BRATISLAVA 19. mája (SITA) - Ján Jamnický patrí k zakladateľom slovenského profesionálneho divadla. K tým, ktorí mu navyše otvárali i okná do sveta. Potom sa však všetkého vzdal a nikto presne nevie prečo.
Ján Jamnický sa narodil 20. mája 1908 v Jasenovej v rodine evanjelického kňaza. Študoval medicínu, ale postupne cítil, že nechce ísť týmto smerom. Pretože miloval divadlo, zapísal sa v Bratislave na Hudobnú a dramatickú akadémiu. Rodičia ale súhlasili iba s podmienkou, že zároveň vyštuduje niečo "seriózne". Chodil teda aj na právo a v roku 1932 ho skončil spolu s herectvom. V tom istom roku sa stal i členom SND, kde vynikal v úlohách intelektuálov, aristokratov a tragických samotárov (Vejár lady Windermeerovej, Višňový sad, Najdúch, Večer trojkráľový, Inkognito, Dantonova smrť, Útrapy z rozumu). Rovnako bol známy ako recitátor poézie. Práve podľa jeho obľúbenej básne Divný Janko od Janka Kráľa dostal i svoju prezývku.
Ján Jamnický sa zaoberal divadlom i po teoretickej stránke, preto pôsobil v SND aj ako dramaturg, prekladateľ a napokon režisér. V SND vytvoril spolu 25 inscenácií. Kým šéf činohry SND a jej prvý režisér Janko Borodáč využíval v práci prvky tradičného popisného realizmu, Ján Jamnický dôsledne nadväzoval na najnovšie inscenačné prúdy svojej doby. Umenie bolo pre neho spôsobom, ako ukázať cestu od nízkych vášní k naplneniu duchovného poslania človeka. Tomu zodpovedala aj práca s hercami, ktorá smerovala k štylizácii a akcentovaniu poetickej sily textu. Preto rád inscenoval veršované hry. Prvý veľký úspech mu priniesol Ibsenov Rosmersholm (1940), kde podčiarkol ťarchu dobovej beznádeje. Obrana humanistických slobôd bola typická pre Moliérovho Mizantropa (1940) a v Stodolovej komédii Keď jubilant plače (1941) odsúdil šarlatánstvo vo vtedajšej kultúre a politike. Kritiku malomeštiactva ukázala Smrť Tarelkina od Suchovo - Kobylina, kým v Schillerovom Williamovi Tellovi (1942) oslávil boj za slobodu. K jeho známym réžiám patrí aj Shakespearov Sen noci svätojánskej (1942), Moliérov Zdravý nemocný a Zvonov Tanec nad plačom (1943). V máji 1945 naštudoval s Jozefom Budským pásmo Poézia boja a práce a potom SND opustil. Prečo, nikdy nevysvetlil a nevedela to ani jeho vtedajšia manželka Vilma Jamnická. Mohla iba konštatovať, že "nikto nevedel, aký bol po každej premiére zmorený. Sny aj túžby v ňom horeli ďalej, no vôľa ochabovala".
Ján Jamnický pracoval krátko na Povereníctve školstva a kultúry, kde pripravoval koncepciu divadelného zákona a podieľal sa na vzniku VŠMU. Tri roky bol režisérom a scenáristom Československého filmu, pôsobil ako pedagóg na VŠMU a na bábkarskej katedre pražskej DAMU. Zároveň však bol už od roku 1953 na predčasnom dôchodku, ktorý iba občas prerušil účasťou na recitačných večeroch (Čo vatru nietili, Slovenské ľudové balady, O krvi), kde znovu potvrdzoval, že stále patrí medzi našich najsugestívnejších interpretov básnického slova. Režiséri tiež radi využívali jeho osobitý zjav vo filmoch (Varúj - 1946, Vlčie diery - 1948, Katka - 1949, Siedmy kontinent -1966) a v televízii (Muž pre každé počasie - 1964, Alžbeta Anglická -1966). Pravidelne spolupracoval i s rozhlasom.
Manželkou Jána Jamnického bola herečka Vilma Jamnická, s ktorou sa po roku 1945 rozviedol. Vo svojich spomienkach ho opisuje ako individualistu, hľadača vlastných ciest životom, ktorý v mene svojich ideálov vedel byť aj egoistický, tvrdý a nepríjemný. Napriek tomu ho nikdy nekritizovala, len jej "bolo ľúto, že svoj veľký talent nerozvil tak ako mohol a ako som vždy verila“.
Ján Jamnický zomrel 4. augusta 1972 pri výstupe na jeden z tatranských končiarov. Tak, ako bol tajomstvom opradený jeho život, zostala tajomná i jeho smrť. Ani lekári totiž nevedeli určiť, či zomrel podchladením náhodou, alebo išlo o samovraždu.
Spracované podľa: Encyklopédia dramatických umení Slovenska (1989), Ladislav Čavojský - prví a prvoradí (1993), Vilma Jamnická: Muž môjho života (2007)
dm;kv;pe
