Výtvarník Rudolf Sikora Stratiť moc je ako prísť o milenku

Výstava Rudolfa Sikoru Sám proti sebe v Prahe sa stala v roku 2006 udalosťou sezóny. Po poldruha roku napokon kulminuje doma, v Bratislave. Na rozdiel od Prahy, kde výstava obsadila rozsiahly Veletržní palác, je u nás rozdelená do dvoch priestorov - ...

Rudolf Sikora (1946) - ukončil maliarstvo na VŠVU v Bratislave v roku 1969 (profesori: D. Milly a P. Matejka). V rokoch 1963 - 1965 študoval scénografiu u profesora L. Vychodila na VŠMU. V roku 1970 bol organizátorom Prvého otvoreného ateliéru. Počas norm

Výstava Rudolfa Sikoru Sám proti sebe v Prahe sa stala v roku 2006 udalosťou sezóny. Po poldruha roku napokon kulminuje doma, v Bratislave. Na rozdiel od Prahy, kde výstava obsadila rozsiahly Veletržní palác, je u nás rozdelená do dvoch priestorov - väčšia časť je v Esterházyho paláci na nábreží, novšie robustné práce - Väzenie pre Maleviča či Veľká téma - sú v jednej z najkrajších výstavných siení, o ktoré ešte Bratislava neprišla - v elipse Domu umenia. "Ten človek na dlažbe - Malevič, Lenin alebo ja v typickej šiltovečke, frajersky ukazuje vpred, a veselo si ťahá svoj hranatý kríž z 20. do 21. storočia," hovorí o svojom diele Dlažba pre Maleviča Rudo Sikora - jeden z najčastejšie vystavujúcich slovenských výtvarníkov v zahraničí - maliar, grafik, sochár, fotograf a pedagóg, organizátor slávneho Prvého otvoreného ateliéru, jeden zo zakladateľov VPN a tribúnov novembra.

Bratislavskú výstavu ste obohatili o nové práce. Jednu z nich ste nazvali Veľká téma. Čo ste mali na mysli?

Pracovný názov pre Veľkú tému je Monštrum 20. storočie. Chcel som vyjadriť stret dvoch ideológií v červenej a čiernej farbe, nad ktorým trónia dva modré elipsoidy a pologuľa ako symbol niečoho večného a nadpozemského, ktoré je vždy nad tým, čo sa deje na Zemi, a je ľahostajné k nenávisti a zabíjaniu. Dvadsiate storočie prinieslo dve šialené ideológie, ktoré na seba narazili, čo je dobré, lebo sa tým navzájom otupili. A keďže sa dnes žiadne veľké témy nenosia, naschvál som to nazval práve takto.

Prečo si myslíte, že sa nenosia?

A nosia sa azda? Veď teraz víťazia len banálne príbehy. Hlavný motív ľudského konania je mať sa okamžite dobre a byť čo najrýchlejšie úspešný. Navyše, názov Veľká téma je aj akýmsi zvratom proti geometricko-konštruktívnemu charakteru celej kompozície, lebo mne vonkoncom nešlo o samotnú geometriu.

O čo teda?

Ak sa vyjadrujem geometricky, tak len preto, že to tak chcem. No svojím - na prvý pohľad konštrukčným ťahom - nedávam geometrické východiská, ale vždy nejakú ideu. A už úplne "hrozné" je, keď do nej dosadím človeka - nech je to Malevič, Lenin či Sikora.

Čo spája Maleviča, Lenina a Sikoru?

Predsa čiapka! Malevič aj Lenin boli síce odo mňa menší, ale v tej typickej siluete so šiltovkou máme čosi spoločné, takže si to môžem dovoliť. (Smiech.) Zaujímajú ma dvadsiate roky 20. storočia v bývalom Sovietskom zväze, presiaknuté obrovským umeleckým výbuchom. Umelci, ktorí ho spôsobili - výtvarníci, literáti, hudobníci, filmári - všetko sú to dnes svetoznáme mená. A mňa nevzrušuje iba to, čo urobili, ale hlavne doba, ktorú prežívali, a jej idey. Kazimir Malevič bol guru týchto slávnych umelcov, aj preto sa práve cez neho pýtam - kde sú hranice viery v ideu, ktorá sa neskôr ukáže ako šialená? A aké to je, keď je očividne šialená od samého počiatku, no napriek tomu zvedie toľkých umelcov? Keby som žil vtedy v cárskom Rusku ja, takisto by ma opantala predstava iného, nového sveta. Asi by som potom skončil v nejakom gulagu ako množstvo iných umelcov. A keby aj nie, určite by som bol veľmi sklamaný z celého vývoja. Tí ľudia totiž naozaj verili v nového človeka, nový život, nové umenie a nakoniec, ako vieme, celé to prerástlo do vyvraždenia takmer tridsiatich miliónov nepohodlných spoluobčanov.

