alebo nejaký politruk sa vešia práve z dôvodu, že prišli Rusi. Ale otec autora námetu Petra Šabacha to predsa skutočne urobil. Bol to skutočný človek, navyše Peter nikdy nepíše o niekom, koho nepozná. Niektorí dôstojníci v tej dobe takí naozaj boli, práve preto sa im v roku 1968 úplne zrútil svet.

Úspech Pelíšok je teda - okrem skvelých výkonov hercov - položený aj na sile pravdy, na uveriteľnosti toho, čo v nich vidíme?

Jasné. Keď si tú realitu spojíte s dobou, v akej sa film odohráva, a s vtedajšou spoločenskou situáciou, ktorá je okolo samotnej postavy, logicky musí prísť k úspechu. Okolnosti tomu priamo nahrávajú.

Viacerí mi písali, aby som sa vás spýtal, ako sa nakrúcala tá scéna s plameňom, keď ste vypili štamperlík a vyfúkli plamene so slovami „Maršal Malinovskij".

Technicky sa vymýšľalo mnoho variant, až sa prišlo na úplne najjednoduchšie riešenie. Za mnou kľačal rekvizitár s lakom na vlasy, vystrekol ho, ja som otvoril ústa, on zapálil lak so zapaľovačom a bolo. Na základe tohto faktu, ktorý nebol nikomu známy, si už mnohí popálili ústa, takže by som bol nerád, aby to doma niekto skúšal po nás zopakovať. (smiech)

Kedysi ste sa v istom rozhovore vyjadrili, že v Česku panuje kríza v oblasti kvality filmových scenárov. Zmenila sa situácia?

Stále pretrváva, dobrý scenár sa objaví len raz za čas. Aspoň ku mne sa tie kvalitné príliš nedostávajú. Práve kvôli tomu odmietam pomerne veľa ponúk na nakrúcanie.

Ako si vysvetľujete, že v Česku sa diváci o domáce filmy - na rozdiel od Slovenska - takmer trhajú?

No, problém s návštevnosťou českých filmov je teraz aj u nás. Prudko klesla, celkovo je malá a ak si vezmete, aká je cena lístkov v porovnaní s pomerne nízkou úrovňou samotných filmov, tak ja osobne to vidím ako priamu úmeru. Nízka kvalita filmov teda ovplyvňuje celkovú návštevnosť. Mám však pocit že sa to zase pomaly začína otáčať. Filmy ako Václav, Karamazovi a ďalšie sú toho prísľubom.

Jeden váš dedo sa volal Donutil, druhý Kašpar. Akoby už to samé signalizovalo, ako raz skončíte.

(smiech) Presne tak. Moje súčasné povolanie bolo tými dvomi menami jasne predurčené.

Poznámka: Rozhovor bol autorizovaný, Miroslav Donutil v prepise nič nezmenil.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Kedy sa refinancovanie oplatí?
  2. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  3. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  4. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  5. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  6. Rastie nám pokrivená generácia?
  7. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  8. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  9. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  10. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba
  1. Atraktívnejšie učenie vďaka digitálnym technológiám
  2. Aký vplyv by mal konflikt v Kórei na vaše investície?
  3. Zľava 3000 € na 3-izbové byty v Jarabinkách
  4. JUDr. Barbora Sabó: Dobrý maklér šetrí čas, peniaze i nervy!
  5. Detské zúbky sú veda
  6. Štartujú jesenné módne dni v Poluse
  7. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku
  8. Rastie nám pokrivená generácia?
  9. Intímna hygiena – celoročná záležitosť
  10. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji
  1. Zanzibar je plný lákadiel na dokonalú exotickú dovolenku 15 650
  2. Rastie nám pokrivená generácia? 10 688
  3. Intímna hygiena – celoročná záležitosť 3 318
  4. 3 mýty, ktorým ste možno uverili. Ale ako je to naozaj? 2 883
  5. Plug-in, hybrid alebo elektromobil? Poradíme, ako správne vybrať 2 000
  6. Pivovar Šariš podporí cestovný ruch v Prešovskom kraji 1 348
  7. Kedy sa refinancovanie oplatí? 1 310
  8. Bývajte v budove, po ktorej sa prechádzal Schöne Náci 1 100
  9. Novinka v realitnom biznise! Zatiaľ dostupné len v Grand Koliba 1 037
  10. FemFest 2017 ponúkne beh na opätkoch i koncert známej speváčky 623

Hlavné správy zo Sme.sk

KOMENTÁRE

Alternatíva pre Nemecko skutočnú alternatívu neponúka

Merkelová voľby vyhrala a ostáva mocná. Európa je naozaj vďačná.

DOMOV

Aké stíhačky môžeme a ktoré ponuky sú nereálne?

Rozhodovať sa bude len medzi gripenmi a stíhačkami F-16.

Neprehliadnite tiež

Violončelo bolo hviezdou koncertu pre Vargu. Zažil svoj návrat

Festival Konvergencie venoval poctu zosnulému hudobníkovi.

Radšej pije ako rozpráva. Aki Kaurismäki nakrútil film roka

Európa vznikla na falošnej idei, hovorí. V kinách má skvelý film Druhá strana nádeje.

Šéfka Bielej noci: Museli sme ľuďom vysvetľovať, že nie sme rasisti

Festival vizuálneho umenia bude v Bratislave tretí raz.

Pre hudobníkov sa blížia Vianoce. Toto sú najočakávanejšie albumy do konca roka

Bolo to niekoľko plodných mesiacov. Môže to potvrdiť Beck, U2 alebo Jana Kirschnerová.