BRATISLAVA 19. mája (SITA) - , rozhodol odísť k divadlu. Jan Pivec začínal v kočovných súboroch, a aby si doplnil vzdelanie, študoval v rokoch 1927 až 1930 na hereckom odbore pražského konzervatória. Počas neho vystupoval v Osvobozenom divadle a potom bol štyri roky členom českého súboru SND v Bratislave. Sám neskôr spomínal, že práve tu získal "základ k celej mojej budúcej práci na javisku. Bratislavské roky, azda najkrajšie v mojom živote, ma formovali, dávali bohaté príležitosti vyskúšať všetko, čo je vo mne".
Pivcov talent bol natoľko výrazný, že odtiaľ priamo prešiel do pražského Národného divadla (1934). Na jeho javisku vytváral najmä postavy búrlivákov, ktorí ale pod robustným zovňajškom skrývajú nečakane silné city, a keď ich prejavia, neboja sa ani prípadného zosmiešnenia (Sluha dvoch pánov, Lišiak Pseudolos, Tvrdohlavá žena, Naši furianti, Tri sestry, Veselé panie z Windsoru). Na druhej strane boli jeho doménou aj negatívne ľudské charaktery. Postavy, ktoré sa v boji o moc a vlastnú prevahu nezastavia doslova pred ničím: Jago - Othello, Mefisto - Faust, maršal - Biela nemoc, Vávra - Maryša, esesák Rohm - Diabolský kruh. O Pivcovom Jagovi sa dokonca hovorilo, že ho už ani v budúcnosti nemôže nikto zahrať lepšie než on. Miroslav Horníček, pre ktorého bol najväčším hereckým vzorom a niekoľko rokov s ním aj hral v Národnom divadle, preto tvrdil, že tieto výkony urobili z Jana Pivca "jeden zo základných kameňov českého herectva. Jeden z míľnikov, ktoré nám ukazujú cestu vpred, ale aj jeden zo skúšobných kameňov, ktoré vždy budú odhaľovať bludy a faloš výkonov iných".
Film nevyužil jedinečný talent Jana Pivca dostatočne. Debutoval v roku 1935 v dráme M. R. Štefánik. Potom zbieral skúsenosti v málo významných komédiách ako Rozkošný príbeh, Ťava uchom ihly a Šťastie pre dvoch. Väčšie príležitosti dostal až vo filmoch Filozofská historie (1937), Minulosť Jany Kosinovej a Hotel Modrá hviezda (1940). Divákom najviac zostal v pamäti z filmu Muži nestarnú (1942), kde vytvoril postavu muža postupne zamilovaného do matky, jej dcéry i vnučky. Výraznejšie dramatické charaktery mu po roku 1945 priniesli filmy Rozina sebranec (1946), Ves v pohraničí (1948), Divá Bára (1949), Haškove poviedky (1952), Husitská trilógia (1954, 1955, 1957), Dom na Ořechovke a Občan Brych (1959). Posledný raz sa objavil pred filmovými kamerami v roku 1962 (Blbec z Xenemünde). Vtedy však už, našťastie, prichádzala televízia, ktorá mu v závere jeho hereckej kariéry ponúkla úlohy hneď v niekoľkých dodnes známych tituloch: Príbeh dušičkový (1964), Láska ako trám (1968) a seriál F. L. Věk (1971).
O súkromí Jana Pivca sa vie málo. Nemal deti a manželku, ktorú spoznal v divadle, kde pracovala ako účtovníčka, si vzal až krátko pred svojou päťdesiatkou. Pretože trpel zhoršujúcou sa srdcovou chorobou odišiel z divadla už v roku 1970. Aj keď ešte občas vystupoval na autorských večeroch a spolupracoval s rozhlasom, postupne sa uťahoval stále viac do súkromia a aj so svojimi kolegami sa stýkal iba minimálne. Zomrel 10. mája 1980.
Spracované podľa: Thespidova kára Jana Pivca (1985), Encyklopédia filmu (1993)
dm;kv;pe