Vy vlastne na týchto umelcoch obdivujete ich schopnosť viery v nového človeka. Nezávidíte im to?

Prečo by som závidel? Aj my sme vždy verili. Prvýkrát sme verili v niečo úžasné koncom 60. rokov. Bolo to nádherné obdobie vtesnané do dvoch rokov - ešte bez neskoršej divokej privatizácie a naháňačky za peniazmi. Vtedy nám komunisti napriek cenzúre dovolili ochutnať rôzne lahôdky v duchovnej rovine a začali nás púšťať do sveta. Ešte sme boli ušetrení od rozmýšľania o trhových mechanizmoch, ale už sme sa mohli trochu nadýchnuť slobody. No a o dvadsať rokov neskôr, v roku 1989 - keby niekto pozoroval Československo z vesmíru, musel by vidieť, že z neho ako z kozuba vyžaruje do celého sveta teplo. V novembri sme zažili nádherných pár dní skutočného porozumenia!

Dnes ste sklamaný?

To nemôžem povedať, lebo ja som nemal jasnú predstavu, ako by to malo byť. No je pravda, že som veril, že všetko bude lepšie. Lenže keď sa už raz niečo otvorí, spolu s dobrom príde aj to zlo. A zlo je vždy priebojnejšie, lebo je agresívne. Teraz to musíte všetko rozdeliť a roztriediť... Na jeden život dosť veľa.

Nemáte pocit, že už takmer dvadsať rokov po novembri ubehlo oveľa rýchlejšie ako dvadsať rokov po okupácii?

Áno, nasadili sme vysoké tempo. V 90. rokoch som pomaly nevedel, kde vlastne som - lietal som medzi vysokými školami v Bratislave a Prahe, vystavoval som v rôznych kútoch sveta. Bolo to svižné obdobie, lebo sme chceli dobehnúť zameškané. Mali sme čo ukázať a vytiahli sme na svetlo Božie, že sme tu prežili svoje autentické životy, mali sme autentické videnie sveta a niektorí z nás vytvorili aj autentické dielo. Prežili sme tu niečo, čo by sme neprežili nikde inde.

Aký ste mali názor na emigráciu?

Nemal som na to silu. No keby som emigroval, možno by som bol známejší, ale moja práca by sa určite vyvíjala inak - isté veci by som v cudzine neprežíval tak hlboko ako tu... V prvej polovici 70. rokov som akoby objektivizoval stav sveta, ale v druhej polovici som sa už začal ku svetu vyjadrovať cez svoje vnútro. Prestal som sa držať rôznych hypotéz. Hoci mi bola blízka kozmológia, neusiloval som sa ilustrovať vedecký pokrok, ale hľadal som v ňom paralely. Zaujímali ma večné otázky - načo sme tu, prečo, odkiaľ prichádzame, kam ideme.

Nachádzali ste odpovede?

Chcel som mapovať, ako sa náš svet správa, kde vlastne je, ale na druhej strane sme spolu s priateľmi nachádzali úniky do časopriestoru. Na mnohé z týchto vecí by sme nikde inde neprišli aj preto, že náš únik bol nútený. V našom myslení sme sa stali úplne slobodnými. Boli sme vysoko nad totalitou a rozprávali sme o človeku, ktorého sa žiadne ideológie netýkali. Lenže naše práce sme nemohli nikomu ukázať, takže sme si ich ukazovali medzi sebou alebo sme ich rôznymi cestami pašovali von. Vypočítal som, že každý tretí-štvrtý pokus o vyvezenie diela bol odhalený. Potom nastúpilo vyšetrovanie a znovu bolo nadlho zle - bol to taký kolotoč. No keď sa to podarilo a niekde nás aj uverejnili, ako mňa, keď som sa odrazu ocitol na obálke istej západnej knihy o východnom umení, bolo to víťazstvo. Z času na čas sme dali o sebe vedieť, že žijeme, a Západ na to nezabudol - v 90. rokoch nás vystavovali všade.

Prečo sa to zmenilo? Západní diváci sa presýtili alebo očakávali niečo iné?

V roku 1990 ma Francúzi pri príležitosti výstavy Československého výtvarného umenia v Paríži a Quimperi pozvali na prednášku do bretónskej akadémie, kde mi miestni mladíci rovno povedali, že sa dívajú na dobrú, ale úplne normálnu európsku výstavu. Vraj nie je taká, ako to oni očakávali od výtvarníkov spoza železnej opony. Nuž ale my sme žili na planéte Zem, nemohli sme prekročiť vlastný tieň Európanov, pozemšťanov. V režime prežívania obyčajného dňa Európana nebol veľký rozdiel medzi Bratislavčanom a Viedenčanom. Stredná Európa mala svojím spôsobom pečať podobnú ideológii, muselo tu niečo ostať.

V čase normalizácie ste rozvíjali ekologické témy. K čomu vás priviedli?

Keď som robil topografie zemského povrchu a v cykle Z mesta von som v parametroch jedna k jednej zobrazoval veľké šípky smerujúce z mestských obydlí von do prírody, naivne som veril, že všetko zlo je len v mestách a príroda je ešte čistá. Neskôr som sa dostal k literatúre, veľa som študoval a prišiel som k jednoduchému vzorcu - vyrobme si energiu bez toho, aby sme zničili planétu. Ak by sa nám podarilo dodržať túto prostú rovnicu, ľudstvo by malo určite menej starostí.

Prečo sa to podľa vás stále nedarí?

Všetko, čo je na prvý pohľad jednoduché, sa len ťažko uskutočňuje. V tej rovnici je celý svet. Ide tu aj o morálku. Žiaľ, stále platí, že kto má energiu, ten prežíva a má moc. Kto bude mať túto energiu aj o 10, 20, 50 rokov, bude mať povedzme ešte aj chladničku, ktorá sa časom stane vzácnosťou. Dnes celý tretí svet trpí obrovským hladom po energiách, preto sa oblúkom vraciam k Veľkej téme, kde som svoju kvázigeometrickú kompozíciu vyvážil kamuflážou naftových polí pokrytých púštnymi vojenskými maskáčmi. Chcel som jasne naznačiť, kde môže bublať nielen obrovská energia, ale aj celé napätie sveta.

Ako vnímate popierateľov otepľovania?

Minule som narazil v časopise .týždeň na dva články, v ktorých stredoškolské deti píšu o ekológii z pozície bezbrehej slobody. Iste, našiel som v nich aj určitú pravdu o zneužívaní ekologických tém, ale skončili tým, že akékoľvek zasahovanie do činností ľudí a do ich slobôd, do ich "slobodného" ohrozovania životného prostredia je oveľa menšie nebezpečenstvo ako to, ako im to zakázať. Lebo to už je podľa nich obmedzovanie. Vôbec tomu nerozumiem. Veď my sme si aj v 70. rokoch uvedomovali, že sa musíme dobrovoľne obmedzovať a chrániť prírodu, hoci sa práve sloboda v ideologickom tlaku stala našou najvyššou hodnotou. Z tých mladých autorov som bol veľmi prekvapený a zdá sa mi, že ich zneužili starší. Navyše moji priatelia, ktorí mali ešte v Koordinačnom výbore VPN k ochranárstvu veľmi blízko. Čo mám na to povedať?

Pred pár rokmi ste nerozumeli ani ich odobreniu vojenského vstupu Ameriky do Iraku. Cítili ste sa so svojím názorom osamelý?

Mal som pocit, že idea bola dobrá, vôbec som neplánoval obhajovať šialeného diktátora Saddáma Husajna. No riešenie sa malo docieliť mierovými prostriedkami. Veď aký je dnešný výsledok? Irak je rozvrátená krajina a ak z nej Američania napokon odídu, hrozí jej nekonečná občianska vojna. Hrubá sila nikdy nepomôže obyčajným ľuďom. Keď v správach oznámili, že Američania dobyli Bagdad a bude mier, úprimne som sa tešil, že som sa mýlil. Veď tu nejde o to, aby som mal pravdu, ale o to, aby zbytočne nezahynuli tisíce ľudí. Boli sme viacerí, čo sme vtedy podpísali petíciu proti zásahu v Iraku, ale ak by som dnes, po piatich rokoch mohol niekde napísať, že som sa hrozne mýlil, bol by som ohromne šťastný! Ale nie som. Vtedy som upozorňoval aj na možnú vietnamizáciu problému. Veľa mojich priateľov ma nepochopilo. Len ma vtedy potľapkali - keby sme ťa nepoznali 40 rokov, úplne by sme ťa odsúdili. Na to som sa ja mohol len usmiať, pretože som niektorých bohužiaľ poznal aj ja tých 20 - 30 rokov, pričom som sa nemusel až tak rozpomínať, a bolo by na čo.

Dnes je vám to smiešne?

Život je tragikomický... Mám rád svoju prácu Ohmatávanie hrobov. Má morbídny názov, ale nie je to vôbec o hroboch - iba hovorím, že ako si sami ohmatávame svoj život, tak aj skončíme. Môžeme ho všelijako ex post opravovať v rôznych životopisoch, ale v nejakom centrálnom veľkom počítači je všetko presne zaznamenané, nič sa v ňom nedá zmeniť.

Nedávno ste boli na verejnom stretnutí s Mikulášom Dzurindom. Prečo je podľa vás dnešná opozícia v takej defenzíve?

Keď niekto vládne osem rokov, na niečo si zvykne. Pamätám sa, ako som bol pár mesiacov v Koordinačnom výbore VPN - bol som pri všetkom a medzi prvými som vedel, čo bude zajtra. Bolo to opojné. Po niekoľkých mesiacoch som sa vrátil k svojej práci, lebo ma volali na VŠVU a dostali sme pasy, mohli sme konečne cestovať na výstavy do sveta. A napriek tomu, keď som išiel okolo Mozartovho domu, vždy ma to tam odznovu ťahalo. Bol to pocit, akoby ste stratili milenku.

Pekná metafora.

U mňa to trvalo krátko, ale predstavte si osemročný vzťah, a odrazu tá úžasná milenka patrí inému! Nuž, musia si zvykať. Ale môj starý tatko hovorieval: "Nic netrvá věčně, ani láska k jedné slečně." Čiže ani k Ficovi to nebude večné a opozícia musí byť na to pripravená, raz sa to zmeniť musí. Opozícia musí zosilnieť. Zatiaľ jej to nejde.

Aký máte vlastne vzťah k politikom?

Ja som umelec! A veľmi rád! Verím, že ak svet prežije - čo nebude jasné ešte ani o 200 - 500 rokov, tak sa určite raz vyvinie k tomu, že ho nebudú riadiť politici. Príde iná štruktúra, ale my si to teraz nevieme ani predstaviť, natoľko sa zmení naše myslenie. No musíme si to teraz odtrpieť, inak sa zatiaľ tento svet riadiť nedá. Demokracia vie byť aj krutá. Som veľmi šťastný, že nie som politik.

V týchto dňoch prebieha podpisová akcia proti odvolaniu Vladimíra Beskida, riaditeľa Galérie Jána Koniarika v Trnave, ktorú podpisujú dokonca aj českí výtvarníci a teoretici. Prečo je u nás také jednoduché odvolávať dobrých riaditeľov galérií?

Sú zraniteľní, lebo nie sú ničím chránení. Túžili sme po decentralizácii a toto je výsledok. Nie všetky inštitúcie spadajú pod ministerstvo kultúry, čo je správne, ale systém sa vyladí až za nejakých 60 rokov, kým aj miestne samosprávy pochopia, čo je to kvalitná kultúra. U nás nie je žiadna úcta k odborníkom. V novembri 1989 sme túžili okrem iného aj po tom, aby takú galériu spravoval odborník, ktorý má víziu a vie presne, čo v nej mať nechce. V prípade Aleny Vrbanovej, odvolanie riaditeľky Stredoslovenskej galérie v Banskej Bystrici, a Vladimíra Beskida si ani neviem predstaviť, že by mohol byť niekto od nich lepší - môžeme byť šťastní, že máme takýchto ľudí. Alena Vrbanová neuveriteľne vybudovala Bystricu a nebola ochotná pristúpiť na žiadne znižovanie úrovne a kompromisy. Aj Beskida hnali do ústupkov, ktoré nechcel, ale musel urobiť. Myslel si, že sa zachráni, ale nepodarilo sa. Neodvolávajú ho preto, že by mal zlé projekty, ale chcú mu našiť rôzne smiešne delikty. Dôvod sa vždy nájde.

Prečo u nás zádrapky zvyknú prevážiť nad očividnou profesionalitou?

Tlak priemeru a podpriemeru je obrovský. Na Slovensku je asi päťtisíc výtvarníkov vo všetkých možných odboroch, ale do SNG sa z nich dostane len 40 - 50. Umenie nemôže byť demokratické. Umenie je elita. Predsa nemôžeme povedať, že teraz budeme mať tisíc Beethovenov a tisíc veľkých spisovateľov! S VÚC však prišla možnosť zvonku ovplyvňovať, čo sa do galérie zavesí, a čo nie. Pred revolúciou tu boli umelci, ktorí si všetko vybavovali cez komunistických politikov a ja považujem za zvrátené, že ešte aj dnes sa tu medzi nami darí výtvarníkom, ktorí to robia rovnako. To sme nechceli!

Na košickú Technickú univerzitu ste odišli učiť z pohodlného ateliéru profesora na VŠVU v Bratislave. Čím vás pritiahol východ?

Vždy som bol za zmeny. Moja profesúra mala vtedy pre košickú katedru vizuálnych umení a intermédií na TU cenu zlata. Mohol som garantovať nové smery, kým v Bratislave bolo profesorov dosť. Dvakrát ma volali učiť na plný úväzok aj do Prahy, ale vybral som si práve Košice, lebo to potrebovali najviac. V prvej republike to bolo kozmopolitné mesto a silné centrum výtvarného umenia. Na rozdiel od iných vysokých škôl práve Technická univerzita v Košiciach si zaslúžila Fakultu umenia. Zažil som tam neopakovateľný entuziazmus - niečo nové sa rodilo a aj žiaci sú tam iní. Na východe žijú naozaj talentovaní ľudia. Z deviatich fakúlt sme tá deviata najmenšia fakultička, ale teraz máme napríklad možnosť vystavovať v bývalých kasárňach. Sú to obrovské priestory a keď sme teraz v zime vyvesili veľké obrazy a inštalácie nových médií, bolo to naozaj výnimočné - ukázali sa tam veci, ktoré sa s podobnou veľkorysosťou ešte na Slovensku ani neobjavili.

Ste zaradený medzi konceptualistov. Súhlasíte s tým?

Nie som dogmatický konceptualista, aj keď som na prelome 60. a 70. rokov pracoval s textami a mal som práce, ktoré boli na prvý pohľad vzdialené od vizuálneho umenia. Mne to však vtedy bolo fuk. Jednoducho som robil, čo som považoval za správne a ako som to cítil. Tak vznikol cyklus Čas a priestor 1, 2, 3 a ďalšie. Po rokoch môžem povedať, že ak to aj bol koncept, robil som ho ináč. V roku 1975 som prešiel k sérii Môjho vnútorného vesmíru, ktorú som vymedzil presne medzi narodenie a smrť - medzi hviezdičku a krížik, medzi plus a mínus, medzi negatív a pozitív, medzi dobro a zlo. Viditeľný vesmír som začal nahrádzať svojím vnútorným vesmírom a prišli veľké cykly Koncentrácie energie, Čierne diery, Posolstvá a neskôr Antropický princíp. Začal som sa obracať k človeku a rozprávať o jeho vlastnom vesmíre. Napokon prišli mohyly a úvahy o spomínaných sovietskych borcoch 20. rokov - konštruktivistoch a suprematistoch. No na začiatku je u mňa vždy expresia. Aj vo Väzení pre Maleviča je koncept. No na začiatku mám pred sebou absolútne úžasnú, niekedy až bolestivú sieť ideí.

Prečo ste potrebovali uväzniť Maleviča?

Ja som Maleviča v tom väzení oslobodil! Je to čierna kocka tri krát tri krát tri metre, bez dverí, so štyrmi zamrežovanými oknami, cez ktoré vidno dovnútra. Človek očakáva, že tam uvidí to najstrašnejšie väzenie bez úniku, ale ja som dal dovnútra kocky sústavu zrkadiel a tie odrážajú šesť Malevičových citácií, ktoré som tam zakomponoval tak, aby vytvárali nekonečný svet. Všetko je za vami, za mrežami, mreže zanikajú, a seba vidíte tisíc ráz a ešte veľký priestor - dívate sa dohora, dole, dozadu, na všetky strany, stále je to nekonečné. Keď sa pozriete vedľa seba, vidíte, že ste tu, v ohraničenom priestore, ale vnútri je ten priestor zázračne bezodný.

Takže presnejšie by bolo - odkliatie pre Maleviča?

Ukázal som, že napriek Malevičovým sklamaniam, napriek jeho politicky, povedzme, divnej línii ostal ako umelec nekonečne slobodný. Ale to už nehovorím iba o ňom, ale o sebe, o nás. Nespomínam 20. roky preto, že boli samy osebe hrozné, ale preto, aby už neprišli. Upozorňujem, že zvrhlosť ideológie sa môže objaviť aj v 21., aj 22. storočí. Bojím sa, že pri obrovských tlakoch, aké dnes napínajú celý svet pre boj o energetické zdroje, môžu prísť ešte strašnejšie ideológie, pred ktorými vôbec nie sme imúnni. Nechcel by som mať zasa pravdu, ale upozorňujem - pozor, ideológie sa dajú kedykoľvek znovu a znovu zneužiť na hrozné veci. V Malevičovom väzení je zachytený náš pocit z 80. rokov - aj v neslobode môžeš prežiť, keď si vnútorne slobodný. Ak nie si slobodný v sebe, môžeš ujsť aj na koniec sveta, nič ti to nepomôže. A tomuto pocitu rozumejú všetci diváci bez toho, aby vedeli, kto je Malevič, bez toho, aby som čokoľvek vysvetľoval.

Raz ste spomínali, ako vás fascinovala hypotéza, že náš vesmír, ktorý sa stále rozťahuje, už nemá silu zmrštiť sa naspäť a čaká ho definitívne zamrznutie. Ako uvažujete teraz?

Nič neurobilo taký obrovský skok ako poznanie. Sú svetoví kozmológovia, ktorí hovoria, že asi od roku 1990 doteraz sa objavilo a potvrdilo viac, ako dovtedy za celé trvanie ľudstva. Ide to ohromným tempom. Ako laik som sledoval vedecký vývoj do polovice 80. rokov - mali sme viac času, nejaké vzdelanie, takže to ako-tak išlo. No teraz sa všetko veľmi zrýchlilo a nové štruktúry časopriestoru sú stále zložitejšie a komplikovanejšie pre porozumenie. Pri úvahách o kozme sa už preto neopieram o najnovšie výdobytky. No aj keď hovorím o vesmíre globálne, vždy hovorím o človeku.

Aj vtedy, keď toho človeka nevidno?

Vtedy naznačujem aspoň jeho stopy alebo nejaké vzdialené svedectvo o jeho činnosti, a keď tam nie je ani to, v pozadí je vždy niečo, čo musel vytvoriť nejaký živočích, ktorý nemohol byť primitívny. To mi ostalo, aj keď sa menia témy.

Aké témy ste sústredili do Domu umenia?

Napríklad L'Arc de Triomphe (Bosna, Bosna!) - je to rozmerná inštalácia s veľkou kresbou na stene, v ktorej monitorujem tristo rokov dozadu priebeh rôznych vojen, povstaní, bitiek v oblúku strednej Európy nad časťou Bosny a Hercegoviny. Mimochodom, túto inštaláciu som pár mesiacov po skončení vojny v Bosne a Hercegovine pripravil priamo v Sarajeve. Videl som veľa vojnových filmov, ale neviete si predstaviť, aké bolo ťaživé ocitnúť sa v zničenom meste, ktoré som poznal kedysi ako krásne, kvitnúce. Vyšlo mi, že v tejto oblasti je skoro každý kilometer štvorcový skropený krvou... Oproti je spomínaná Veľká téma, kde už uvažujem o fiasku 20. storočia, uprostred Malevičovo väzenie, dookola hroby pre Maleviča, ktoré pripomínajú, že ideológie nás vracajú tam, kam už nechceme ísť. Vždy sa usilujem hovoriť o nejakom ľudskom posolstve - kde sme zase zlyhali a čo sme zase dokatovali. Tak vznikol aj Polčas rozpadu (70 000 vyvezeným židovským spoluobčanom) - veľká mreža v Slovenskej republike sa mení jej hranicami, ktoré sa do nej zahryzli prečudesným krvavým svetlom ležiaceho dvojkríža... Hovorím tu o čine, s ktorým sme sa na Slovensku doteraz dôstojne nevyrovnali.

V Slovenskej národnej galérii víta diváka Dlažba pre Maleviča. Na zemi je zobrazená vaša silueta s krížom. Je ťažký?

Na dlažbe je Malevič alebo Lenin, alebo ja, áno, je to moja figúra, ktorá padá pod ťažkým geometrickým krížom na malevičovský čierny štvorec, ktorý bol pôvodne úplne iný, ale ja ho rôzne využívam ako symbol. Nie je v tom žiadne podobenstvo s Kristom. Ten človek na dlažbe v typickej šiltovečke frajersky ukazuje vpred, a veselo si ten svoj hranatý kríž ťahá z 20. do 21. storočia. A po mne, po nás chodia denne ľudia, keď idú na moju výstavu!


Najčítanejšie na SME Kultúra


Inzercia - Tlačové správy


  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  3. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  4. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished!
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom
  7. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody
  8. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa
  9. Plavba po Karibiku na luxusnej lodi
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis
  1. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal?
  2. Aj vy môžete mať pekný trávnik, poradí vám expert
  3. Výrobky, ktoré chutia a voňajú ako z domácej zabíjačky
  4. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy)
  5. Profesionálne sa predaj nehnuteľností dá robiť jedine exkluzívne
  6. HÝBSA Slovensko odštartovalo turné po Slovensku. Buďte pri tom!
  7. Každý štvrtý 70-tnik na Slovensku má cukrovku, pribúdajú mladší
  8. 5 hviezdičkové apartmány priamo na pobreží - Dubrovník
  9. Stavba domu na kľúč – úspora času aj financií
  10. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke?
  1. Poznáte pôvod slovenských slov? Otestujte sa 17 438
  2. Táto dvojica stojí za zrodom slovenského internetu. Ako začínal? 15 954
  3. 14 tipov na exotickú dovolenku, ktorú si môžete dovoliť (aj vy) 14 853
  4. Lepšie bývať na vidieku, alebo v meste? Hľadali sme výhody 12 251
  5. Volkswagen Arteon je výkladná skriňa technológií 7 967
  6. Yeme chce byť výnimočný obchod aj vďaka výnimočným zamestnancom 7 002
  7. Čím všetkým som si prešla, aby som sa naučila po anglicky 6 416
  8. Zabudnite na nové a neekologické PC. Je tu Refurbished! 6 078
  9. Štatutári, máte už prístup k elektronickej schránke? 3 381
  10. Hyundai H350 je dokonale spoľahlivým partnerom pre biznis 3 223

Hlavné správy zo Sme.sk

PLUS

Žili v slávnej vile, no nikdy sa do nej nevrátili

Filmár David Cysař pátra po histórii svojich blízkych, ktorých za vojny obrali o unikátnu vilu. Stavbu od Adolfa Loosa otvoril verejnosti.

PRIMÁR

Od štyridsatky po sedemdesiatku. Ako sa mení sexualita?

Kvalita závisí od psychiky milencov.

Neprehliadnite tiež

AKTUALIZOVANÉ

Na premiéru chcel prísť s opicou. Švédsky režisér získal Zlatú palmu v Cannes

Ruben Östlund vyhral s komédiou o riaditeľovi múzea.

V Nemecku zabíjali neonacisti, polícia z toho škandál neurobila

Herečka Diana Kruger reaguje na limity práva v boji proti terorizmu

Nasadili Rusi trollov do hľadiska? Z favorita Cannes vyrobili prepadák

Výroba alternatívnych faktov neobišla ani filmový festival.

Zomrela hrdinka knihy Mengeleho dievča. Porazila nacizmus, keď sa jej narodili deti

Viola Fischerová stihla zažiť pocit, že patrí tam, kde sa narodila.